Darujem zajačiky, alebo ako som zase nebola asertívna

Začnem pekne od začiatku. Okrem manžela a troch detí mám doma ešte rybyčky, 10 zajacov na dvore, 2 bytové zajačiky a občas aj psa. A to som si povedala, že žiadne zvery chovať nebudeme. Nie že by som zvieratká nemala rada, ako deti sme s bratom chovali v paneláku skoro všetko, čo sa len chovať dalo. S pribúdajúcim vekom však narastá aj pocit zodpovednosti a zvieratká predsa len radšej vidím voľne pobehovať v prírode. Nie som až taký zveromil, že by som nechala pobehovať a bobčiť zajky po byte.
Možno si teraz poviete - tak prečo nakoniec tie "zvery" doma máme? Lebo neviem povedať NIE. Jedného krásneho letného dňa prišie môj otec aj s 2 malými zlatými zajačikmi a postavil ma pred hotovú vec: ževraj keď už bývame v rodinnom dome a máme dvor, mali by sme chovať zajace, však sú dobré na mäsko. Deti boli zo zajačikov unesené a ja som nedokázala povedať NIE, veď už boli doma - čo s nimi. Starký má aspoň čo robiť na dôchodku, väčšinou sa stará o ne on. Aj keď občas nezabudne podotknúť, že im nemá kto nakosiť, dať vodu...
Asi pred rokom priniesol môj brat nášmu synovi k narodeninám akvárium. Čo už - budeme teda chovať aj rybyčky, však nenarobia veľa hluku a občas vymeniť vodu zvládneme.
V lete priniesla švagriná odkiaľsi psíka - šteňa, pouličná zmes, ale najviac sa podobá na vlčiaka. Keďže bývame hneď vedľa a nemáme domy oddelené plotom, psík je viac u nás ako doma - má tu väčší výbeh. A tak občas chtiac- nechtiac zbieram jeho výkaly, ak nechcem aby ich deti priniesli domov na topánkych. Už som naznačila, že ten pes nie je náš, tak nech si ho strážia...
Asi pred týždňom volala známa, že sa sťahujú a nemajú kam dať 2 bytové zajačiky. A ja som zase nedokázala povedať NIE. Síce som naznačila, že "ja to nemusím" a ak naozaj ich nebude mať kam dať... A tak predvčerom prišla, a pre istotu bez zbytočného komentára, mi strčila do rúk prepravku so slovami že sa veľmi ponáhľa a kým som sa stačila spamätať bola preč. Asi sa bála, že si to rozmyslím.
Zajačiky sú zlaté, aj keď už trošku vyrastené (cca 30cm)jeden hnedý, druhý sivobiely. Ani neviem čo s nimi. Budem musieť naštudovať niekde na nete ako sa o ne starať. No najradšej by som ich darovala (aj s prepravkou) do dobrých rúk. AK túžite po zvieratku, alebo poznáte niekoho, stačí sa ozvať. Budem veľmi vďačná.
A tak máme doma ZOO, proti mojej vôli. A to ma asi hnevá najviac zo všetkého. Neviem povedať NIE, a to aj v iných oblastiach. Najprv som to považovala za pozitívum, ľuďom treba pomáhať a keď ma niekto o niečo požiadal, nikdy som neodmietla, aj keď mi to neprišlo vhod. No asi by som predsa len mala navštíviť kurz asertívneho správania (ak taký existuje).