Hádam len nebude sukničkár?

Títo chlapi...nie nadarmo sa hovorí, že sú ješitnejší ako my ženy. Pozorujem to už dávnejšie, teda, aby som bola konkrétna, odkedy mám syna.

Už ako škôlkár sa dievkám páčil. Kedže začal škôlku navštevovať cca v roku a pol, keď už chodil a nenosil plienky, mali ho staršie dievčatá za živú bábiku. Nosili ho a on nariekal...

A prišla základná škola prvý stupeň. To bolo také kľudnejšie obdobie. Ale ako už to býva medzi deťmi, začali prvé debaty medzi nimi, že kto je do koho... Fero bol do Mariky, Marika do Karola a Karol do Veroniky a podobne...no nie a nie nájsť zhodu. Smiala som sa, keď mi to hovoril. A samozrejme ako od správnej mamy popritom padla otázka: A ty si do koho? No odpoveď ma skoro položila: Že ja som do Laca. Rozumej, Laco bol jeho najlepší kamarát. Teraz prešiel Laco na inú školu, tak má iných kamarátov.

Ako šiel čas, prešiel na druhý stupeň. Tu sa nám opravila aj orientácia. To sme mali na začiatku piatej triedy najkôr Terezku. Na konci už bola deviatačka Lucka, ktorá mu písala dokonca smsky, že aký je zlatý. Dokonca raz sa mi po príchode domov chválil, že nejaké baby mu v autobuse dali telefónne číslo na lístočku, keď vystupovali, že sa im páčil. To som už trošku spozornela a skontrolovala mobil.
Momentálne máme Niku Nika je jeho spolužiačka. Musím zasa povedať, že má veľmi dobrý vkus. Samozrejme je to všetko v rámci detských povedačiek, ale človek sa aspoň zasmeje.
Nuž ale včera sme s dcérou padali smiechom. Náš mladý pánko (volajme ho v tomto prípade Filištín) večne hundre, že keď ide autobusom býva preplnený. Veľakrát zostal hrať futbal so spolužiakmi po škole na školskom ihrisku a cestoval neskorším spojom. Ale včera išiel tým preplneným, čo patrične okomentoval po mojom príchode domov, kde ma už ako každý deň obe deti čakajú a otvárajú bránu, aby som prešla autom - mimochodom tento automatický systém otvárania vymysleli samé, nie je to môj príkaz. Riešenie si pochvaľujem - lacné, nekazí sa...Ale vráťme sa k ponosu môjho syna.
Takže: Vieš aký bol preplnený dnes autobus? Si nevieš predstaviť. Ale dneska mi to nevadilo. Na moju prekvapenú otázku, že prečo, mi odpovedal: Vieš aká tam šla pekná baba? A ako bol plný autobus, sme boli natlačení na sebe.
Tak ako mne sa podlomili kolená, ale zároveň sme sa s dcérou išli popukať smiechom. No som zvedavá kam toto povedie. A to sa hovorí, že so synom je menej podobných starostí. Snáď mi z neho nevyrastie sukničkár Uvidíme.