... aspoň občas 
Nie nezvykla som si. Aj na štvrtý pokus ma zaskočila a dosť výrazne. Puberta. Snažiac za a znova pochopiť jej zákutia som sa dala aj do pátrania a zhrnula všetko som zistila, do článku Ako nebrať pubertu osobne
Práve ten moment, ako to všetko, čo dospievanie našej najmladšej devy sprevádza, nebrať osobne, je pre mňa najťažšou skúškou. K tomu náročnejšia povaha ... jej, moja ... Už som len v rozpoložení, trápna, alebo ešte trápnejšia 
. Najlepšie na tom je, že moje reakcie sú napriek tomu stále dôležité. Zrejme len neviem odhadnúť, kedy čušať a kedy rozprávať, čo je vhodné povedať a čo v žiadnom prípade nie.....
Za posledný týždeň sa však vyskytlo zopár svetlých momentov, ktoré vo mne vzkriesili nádej, že nie je všetko stratené. Ono nejde len o pubertu, naše najmladšie je pre mňa veľkou výzvou od mala....
K tým svetlým momentom, či skôr malinkým momentkám ...
Minulý víkend sme boli pozrieť Zádielskú dolinu. Malo to asi taký priebeh, ja som vzadu fotila, drahý s devou, boli ďaleko predo mnou. No dobre, občas ma počkali. Ale pri záverečnom zostupe, to je vždy pre mňa najväčší problém, ozaj som už mala dosť po nejakych 13 km, deva spomaľovala, a stále kontrolovala či napredujem ....
Túto sobotu sme na záhrade opekali, o deviatej už aj celkom kosa bola. Čo som patrične signalizovala, kde sme márne zápolili s dekou, ako si na ňu sadnúť aj sa ňou prikyť. Dcéra sediac na lavici vedľa mňa, sa o mňa oprela a zohrievala ma.
A posledný sviatočný okamih sa mi ušiel včera. Len kus, no dosť, som nadávala pri pečení kakaovo tvarohového koláča, ktorý sa mi vôbec nedaril podľa mojich predstáv. A deva ma povzbudzovala, "neboj sa bude skvelý, ktorý tvoj koláčik nebol dobrý ..." Aj potom ho chválila, keď poniektorý u nás doma, na ňom všetky chyby hľadal ...
Ako vedia zaslúžilú mamu potešiť také (bez)významné udalosti. 
Ta tak, už len nezaspať na vavrínoch, však to sa ani nedá ....
Však toto
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Je to milé, tieto veľké malé deti.
V nedeľu sme sa vybrali do lanového parku. Rebríky, šteblíky, hojdačky, preliezačky a siete. Ja, čo chytám paniku na tretej priečke na rebríku som sľúbila, že idem tiež. Bolo to také ... poučné. Napríklad, že bicykel možno použiť len na zjazd a hore kopcom ho možno furt tlačiť, potom, že rebríky pristavený k stromu je hore istený 
, potom že ak hlásia búrku, tak búrka príde. Ďalším ponaučením je, že vždy majú riešenie B scenáru a aj keď mi pracovníci pri inštruktáži odmietli zavolať hasičov v prípade núdze, tak majú záložný scenár a vedia radiť aj zo zeme. Potom dostali decká lekciu - že niekedy ego má čušať, na stromoch sa nemajú vadiť, lebo mamička vie capnúť aj po helme , potom že "karma sa vráti" (v ten deň medzi nimi behala jak bumerang), potom že ak sa povie prerúčkovať, tak to myslia prerúčkovať dokonca, lebo zostanú v strede dráhy a ešte, že keď je fakt najhoršie - zavolajú na mamu, že uviazli a tá im vymyslí ako ďalej. 
Výborná akcia to bola. Hlavne cesta späť. Nakoniec sme cestou späť najprv zachraňovali seba pred búrkou, potom jedno decko po páde na štrku - šmyk a potom druhé decko po tom, ako sa rozbehol domov tak, že sme ho nemohli dohoniť .
Jo a našťastie oľubovať sa tak ťarbavo ešte chodia - sú to tulidlá aj keď už sú nad hlavu.
Tak si ten pocit ukladám, nech to vydrží
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Jaaj, treba si veľmi užívať tieto svetlé chvíľky. A je dobré ich aj zaznamenať, aby si si mohla v horších časoch pripomínať :)