Návraty k sebe

Pekne si to , zvláštne ale ja som si to uvedomila cca pred pár týždňami, že ublížujem sebe, že takto ma to dusí a potrebujem sa vystrieť a byť sama so sebou. Zrejme sa divite prečo, veď žijem sama, lenže to nehovorí o tom že som vždy sama so sebou, veľakrát sa vzdialim od svojej podstaty a potom zbytočne trpím a stačilo by pohladiť dušu a vedieť povedať aj vetu - ale s týmto nemôžem súhlasiť alebo niečo podobné.
Momentálne som pri peci a vyhrievam svoje choré telo, ale som úplne v úžase, že moja viróza trvala jeden deň a noc, v tu noc som sa potila tak že som bola 2x úplne mokrá a ráno som zistila že ta bolesť pod perou je z môjho obrovského herpesu - taký som v živote nemala, no napriek tomu je to pre mňa dobré znamenie.

Ale áno:) Myslím, že toto zažíva každý bez ohľadu na vek, pohlavie, postavenie, sexuálnu orientáciu a vierovyznanie:))))
Aj ja mám teraz obdobie, že by som sa mala "vrátiť k sebe". Nemám pocit, že sa vyložene zanedbávam, ja si zas na svoje koníčky a potreby čas nájdem, lebo to mám oveľa jednoduchšie, keďže nemám deti.
Napriek tomu mám pocit, že sa len ženiem a ženiem... Neviem k čomu to prirovnať, ale je to taký stav, keď len pozerám ako sa okolo mňa dejú veci, ale nejako ich neprežívam, len ich nechávam plynúť. Ono to možno znieť aj tak, že to je dobre, ale ja to tak nevnímam.
Dala som si za úlohu vytvoriť si jeden víkend sama pre seba, potrebujem byť sama, sama, sama!!! Žiadni ľudia, žiadne telefonáty, nič. Len ja, vaňa, pedikúra, manikúra, zábal na vlasy, knihy, filmy, joga, spánok. Takto si to predstavujem. Som po chorobe a potrebujem načerpať silu. No a tak mi nejako dochádza, že dnes mám ísť na oslavu, na ktorú sa mi vzhľadom na potrebu samoty ani trochu nechce.
A viete čo, baby? Chcem aspoň mesiac nevariť!!! Ja, ktorá mám kuchyňu rada som sa dopracovala do stavu, že sa mi nechce. A to je už vážna vec

nie, nezabúdam. Čím som staršia, tým menej. Dovolím si myslieť, robiť a cítiť podľa seba. Musím povedať, že je to návykové a má tendenciu to rásť a má to tiež plno príjemných vedľajších účinkov - napríklad veľmi oslobodzujúca ľahostajnosť k tomu, čo si o mne myslia ostatní . Je to pomerne nezávislé na denných povinnostiach, alebo na tom, či mám dobrý deň, alebo deň blbec, nie je to stav mysle, ani stav emócií, ani stav pleti a nie sú to okamihy. Je to proste iný postoj k sebe, než kedysi, a tiež asi aj to, že sa už trochu poznám a napriek tomu sa mám rada . Každopádne, je to fakt príjemné a ak sa to dá získať iba vekom, tak to za tie roky stálo

citim to podobne, ako jahodka. Cim som starsia, tym viac som sama sebou, sama so sebou, tym viac beriem ohlady na seba a som menej "utloitna" na druhych. Nie, nie som bezohladna, ale nepotrebujem sa obetovat do morku kosti, aby som bola za dobru a aby boli vsetci okolo mna "porieseni" mozno aj na moj ukor. To nie. Zijem si to, co sa mi paci. A som vlastne spokojna
Eva

... krásna téma, krásne si to napísala, ohrialo ma pri srdci. Obdiv forme, ktorou si ju podala... :)

Som rada že niekto je už stále so sebou, lebo ja som tak ako napísala Kamila " Nespoznávate unavenú tvár v zrkadle, ale ani svoje správanie?"
myslím že aj tomu kto je naozaj sám so sebou sa môže pritrafiť situácia, kedy zareaguje neprirodzene a už vonkoncom nie tak ako by si myslel. Nič nie je dokonalé a ani naše správanie a emócie a nie ku všetkým sa to dá a tak sa to stane ako vedľajší produkt.
My nepoznáme všetky naše traumy a stačí, aby sa niečo zviditeľnilo čo nás veľmi zasiahlo alebo sme si to doniesli do vienka a my konáme inak.
Viem je to už viac o duchovnej stránke ale byť sama so sebou je tiež o prítomnosti ducha.
Každý človek si musí prejsť tu cestu kým pochopí že v prvom rade je on ten na ktorom mu má záležať, lenže ani bezohľadnosť nikoho neurobila šťastným a tak treba so všetkého trochu.
Každý z nás potrebuje raz to svoje ticho alebo iný spôsob aj vedomého spojenia a to nehovorí o zlyhaní človeka, ale o jeho naplňovaní, každý z nás má iný údel a tak ak sa spojime na vedomej úrovni so svojím srdcom, relaxujeme a sme pripravení pokračovať v ceste, ak by som išla iba s pozitívnym myslením ako ja už mám všetko vyriešené tak potláčam samu seba.
Tak som poňala to čo písala autorka blogu, lebo je to naozaj úžasná myšlienka pripomenuť si, že si aj na vedomej úrovni treba nájsť čas na samu seba.

áno, samozrejme, občas reagujem inak, než by sa mi páčilo a občas vidím svoju tvár v zrkadle menej príjemnú, než by som chcela, dokonalá nie som ani náhodou, ale to je v poriadku, je to moje správanie a moja tvár a mám nárok na omyly a chyby a konečne si ich viem aj odpustiť a nechať za sebou. Ako spieva (zase som zabudla jeho meno) istý spevák v takej jednej vyznávacej pesničke svojej milej: milujem všetky tvoje dokonalé nedokonalosti. Tak ja to mám tak aj sama k sebe. Lebo už bol čas Čo má kto vyriešenie a zduchovnené a aké cesty a čo kto potrebuje, alebo nepotrebuje a podobné veci ja proste už dlhšiu dobu neriešim, je to pre mňa územie najvyššieho rešpektu, bez pozvania nevstupujem, môžem hovoriť len za seba a to aj robím.

Kamilka , tusim toho mame vela spolocneho hmm hmm by si mi mohla poslat nejake knihy na citanie :) tie moje uz viem naspamäť . No a sama sebou uz nie som odkedy som sa vydala 3 deti , stale neporiadok , je to nekonecny pribeh . a co ma vie riadne nastvat je , ze upratujes upratujes upratujes a ked pride nejaka navsteva v tej chvíli totalny bordel doma :D aj kadernicku som nevidela uz niekolko rokov , ale aspon som sa naucila sama si ocvakat hlavu, vsetko zle je na nieco dobre :)