O astigmatizme a... :)

V prvom roku predškolskej sme boli na prehliadke u detskej, kde sa zistilo, že dievčatko slabšie vidí. Trošku sme sa popasovali s tými značkami, kým ručička ukazovala, či vpravo, či vľavo, kým sa mama naučila, že prstom sa symbol ukazuje a nie prekrýva. Hanba, čo?

A tak sme išli na očné.

Malá bola super, nevedeli sme do čoho ideme, rozkvapkali jej očká, boli sme sa tak symbolicky poprechádzať, no a potom jej namerali, že predsa len vidí slabšie. Prvý návrh bol, že počkáme, dievčatko malo 5 rokov, očká a vyvíjajú, kontrola o pol roka. Tak nejak som si popri tej najmladšej vážne nevšimla, že ona nedovidí na nejaký kandeláber cez cestu, alebo keď sledujeme paragánov, tak si možno iba domýšľa. Po polroku nasledovala predškolská dva a recept na okuliare, s tým, že pravdepodobne vo februári sa prekryje ľavé očko. Čumela som ako puk, toľkokrát som pozerala do tých očí. MM mi vravel, že on si to všimol (jasné a nepovedal), ja som sa trošku spamätávala z toho, že som to nezaregistrovala.
Ako sa tešila na okuliarky. Vybrali sme presne také, aké sa jej páčili. Najväčšie kikirikí a je v nich nádherná.. A kým sme si zvykli. My, tým myslím mňa ako mamu. Puzdro zabúdam permanentne doteraz. Väčšinou so mnou chodí všade, to puzdro, akurát, že dcéra je väčšinu dňa v škôlke a na tréningoch. Hanba dva.

Po mesiaci, slovom jednom mesiaci, sme okuliare rozbili. Optik ma upozornil, že „ešteže boli nerozbitné“, tak zostali iba šrámy. My, v tomto ponímaní, ja ako mama som ju vliekla na tréning a ona ako za mnou bežala, sa vyklonila z dráhy a tresla rovno do betónového brizolitového stĺpa. Čelo mala žlto zelené, okuliare na minder a ja depresiu, z čela aj z tej predlhej životnosti okuliarov a môjho pričinenia.

Vo februári, večer pred kontrolou, sme si tak spolu sadli, porozprávali sme sa, aby počítala s tým, že sa možno jedno očko prekryje. Strašne plakala. Tými obrovskými očami plnými slz, plakala až ju triaslo, že ona nechce prelepené očko. Ale sme si to napokon vysvetlili, že vždy lepšie teraz v predškolskej, kým nie je v škole a vždy lepšie teraz, keď má okolo seba svojich kamarátov a nie cudzie detičky a vždy lepšie teraz, keď má tie najlepšie učiteľky na svete. Očká prestali plakať, postupne sa usmievali a ja som v tej eufórii sľúbila, že ak to zvládne, tak kúpim tú najkrajšiu školskú tašku, akú si vyberie.

Či s koníkom?
S koníkom.

A nie ružovú?
Nieružovú.

(pre mňa úloha roka, usmievam sa)

Na druhý deň namerali očká znovu a očná mi vysvetlila, že dioptrie ma nastavené správne, ale jedno očko prestala používať. Nie je to tragédia, ale nečakala som to. Zas som bola nastavená, že malá má okuliare, tvrdila, že lepšie vidí, ale keďže to nemala s čím porovnať, tak v tej rovine aj zostalo. Vďakabohu za prehliadky. Zašilhávacie očko nanačítalo do mozgu, neregistrovalo symboly. Tak sme prešli na okluzor a prelepovanie ľavého očka.

Dievčatko si vybralo ten najkrajší okluzor, aký bol na pulte. So slniečkom. Iný nemal šancu.
Slniečková trieda, slniečkové farby. Slnko. Kone nemali.

A minimálne dve hodiny jej mám vyhradiť na sústreďujúcu činnosť, korálky, gombíky, kreslenie, maľovanie... Tak toto bolo u nás už pomaly o rozvod, lebo nájsť jej dve súvislé hodiny v týždni, okrem víkendu bolo nemožné. Jediné dve hodiny nám vychádzali poobede od piatej do siedmej.
Od šiestej do ôsmej má karate štyri dni v týždni. MM navrhoval (ak keď mal pravdu, jednoznačne zrušiť tréningy, veď očko je prednejšie). Ja som vedela, že to by ju dorazilo. Jej vysnený šport zrušiť! Neexist. O tejto možnosti ona našťastie ani nevie. Tak som požiadala v škôlke, či by nemohla mať počas edukačnej časti nasadený okluzor, alebo lepku, že ich to ničím nezaťaží a keď pôjdu von, aby nezakopla, alebo spať, tak si to dá sama dolu. Úžasné to duše v mojich očiach, že bez problémov, dávajú mi na ňu pozor ako na vlastnú. Pohladia, pritúlia. Ak vydržím do konca roku, tak klušem s najväčšími kyticami. Som vďačná za oporu a porozumenie, tiež ma mohli poslať dokelu, alebo si zrobiť po svojom, však si to riešte ináč.

Prvý večer si lepku pýtala sama, šli sme na karate, pozerala som na to jedno oko, že aká paráda. Vydržala tie dve hodinky, pred tréningom si to dala dolu, všetko bolo fajn. Ráno sa šlo prvýkrát do škôlky. Dala som jej lepku, len dievčina bola nejaká tichunká. Ticho v aute, ticho v areáli...
Ticho pred dverami...

Sabi, ty sa bojíš?
Bojím, maminka. Čo mi povedia...

(ach, ty moje strápené šťastie...)

Vieš, čo sme sa dohodli. Lepšie tu ako v škole.

Neusmiala sa.

V šatni po nej pozerali, ako decká však sú decká, postavia sa pred a kukajú a kukajú, smejem sa, veď sú všetci kamaráti. Len, keď tam človek ide s citlivou dušičkou, všetko je zle.
Pani učiteľka ju privítala so širokým náručím: „Tak už ste prelepení!“ pritúlila ju. A poslala do triedy. Že budú mať maľovanie a písanie. Po škôlke mi malá povedala, že keď sa niekto spýtal, tak pani učiteľka každému spytujúcemu priamo vysvetlila, prečo má prelepené očko. A dievčatko bolo úplne v pohode.

„V škôlke bolo super, maminka... Pýtal sa aj Dávidko, aj Sofinka... a pani učiteľka to každému vysvetlila, že mám choré očko a aby sa mi napravilo, tak budem nejaký čas nosiť zdravé očko prelepené.“

Paráda.

Nasledovala hodinová prestávka, chystala som druhý deň, oblečenie, stravu, veci na tréning, bábika sa tak nejako motala a motala, všetko bolo v normálnych koľajach, nič zvláštne sa nestalo. Tak ako som kmitala, už bol večer, predpolšiestou, mali sme ísť na šiestu, prišla za mnou celá zúfalá, so zúfalým hlasom:

„Maminka, ja neviem, čo sa deje. Ja mám pred očkom tisíc malých iskričiek. Maminka!.... Maminkááá...“

Panika.

V rámci zbytku času a môjhošeroslepa, som hodila rýchly chápavý debat o tom, ako ju obdivujem, ako to s tým očkom zvláda. Pritúlila, obliekla a bežali sme na tréning. Na tréningu dávam dolu okuliarky, zaostrím a pozerám. Pozerám do svetla, pozerám zboku. Vyvalím oči. Pozerám znovu, zaostrím oči.

Na sklách bolo skutočne tisíce malých iskričiek. Či statická elektrina zaúradovala, že to tak držalo, bez nejakej čistej machule, ako keď niečo potriete trblietkami. Fakt mala pravdu, videla samé iskričky.

Slečna sa mi totiž doma napúdrovala.

A ja som sa smiala a smiala. Bože, aká to blbosť. To, čo by ma ani vo sne nenapadlo, to ma konečne odvážnilo. Úplne.

Teraz, si už dávam bacha a preventívne pred vážnym súcitiacim debatom skontrolujem okuliare.