Posledné polienko

Kľudne by som mohla byť pyromankou - milujem ohník - pre jeho teplo, ktorým mi dáva životodarnú silu, teplo ma nabíja pozitívnou energiou, ja aj sprchu musím mať ako keď prasa obárajú, inak sa ráno neprebudím. (Že studená sprcha je na prebratie - to by ma zabilo celkom isto.) Milujem ho aj pre tie krásne tancujúce plamienky, ktoré vedia vytvoriť úžasné obrazy, stačí sa pozorne zadívať a vidíte, na čo si len spomeniete - ohnivo-červenú sukňu tanečnice flamenca, tie modrasté sú ako duchovia, ktorí sú tam niekde zakliati. Vôňa ohňa mi pripomína, ako sme stále spätí s prírodou, vyvoláva vo mne všetky tie spomienky generácií predo mnou, ktoré boli na oheň odkázané ako na jediný zdroj tepla, svetla, miesta na prípravu jedla. Praskanie ohňa je krásnou uspávankou, dáva mi pocit bezpečia zhmotneného v domácom krbe - nie tom "obraznom", ale skutočnom, reálnom, hmatateľnom.
Krb je to najlepšie, čo v svojom dome mám - odkedy ho používame skutočne na to na čo je určený, moja závislosť na ohni a jeho požehnaniach vzrástla tak, že keď sa skončí "vykurovacia sezóna", tak si ešte pár dní dávam do neho zopár tých malých "čajových kahančekov", aby som mala aspoň ilúziu, že sa v ňom ešte kúri. Divili by ste sa, ale funguje to - stačí mi vidieť tie malé plamienky sviečočiek a je mi hneď teplejšie.
Drevo do krbu nemáme nachystané tak vzorovo, ako som to vídavala (nielen) na Donovaloch, kde som ako dieťa často chodila na lyžovačky - milovala som tie chalúpky obložené kolom dokola krásnymi, úhľadne naukladanými polienkami. Máme ho uložené na dvore v siahoviciach a čas od času niekoľko z nich môj drahý rozpíli na menšie kúsky. Nejakých desať dní dozadu mi povedal, že končí - pilčícka sezóna je vraj len do konca februára. Tak som sa mu snažila podstrčiť pod tú pílu čo najviac siahovíc, aby bolo čo najviac polienok.
Tesne predtým, než som napísala prvé písmenko tohto blogu som priložila do krbu.
Devy jari chtivé, tešte sa, teraz už určite príde - veď ja som tam priložila POSLEDNÉ POLIENKO!