Tuším ma dnes prenasleduje nejaká ťažká filozofická téma. Ospravedlnujem sa, naozaj nechcem nikomu spôsobiť depresie.
Videla som niekde v telke, ako sa podaktorí ľudia zabezpečujú pre prípad katastrofy. Aby zrovna oni prežili, aby im nič nechýbalo.
Ale po pravde, keď nad tým uvažujem, nebolo by v prípade takej katastrofy lepšie byť radšej na tej "porazenej" strane? Na strane tých, čo už nie sú? Lebo na čo mi je dobré, že som sa zachránila. Povedzme aj s mojou rodinou. Alebo aj s celým príbuzenstvom. Aj celá dedina, či ulica
Keď už nič iné nebude...
Pripomenulo mi to jednu báseň, tuším to písal Daniel Hevier a čítala som to kedysi veľmi, veľmi dávno. Nespomínam si úplne presne, ale písalo sa v nej o tom, čo asi bude robiť ten úplne posledný, ktorý ostane na zemi. Končilo to slovami ... a možno len zatvorí dvere a odíde...
A vieš, že toto aj mne napadlo
? Tiež som sledovala na dokumentárnom kanáli ľudí /tuším v USA/, aké kryty postavili, zásoby s jedlom, vodou, toaletu poriešili... a mne stále len po rozume chodilo, či by som chcela byť ja tá, čo prežila
. Sama /no možno s pár najbližšími
/ by som mala na opustenej planéte žiť
? A načo
? Aj keď mnoho krát zanadávam na ľudskú hlúposť
... predsa len, človek je tvor spoločenský a aj keď práve nepotrebuje byť zaradený v nejakej skupinke, raz za čas aj také zachýba. U mňa by to bola čistá depresia a namiesto náhleho skonu bez trápenia /aspoň ja si to takto predstavujem
/ by som sa utrápila v smútku a v spomienkach... Nechápem to nezmyselné plánovanie, čo keby... radšej si vychutnávam tu a teraz.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Našťastie toto už neriešim, robím veci intuitívne a to posledné je to, aby som sa trápila niečim takým ako prežitie. Vždy bude len tak ako má byť, patrím k ľudom ktorí potrebujú svoju špajzu lebo veľmi nerada idem do obchodu a myslím že týmto to u mňa aj končí.
Neviem čo je lepšie prežiť alebo neprežiť? Ja som prežila a je to veľmi ťažký život s veľkou bolesti v srdci, áno chcela som neprežiť ale nejak ten hore to zariadil inak a ja musím žiť a ísť dalej. Kiež by to nikto nemusel riešiť.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
hmm, v podstate tí, čo ostanú to majú ťažšie....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Aj ja si to myslím.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nemám rada katastrofické scenáre a radšej sa nad tým nezamýšľam . Ale prežiť izolovane v nejakom bunkri , to si neviem predstaviť, radšej rýchly koniec, ktorý si ani neuvedomím ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Strasne sme malicherni a myslime si, ze budeme vynimkou. A pritom, zivot cloveka je zrovna tak krehky ako vajecna skrupina. Nemusi to byt koniec sveta, kedy prave my zomrieme.
Minuly mesiac som naposledy odprevadila spoluziacku zo zakladky a pribuzneho. Jeden sa trapil s chorobou, druhy proste zaspal. Nedavno sme sa stretli s druhou spoluziackou zo ZS na kave (to aby sme sa len na pohreboch nestretali) a pospominali si. Na kamarata, ktory isiel z pumpy a napalil do neho autiak. Namieste mrtvy. Na kamaratovu sestru, ktora isla z navstevy a nedali im prednost. Tiez sa uz z komy neprebrala. Neviem, snad sa nikto netrapil, ci prezije ten ci ten datum. Proste to prislo.
Je lepsie zit zivot tu a teraz. S baznou a uctou k zivotu, ale nie s obavami ...
Nejak tak, ako spieva Bon Jovi....
I ain't gonna live forever
I just want to live while I'm alive