Presne pred rokom 2.

Po výdatnom obede sa partia futbalistov svižne zdvihla od stola a prv než im niekto stihol vôbec niečo povedať, iba skupinovo zaručali:

- Ideme do telocvične! - a zmizli ako gáfor.

Niekoľko dievčat sa rozhodlo prevetrať si hlavy na dvore, nuž som si natiahla bundu, obula čižmy a obrátila sa ku kolegyni so slovami:

- Nechaj tak, idem ja.

Znamenalo to, že ona so zvyškom poriadi miestnosť a ja dozriem na šarvancov dole. Vedela som, že z dvoch možností jej táto vyhovuje viac, a zároveň som cítila potrebu trochu ju odbremeniť. V konečnom dôsledku som vlastne nepomohla ani jednej z nás.

Pár krokov pred cieľom som si uvedomila, že kľúč od telocvične zostal hore. Medzi ňou a budovou školy neexistuje priame prepojenie. Vchod je z dvora. Zaklopala som na ťažké, železné dvere a ďalšej kolegyni vovnútri cez okno posunkami naznačila, aby mi ich tentokrát otvorila ona.

Čo nasledovalo, dávam na papier dokopy iba približne. Zliepam zo šoku a spomienok prítomných svedkov. Vrátane mňa.

- Prepáč, ale nežiadalo sa mi ísť znovu hore – zatvárila som sa previnilo a popri tom vyzúvala prvú čižmu. Pravdepodobne som stratila rovnováhu a snažila sa pravou rukou nachvíľu zachytiť na vonkajších dverách.

Bolesť, ktorá mi v tom momente podlomila kolená, sa dá iba ťažko opísať. Ďalší sled udalostí nabral rýchly spád. Pochopila som, že niekto zvonku rozmachom pribuchol dvere, ktoré sa inak samovoľne zatvárajú dosť pomaly. Pozrela som na prostredník. Valila sa z neho krv.

- Ten je zlomený, ten je zaisto zlomený – jačala som ako na inkvizičnom súde.

Svoju tvár som nevidela, ale kolegynina vyzerala hrozne a odzrkadlovala utrpenie za obe.

- Preboha, preboha – opakovala dookola – čo mám robiť???

Približne v rovnakom momente som otvorila dvere a za nimi zbadala vydeseného tretiaka.

- Šibe ti!!!!!!!!! - zvrieskla som na neho bez akýchkoľvek zábran a môj fistulový hlas prehlušil dokonca krik hráčov v telocvični. Každá zhovievavejšia reakcia by bola bohapustým klamstvom.

- Prepáč – vystrašene zalapal po dychu a spolu s ním i ostatné deti, akonáhle zbadali znetvorený prst. V rukách držal loptu a ja som si spomenula, ako ňou so spolužiakom triafali do dverí. Keď sa otvorili, museli na chvíľu prerušiť hru. Ako ho poznám, nedokázal počkať, kým sa bránka zavrie sama od seba.Vynútená prestávka sa mu zdala príliš dlhá, nuž vrátam pridal švung, hoci som v nich naďalej stála. Nedomyslel, aké následky môže mať jeho neuvážený čin.

- Zbehnem ku Anne previazať si ranu – zakričala som smerom za chrbát a rútila sa do triedy na prízemí, pričom som si ľavou rukou pridŕžala dokaličenú pravú. Kolegovia (hoci v našom povolaní prevládajú ženy, máme, našťastie, i dvoch mužov), postávajúci vonku, nechápavo sledovali, čo sa deje. Mávla som im spôsobom – ani sa nepýtajte – a zmizla v budove.

Anna sa práve zhovárala s mamou jedného zo svojich zverencov. Z videnia sa poznáme. Ona prvá zbadala nepeknú, krvavú pomliaždeninu.

- Potrebujem obväzy – v šoku som zhlboka dýchala a studenou vodou spláchla krv spolu s bolesťou do umývadla pri dverách.

- Čo? Ako? - Anne, ako bývalej divadelnej herečke, razom zmizol široký úškrn z tváre, keď pochopila, že sa nejedná o zinscenované predstavenie "Nemocnice v strede mesta", ale o realitu naživo.

- Vodu nie! - zapojila sa mama a ako prvá začala duchaprítomne vyberať papierové vreckovky z kabelky. Spravila tri kroky smerom ku mne, odvrátila tvár a spolutrpiteľsky sa priznala ku drobnému hendikepu.

- Vezmite si ich, ale ja bližšie ísť nemôžem. Mne je už teraz zle a ak sa budem ďalej pozerať, asi odpadnem.

- Ďakujem – vzala som si podávané vreckovky a podložila ich pod prst. Na poslednom školení prvej pomoci nám fundovaný a zároveň veľmi sympatický školiteľ vštepoval do pamäti pravidlo, nezakrývať rany ničím papierovým.

- Garantujem vám, každý chirurg na operačnej sále ma dosť inej roboty, než z nej pinzetou prácne a ticho nadávajúc vyťahovať potrhané kúsky rozmočeného papiera.

Anna zatiaľ zmätene behala po triede a ako poznám ju, tuho zvažovala, kam len do pekla odložila tie debilné obväzy. Veľmi rýchlo som pochopila, že musím podniknúť niečo ja, ak nechcem zažiť v najbližších sekundách okolo seba pár kolapsov. Lebo i deti začínali postupne panikáriť. (Aj to nám radil školiteľ – v prípade nehody zachovať kľud a chladnú hlavu, aby prítomní maloletí nadobudli pocit, že dospelí majú všetko pod kontrolou.)

- Nič nehľadaj – zvolala som na Annu – bežím radšej na základňu Červeného kríža.

Kolegovia na dvore už šípili, že je zle-nedobre. Stáli asi na pätnásť metrov odo mňa, a tak na diaľku mohli iba približne tipovať vážnosť zranenia.

- Potrebuješ pomoc? - zakričali naraz viacerí.

- Kde presne je stanovište Červeného kríža?

- Oproti obchodu – zareagovala najrýchlejšie Helene – idem s tebou?

- Poď! - prijala som vďačne jej ponuku. Veď ak cestou náhodou odpadnem, nech ma fackami kriesi osoba mne známa. Dôveryhodná.