Presne pred rokom 3.

Pravdupovediac, do onoho dňa som si myslela, že záchranári sedia o kúsok ďalej od školy. No i tak dobre, že šla so mnou. Po vchod som dobehla po vlastných. Niežeby som bola hrdina, na nohách ma držal a vpred hnal iba šok dopovaný adrenalínom. Nahovárala som si, že záchranári zastavia krvácanie. Odborne ošetria a obviažu ranu. Ako jedinú potrebnú, poúrazovú záležitosť. Len to by tam i nejakí tí záchranári museli byť. Dvere so známym znakom nás nevpustili dnu a dokaličený prst nefungoval ako univerzálny kľúč v románoch skúsenejších autorov.

- Čo teraz? - otočila som sa nervózne ku kolegyni, tá prenikavá bolesť sa pomaly nedala vydržať – si si istá? Stojíme pred správnymi dverami?

Pokrčila zmäteno ramenami. Na tej chodbe i ona stála po prvý raz.

Krátko nato sme spozorneli na zvuky v pozadí.

- Čakáte na nás? - spýtala sa prvá príchodzia v oranžovobielej kombinéze.

Prikývli sme súčasne a mne aspoň na chvíľu odľahlo.

- Tak sa mi zdá, že áno – zahlásila súcitne druhá, len čo zahliadla dôvod návštevy – ako sa vám to stalo?

Poslednú otázku som nasledujúcich pár hodín zodpovedala pocitovo aspoň tisíckrát.

- Šla som do telocvične ku deťom a jeden mládenec za mnou prudko pribuchol ťažké, železné dvere. Len prostredník zostal omylom trčať vovnútri.

- Och, bože – ako na povel vykrivili obe tvár - robíte na škole?

- Áno, priamo naproti.

- Čiže pracovný úraz?

- Bohužiaľ.

- Poďte dovnútra, je tam viac svetla.

Rýchlo odomkli a vpustili ma dnu. Vzhľad miestnosti ma prekvapil. Vyzerala ako študentská klubovňa. Aspoň na prvý (a dosť zahmlený) pohľad.

- Hmm, toto veru musí do nemocnice. To bude treba šiť.

Dve strašidelné slová, ktoré mi dokonale podlomili kolená a ja som behom sekundy kriedovo obelela. Začala som predýchavať hlbšie než zhlboka. Nemocnica? Nie! Šiť? Kdeže, netreba!

- Je vám zle? Chcete si ľahnúť na pohovku?

- Ja neviem, čo chcem... vrátiť čas o hodinu nazad? Bože, to neskutočne bolííí.

Vtom sa otvorili druhé dvere, ktoré som dovtedy nezaregistrovala. Smerovali priamo na ulicu. Do miestnosti vstúpili dvaja mladí sanitári. Prekvapene na nás hľadeli.

Neboli zvyknutí, aby hora prišla ku Mohamedovi.

- Pracovný úraz, pani robí vedľa na škole – informovala ich kolegyňa – musí do nemocnice. Ranu treba šiť.

Po opakovanom vypočutí ich nemilého ortieľu som pochopila... ihla ma nastopro neminie! Pobyt na výslní som si pár minút dozadu predstavovala popravde inak. Bez ihly a mučenia.

- Máte nablízku niekoho, kto vás tam odvezie? - prezvedal vyšší z mládencov.

- Nie, nik z kolegov a kolegýň nechodí do práce autom. Kto by dobrovoľne v tejto štvrti polhodinu zbytočne zháňal parkovisko? Naše autá nie sú vybavené húkačkou – zaškerila som sa napriek či práve kvôli neznesiteľným útrapám(?).

- Možno naša šéfka – napadlo Helene – dnes je v škole a býva o dve ulice ďalej. Prezvoním ju?

- Bolo by fajn – potešil sa sanitár a pokračoval otázkou smerom ku mne – máte pri sebe preukaz totožnosti alebo kartu poistenca?

- Nie, môj ruksak s vecami zostal v triede.

- Ja ho donesiem a zároveň informujem Claru, teda šéfku – ponúkla sa Helene.

- Super. Zatiaľ obviažeme prst a pomaly prejdeme ku sanitke. Ak vás šéfka nebude môcť odviezť, vezmeme vás my. Počkajte tu, idem po vozík - navrhol zhovorčivejší z dvojice. On vlastne celý čas so mnou komunikoval. Ak by som mu mala napísať hodnotenie, zinkasoval by jednotku s hviezdičkou. Kolegova funkcia spočívala skôr v riadení vozidla.

- Nie, nechajte tak. Ten kúsok zvládnem i peši – zaprotestovala som.

- Ste si istá? - opýtal sa radšej ešte raz. Pravdepodobne sa mu nepozdával farebný odtieň v mojej strhanej tvári. Vyprchal asi dvadsať minút dozadu a životaschopnú červenú vystriedala mŕtvolne biela.

- Dobehla som sama zo školy a sanitka stojí toť pred oknami – suverénne som potvrdila svoju predošlú výpoveď.

Práve keď dotočili provizórny zábal, vbehla dnu Clara. Jej úvodný pohľad vyjadroval predovšetkým hrôzu. Neskôr ju vystriedali ľútosť so spolupatričnosťou. Okamžite vyzvedala, ako sa cítim a čo pre mňa môže urobiť.

- Maximálne držať palce, nech pobyt v nemocnici dobre dopadne – zastonala som.

- Opováž sa myslieť na robotu, rozumela si?!? Teraz si dôležitá iba a len ty. Dáš sa do poriadku a na zajtra ti udeľujem voľno! - zavelila. Dobre si ona pozná svoje ovečky z košiara zamestnancov. Hlavne tie, ktoré i ubolené napochodujú na šichtu. Len to ešte netušila, že nie ona mi dáva voľno. A už vôbec nie na jeden deň.

- Môžete ju odviezť do nemocnice? - zapojil sa do rozhovoru sanitár.

- Nedá sa, auto má manžel. A keby aj nie, záskok za kolegyňu musím teraz prebrať ja. O tomto čase už nikoho iného nezoženiem.

Tým pádom bola otázka odvozu vyriešená.

- Sprosté dvere!!! pokračovala rozčúlene šéfka – práve včera som žiadala riaditeľku, nech ich nechá bezpodmienečne vymeniť! Ja som si v nich pricvikla prst minulý týždeň. Podľa všetkého prídem čochvíľa o necht.

Striaslo ma pri nepeknej predstave. Nik z kompetentných okolostojacich nás však nepoopravil, že prísť pozvoľne o necht je o čosi lepší prípad.

- Nie je predsa možné, aby v priebehu pár dní zmasakrovali dve pracovníčky! - nedokázala zastaviť príval rozhorčených slov – a nechcem si ani len predstaviť, ako by príbeh dopadol, keby na tvojom mieste stálo niektoré z detí!

- Asi by mu dvere usekli prst – dokončila som jej myšlienku bez štipky prikrášlenia a nastúpila do poodchýlených dverí sanitky.