Pretože ju ľúbi

Sedím v autobuse. Len tak pozerám von oknom, ani nevnímam kadiaľ ideme. A počúvam ľudí okolo mňa.
Jedna radí čo variť, iná zas o novej farbe na vlasy. Niekto sa rozpráva o spisovateľoch. Maturity, kuchyňa, auto, práca, deti.
Za mňa si sadá ONA a ON. Ona - plavé vlásky, bundička do pásu, on čierna čiapka, čierna bunda. Obaja tašky na pleciach. Sladkých trinásť.
" Som vedel, že vieš veľa, ale že vieš aj toto som netušil."
spozorniem. Ona sa zahihňa. Tak detsky. Ešte nie je koketa. On je nervozny. Pristupili jeho spolužiaci. Už ho zbadali.
" Sa tu zašívaš, so ťa nevidel," prihrmí jeden ako veľká voda.
" Sa nezašívam, tá pani predo mnou je veľká," ( počkaj ja ti dám, že veľká!!!!! - za trest o tebe napíšem na NM)
" Jááááj, však sa stretnem, čaaaav," neviem čo sa stalo, ale kamarát odišiel.
Ľudia sa posúvajú. Prisadnú si ku mne. Pípne mi mobil. A strácam nit rozhovoru.
" Sa na teba pozerám celý deň v škole a poobede vidím, zasa si krajšia."
Bol úžasný. Zakoktal sa pritom len dvakrát. Ona sa zakoktala trikrát.
Len niečo špitla, že " ale určite, nieeee".
Ešte pár metrov a vystúpia.
Ona ide vpravo, on vľavo. Zmätení z citov. A ja mám pri srdiečku tak krásne, jasno. Bude im dobre, dokiaľ budú takto čisto vedieť ľúbiť.

Tak jasno.... proste pretože ju ľúbi.