Snažím sa žiť, ako len najlepšie viem. Plávam si životom hore dole- padám a zasa vstávam. K ľuďom sa snažím správať tak, ako by som chcela aby sa oni správali ku mne.
Alebo aj tak, aby som čo najmenej musela hovoriť slovíčko "prepáč". Aj keď sa to niekedy prihodí, veď som len človek - podarí sa mi niekomu občas aj nechtiac ublížiť. Nemám problém povedať potom prepáč. Nemám problém priznať si chybu, vypočuť dobre mienenú radu ako tú chybu opraviť.
Prežila som dosť "nevydarené" manželstvo. Roky som bola "sprostá, najhoršia, najhlúpejšia a moje IQ vraj nepresahovalo O," Údajne išlo do mínusu... Nuž hlúpa som zrejme bola, už len kôli tomu, koľko rokov som to trpela. Ale, žeby až mínus??? 
Po mojich strastiplných rokoch blúdenia po lekároch, psychológoch, psychiatroch,základných školách a ústavoch s mojou dcérou - som sa zrazu ocitla dnes tu - ani nie so svojim mužom, ani nie s mojou dcérou,ale
so syndrómom vyhorenia. 
Ak je naša energetická bilancia dlhodobo záporná, ak nemáme zdroje radosti v živote, dostaneme sa do stavu, pre ktorý sa ustálil termín "syndróm vyhorenia." K jeho hlavným prejavom patrí depresia, ľahostajnosť, cynizmus, sťažený kontakt s ľuďmi, strata sebadôvery, časté choroby a telesné obtiaže. Nie je to obyčajná únava. Kto si stavia dom, môže byť veľmi unavený. Ale aj tak to nie je syndróm vyhorenia. Matka, ktorá niekoľko krát za noc vstáva k dieťaťu, môže byť na smrť unavená, ale tiež netrpí syndrómom vyhorenia. Nie je to ani prechodná kríza, u ktorej môžeme veriť, že čas momentálnu depresiu vylieči. Ale nie je to ani tendencia sťažovať sa, postonávať ako charakterová črta. Do syndrómu vyhorenia je vždy vpletená otázka zmyslu vlastnej práce a vlastného snaženia v niečom na čom vám veľmi záleží. Keď sa vám v tomto snažení darí, je zážitok zmysluplnosti snaženia silný. Keď sa nedarí,človek vidí nezmyselnosť svojho snaženia. Bojuje s problémami, o ktorých nemal doteraz ani tušenia. Avšak postupne stráca nadšenie.
Jav celkového vyčerpania, t.j. vyčerpania telesného, psychického i duchovného odborne voláme "syndróm vyhorenia."
Neviem ako sa mi podarilo dostať až sem - asi som veľa zanietenia, empatie a síl venovala "boju s veternými mlynmi ?" 
Neviem, ako som sa dostala až sem, ale viem, že som sa v niečom poučila a veľmi, veľmi som zmúdrela. Už neočakávam od života to, o čom viem, že nikdy nebude také ako by som chcela. Lebo sú v živote niektoré veci, ktoré sú nemenné. A nik za to nemôže. Buď ich prijmem v takej forme, ako mi ich život dáva alebo "zhorím" úplne do tla. Ale to nechcem. Chcem sa znova tešiť zo slniečka, z krásy okolo mňa, z nového dňa...Chcem vedieť rozoznať veci, ktoré môžem zmeniť a veci ktoré zmeniť nemôžem. Bože, daj mi múdrosť, aby som ich vedela rozlíšiť.Ešte skôr, ako zbytočne začnem mrhať svojou energiou... 
Mariana drzim palce, aby sa sa z tohto stavu dostala co najskor. Ako pise Aja, asi najskor cestoou oddychu, vykaslat sa na nepodstatne veci, nachadzat v malych troskach, to co ta bavi, dokaze preniknut cez sivy zavoj vokol teba. Mozno ta tesi nejaka hudba, je lieciva, ak mas svoju oblubenu, najlepsie trosku pozitivne ladenu. Ak mas rada knizky ..., neviem, cinnosti, ktore nevyzaduju vela energie a ktore si vies v danom stave predstavit: prechadzky su urcite liecive, objimanie stromov ..., ak sa to len trocha da ... Sama asi vies, co ta aspon trolinku tesi, volakedy tesilo, co zvladnes ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ďakujem dievčatá, za milé slová a rady 
Veď ja sa nozaj snažím, .Kamilka, počúvam aj hudbu, ktorú mám rada. Naozaj je to úžasný liek. Knihy milujem, ale momentálne ich nevládzem čítať, a keď sa mi to aj podarí, zistím, že neviem čo čítam. Zosústrediť sa a skoncentrovať myšlienky na nejaký text, je pre mňa momentálne hrozne ťažké, ba takmer nemožné. Ale ja to zvládnem!!! Cez víkend pôjdem na vychádzku niekam do prírody a budem objímať stromy. Viem, že aj to pomáha. Zaujímavé, že mňa samú to nenapadlo. Ďakujem Kamilka
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Bola som svedkom vyhorenia u manžela.Začalo sa to tým že mal dojem ako by mal infarkt.Na internom na pohotovosti ho sestrička vysmiala že je mladý,nič mu nie je a nech ide domov,nebude predsa budiť doktora,nakoľko tento stav prišiel náhle v noci.Bolesť v hrudi pominula čuduj sa svete postupne,ale prvý spánok prišiel skutočne po týždni na chabých 10 minút.Manžel prešiel kadejakým vyšetrením,nič sa nepotvrdilo,v tom čase sa tu o tom ešte ani nehovorilo.Bolo by to na vééééľmi dlhé písanie,nuž len pridám,najviac pomohlo magnezium a neskutočne veľa oddychu.Je to stav z ktorého sa ťažko dostáva,tak si treba skutočne dávať na to pozor a vtedy si človek povie koľko vecí v živote je nepodstatných kvôli ktorým sa naháňame.