Tento víkend

Toto som napísala v piatok, zostalo mi to v kopiách, kde som to dnes našla. Nemalo to názov, nemalo to emóciu, neodoslala som to na fórum, len som posielala energiu ľuďom, ktorí bojovali, teraz viem, že zatiaľ sú v poriadku.

Sedím, chodím, rozmýšľam

balím, periem, čakám na syna s vysvedčením, telefonujem, vešiam prádlo, varím, upratujem, žehlím, ukladám...a tak z izby do izby, jedno vezmem – odložím, druhé preložím – potom založím... odnesiem – donesiem...

Neviem tomu dať ani názov...

Týždeň blbý, ale ja nemávam kľudné dni, tak sa to dalo zvládnuť. Už sa ani nečudujem tomu, že udalosti, ktoré začnú ráno ma naobed, alebo večer posunú do inej dimenzie. Všetko je to o variáciách a kombináciách možností a dohôd s vlastnými deťmi. Decká sú fajn, až sa sama čudujem, že rozumejú situácii, keď sa musím naklonovať na tri časti.

Raz by som chcela prežiť aspoň jediný týždeň normálne a rovnako. Mne by to stačilo. Ten kľud, nemá súvis s deťmi, decká sú v pohode.

...akosi čakám, že keď to tu napíšem, keď čokoľvek napíšem, že sa niečo zmení, nezmení sa, ale je fajn tomu veriť.

Bola som mladunká, keď ma manžel predstavil svojej rodine. Bol tam niekto, kto ťažko zvládal, že manžel si zakladá/má krásnu rodinu. Z rodiny o tom nevedel nikto. Keď som tehotná bývala sama doma, po nociach mi vyvolával, pod zámienkami obťažoval. Žiaden rešpekt voči synovi svojej sestry, žiadna úcta voči tehotnej, žiadne ohľady voči situácii. Riešil to dosť rázne manžel, vydržalo mu to do môjho druhého tehotenstva. S prestávkami o 5 rokov to začalo znovu, zámienky na návštevu, keď býval manžel preč. Akože k deťom... Ja osobne som dosť sebavedomý človek, čo sa všeobecne ľudí týka, riešim hneď pri náznakoch, ale stále sme brali ohľady, že je „rodina“. Aj to sme zarazili. Keď som porodila tretie babenko začal byť agresívny. Keď boli rodinné situácie, že sme sa museli stretnúť. Pre pokoj v rodine som mlčala. Pre mňa to bol človek, s ktorým som nevyhľadávala žiadne spraznené situácie, nijakým spôsobom nebol pre mňa zaujímavý, ani mentálne, ani fyzicky, nerozumela som mu. Prakticky bol mimo mňa až na tie nerváky. Ako človek upadal na duchu aj na vôli, mal krásnu príjemnú priateľku, no nenašiel v sebe tú zodpovednosť a vôľu niečo pre vzťah obetovať. Nechcem písať memoár, v skratke z toho, čo som mala tú možnosť evidovať, neviem, či sa zaslúžil o nejakú pomoc človeku, ale dostal všetko a na ruku bez nejakej snahy a nebol šťastný.

...plány na víkend som mala iné.

...nechcem medveďov, čo sa mňa týka. On má odpustené. Snažím si vybaviť nejakú príjemnú spomienku, nemám ju. Teraz po smrti pomohol 3 ľuďom. Viete, rozmýšľam nad nimi....aby dokázali všetko po čom túžia, aby si splnili všetko o čom snívajú...aby žili...

To bol neodoslaný piatok....

V sobotu sme sa s ním rozlúčili, Horúci deň, všetko prebehlo v poriadku. Keď sme ho uložili do hrobu, dali sme si panáka v najbližšej krčme. Padli iba dve možnosti, panák alebo zmrzlina. Potom kar, potom domov. Cestou sme si to vyrozprávali. Stále tak objektívne, ak nám bolo ľúto, tak najmä pre jeho vek. Večer sme posedeli s manželom, uzavreli.

V noci spím, driemem, vidím v sne, že niekto stojí pri našich nohách pri posteli. To bol vysoký muž. V celej tej svojej výške stál pri nás a hľadel na nás. Bol po smrti, so zdeformovanou hlavou. Ticho stál a hľadel. Otočila som sa. Prebrala spanie, nikde nič, chmátam manžela, zavriem oči. Znovu ho vidím, zas je po smrti, leží z mojej strany v otvorenej truhle, naklonený cez jeden bok s otvorenými očami sa ma snaží zachytiť rukou. Stále je ticho, len v tých očiach je niečo... Preberiem sa, chmátam manžela, láska, prosím ťa, poď so mnou cikať, ja sa bojím. Ku podivu ten bez komentára, len si vzdychol, čo mám s tebou robiť, poď. Porozsviecoval mi cestu, skontroloval záchod, nachystal mi pitie, uložil do postele, pozhasínal trasu a chytil za ruku a zaspal. A ja držím manželovu ruku, a ja držím a držím a zaspávam a... znovu ho vidím, ako stojí nad nami nemo, stojí a hľadí. Mozog mi začínal pracovať na plné obrátky, vravím si kľud, tu treba niečo premyslieť, paradoxne ste ma napadli vy, baby z naničmamy, že sa netreba báť, zachovať pokoj, pomôcť mu nájsť cestu, aby mohol odísť, požiadať ho, aby odišiel v pokoji. Bála som sa len jedného, opýtať, čo chce, že povie „teba“, tak som ho oslovila a poprosila, prosím ťa P, odíď v pokoji. Keď stál nad nami, on sa otočil a odišiel, odišiel po svojich, normálne odišiel z miestnosti, bez slova, bez nejakého náznaku, že by chcel ublížiť, alebo poškodiť. Ale zas sa vrátil v tej otvorenej truhle a zas som bola vydesená. A zas chmátam manžela, ten chcel spať, ani pritúliť v tom teple, tak som na seba natiahla paplónisko, radšej sa udusím, ale už chcem spať (bolo po druhej v noci), manželovu ruku som pretiahla k sebe pod paplón, zavriem oči a do tretice to isté. A zase stál na nami a nemo hľadel. Ten vedľa mňa vyvalený, chrápal o dušu a ja si vravím, ako tu môžeš takto spať, keď tu na nás hľadí, stojí nad nami a hľadí. Tak som začala viesť s ním monológ (čo si myslím teraz bolo zbytočné), v kľude som ho požiadala znovu, aby v pokoji odišiel a on v pokoji odišiel. Po svojich, sa otočil a odišiel. Ale vrátil sa v truhle, otvorená truhla a on s otvorenými očami a s tou rukou mával smerom ku mne a dookola. A stále som opakovala, aby v pokoji odišiel a on mi stále akoby naznačoval, ako môžem odísť,keď ležímv truhle. A fakt ležal vedľa nás v tej truhle, v našej spálni. Nad ránom som natvrdo zaspala, zobudil ma manžel, keď chystal v kuchyni kávu a obed.

Jasné, že to schytal a prvú palebnú. Začal nevinnou otázkou a teba, moja, čo v noci mátalo? Tak som mu to všetko dopodrobna vyrozprávala, už som videla, že ťažko pregĺga, vraví mi, že ma to zasiahlo emočne, tak som nabehla na monológ, že mňa asi ťažko. Toto berte kočky trošku s nadhľadom, ale fakt som si odmonológovala, že ja som dostatočne racionálny a praktický človek, ja sa potrebujem v noci vyspať, ja mám dosť svojich starostí a že si skutočne vyprosím, aby ma chodil v noci mátať. A prečo mňa? Mne sa mrtvi nezjavujú, nikdy sa mi to nestalo, ja som s ním nežila nič neprežila, okrem tých blbých situácií, som s ním nemala nič spoločné. Jediné, čo mi z toho vychodí je, že odišiel nečakane, že nie je zmierený s tým, že je zomrel a ak má pocit, že tu niečo nestihol, tak nech si na to láskavo nájde niekoho iného, kto bude mať čas sa mu venovať.

...no, chudák manžel... nedeľa osem hodín ráno....

O deviatej volá svokra, že ježišukriste a prekristoverany, oni ho nezakopali. Baby, v 21.storočí, nezahrabaný, odkrytý hrob! Pohreb bol o jedenástej doobeda, celý deň a celú noc v tomto teple! Hneď chlapi bežali po lopaty a zahrabali ho a upravili hrob, dali kríž. Všetko bol zabezpečené, dnes v pondelok sa to bude dodatočne riešiť, hrobár tam po celý čas počas obradu bol a on ho tam a takto nechal. ..cez deň a celú noc...

U nich doma to začalo tiež nejakými znameniami, hodiny, ktoré nešli dva roky, začali ísť a presný čas, alebo sa tam hýbala stolička, ale ho požiadali, aby v pokoji odišiel a on v pokoji odišiel, ale od druhej som to vychytala ja. A pochopila som to o tej deviatej v nedeľu, prečo sa mi zjavoval odkrytý a ukazoval, že nemôže odísť.

Je pondelok, deväť hodín..

...amen, tma...šedivá nie som, ale ešte jedna taká noc a spejem k tomu.

...daroval srdce a obličky, želám si, aby sa novým „majiteľom“ darilo v zdraví aj v živote.

...idem makať, mám toho nadnes dosť...pozdravujem