Že by ... (súdruh Lenin?)

Nie, nemajte obavy z nejakého ideologického okienka, hoci mám štátnice aj z MRH(originálne s to volá “Dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia“), aj z politekonónie aj z mafie (toto bola zase naša skratka pre marxistickú filozofiu, myslím, že nebola nijak veľmi pritiahnutá za vlasy), také niečo by som Vám nikdy nespravila. Ja len jednoducho musím zostať verná svojim zvykom a jedným z nich je, že názov svojho blogu si vždy niekde „požičiam“ – tentokrát je to z jedného starého vtipu (ten dám potom separátne – och môj ty Bože, aj na slovo separátne mi napadol jeden vtip – do príslušnej kategórie).
Priznám sa, že len čo bola zverejnená výzva so súťažou, môj neskonale súťaživý duch sa prebudil a s miernou (čerta miernou) závisťou som pozoroval, ako sa začali doslova rojiť príspevky a moja múza a inšpirácia sa stále niekde schovávala.Pocit, že sa mením na toho malého Záhoráka (ach bože, kedy prestanem s tými narážkami zo všetkých možných a nemožných vtipov) vo mne rástol, nielen teraz, keď je súťaž – faktom je, že už nejakú dobu akosi „nebyuo o čem“.
Nie, že by sa nič nedialo. Nie, že by som nemala čas – nemala som ho ani v minulosti, ale na napísanie blogu som si ho vždy našla – čo zase nemuselo byť tak celkom jednoduché, lebo aj tak bývalo, že námety na nový blog sa zjavovali častejšie ako .... prvý ma chytil ešte pod sprchou (iní si tam vyspevujú, ja som sa snažila namemorovať tie geniálne myšlienky), ďalší pri šoférovaní do roboty ... Zvláštne, že to bolo väčšinou v situáciách, keď so nemala možnosť zachytiť tie geniálne výplody svojho ducha na papier či iné médium.
Vypísala som sa. Priznám sa, som taký latentný exhibicionista a záleží mi na tom, čím sa prezentujem. Keď si tak spomeniem na niektoré svoje príspevky, ktoré sú podľa mňa na rebríčku mojich Top 10, tak ani toto nie je nič svetoborné. Posledné polienko, Gazdiná a Oskar, (Ne)stvorenie Frankensteina a hlavne Dino, pes na voľnej nohe – to sú tie moje „naj“ podľa mojej neskromnej mienky. Neviem, čím to je – prečo už nemám tie spontánne pocity – toto musím zvečniť na obrazovke počítača?
Teda –aby som sa po – pre mňa tak typických odbočeniach – konečne dostala k jadru veci (ha, a zase odbočím, viete ako krásne povedia jadro veci Nemci? Kern des Pudels! Jadro Pudla!). Dnes sa mi stalo to, čo už dávno nie – privstanem si ráno, že mi načim vlasy umyť, tak aby som pekne všetko stíhala ... No stíhala som – všetky bežné úkony kúpeľňové, na záhradku vybehnúť čerstvú žihľavku na čajík očistný vyšklbnúť, poživeň do roboty si zabaliť a čo ja viem, čo všetko ešte. Popri týchto – viac-menej rutinných údajoch moje mozgové závity naplno zamestnávali myšlienky na tú naničmamkovskú narodeninovú súťaž. Lebo veď, to sa nedá len tak bárs čo napísať, keď je to k sviatku ... To musí byť reprezentatívne. To musí mať úroveň. To sa musí zaskvieť medzi všetkými ostatnými (súťaživá som bola odmala až moc).
Skrátka a dobre, tak usilovne som sa – hlavne pod tou sprchou – zamýšľala, že až keď som kompletne oblečená hádzala ten posledný look do zrkadla (že či „môže byť“?), tak som zistila, že ja som si tie vlasy neumyla!!!! Že by sa vracali staré dobré časy? Že by sa začali znova vracať nápady? Že by mojej múze skončila (?materská?) dovolenka? Že by..., že by ....?
Čerešničku na torte tomu nasadili moderátori nemenovaného rádia, ktoré mám v aute stabilne pustené, keď prezentovali ideu, že ženy najlepšie vyzerajú práve v pondelok, lebo po weekende sú oddýchnuté a nerobí im problém vyliezť z postele o niečo skôr – dá im to vzácnych pár minút v kúpeľni na sebazdokonaľovanie ... No čo už – zase raz sa vymykám zo štandardu – ale veď to som celá ja ....