Depresia

Dobrý deň,

Zdá sa, že pod Váhou súčasnej situácie sa cítite preťažená a máte pocit že sa rúca úplne všetko. Taký dlhý čas bez domova, v neistote a existenciálnych starostiach skutočne vie udrieť človeka. Na druhej strane, máte kde bývať, máte manžela, máte dieťatko, a keby ste museli začínať od nuly pravdepodobne sa vám sny len odložia, ale nepadnú. V prvom rade na mňa z vašich riadkov kričí osamelosť. Máte to ťažké, ale zdá sa, že s manželom Vás trápia tie isté veci. Treba skúsiť hľadať spojenie a spojenectvo medzi sebou. Potom budete môcť opäť spoločne hľadať východiská zo situácie s domom aj to ako sa postaviť k nárokom rodičov, diskutovať o tom, miesto hádania sa. Byť opäť na jednej lodi radšej než byť nepriatelia. Máte spoločný osud a spoločné ciele, to si treba pripomínať. Načo Vám bude spoločný dom, keď stratíte seba navzájom? Cítiť aj sebaobviňovanie. Priznajte s takou ľútosťou pocit viny partnerovi za všetko, za rozhodnutie ktoré sa ukázalo nesprávne, za krik a veci čo ste mu možno povedali, za to že ste sa možno postavili na stranu rodičov keď potreboval aby ste rozumeli jemu a bola tam pre neho. Skúste mu dôverovať a keď by vám takéto ospravedlnenie odmietol alebo priniesol ďalšie veci ktoré ho zranili, jednoducho prijmite zodpovednosť aj za to čo mu spôsobili tie ostatné veci ktoré ho zasiahli. Uvidíte, že sebaobviňovanie zmizne a príde opäť kontakt s manželom, ak sa to podarí. Nehovorím samozrejme o sypaní si popolu na hlavu ani o submisivite ani o žehlení chýb, iba o otvorení sa partnerovi, manželovi, otcovi vášho syna v krehkosti, ktorú teraz cítite s dôverou, že môžete opäť si byť navzájom oporou, hneď ako vyčistíte staré zranenia a urobíte hrubú čiaru. To nie je prehra, to je opätovné zblíženie a náprava vzťahu. Potom môžete navrhnúť aby ste držali viac spolu lebo to je niečo čo ešte stále máte a čo nie je vôbec málo. Hovorte spolu o tom čo vám na rodičoch vadí, rešpektujte že každý to môžete prežívať a riešiť inak, a vyberajte si vždy partnera za toho na koho strane stojíte aby aj on mohol stáť na tej vašej (neznamená to hájiť ho pred rodičmi za každú cenu ale rešpektovať a nezasahovať do toho ako to má a robí on). Nakoniec Vám to tiež vadí tak môžete aj veľa uznať a spoločne hľadať ako sa k veciam postavíte. A skúste byť k sebe (aspoň teda vy k nemu) citlivejšia, uprednostniť to ako sa cíti pred tým, čo si vy myslíte a dať mu toto porozumenie najavo. Nemusíte s jeho názormi ani prežívaním súhlasiť, ale treba aby ste držali spolu. Poplačte si spolu nad neúspechmi a poradujte sa spolu z niečoho pekného čo stále máte aj keď to zatienil váš súčasný stav. Veď osud máte spoločný. 

Čo sa týka ťažkostí s firmou, lepšie bude obrátiť sa na právnu poradňu hoci aj tu  a naničmame a hovoriť o tom s manželom (nehádať sa, hovoriť o tom a vidieť sa navzájom, ako sa máme).

Viem že to nie je ľahké pretože máte pocit nedostatku opory a preťaženia a zúfalstva. Ale cesta z toho von je nebyť v tom sama. Spolu to potom ľahšie zvládnete a o rok, dva budete na to spomínať. Možno bude treba nejaké krízové opatrenia ako jasličky a pod. Ale nie je až také dôležité čo sa stalo, ako čo sa stane potom. Takže žiadne výčitky a verte trochu tomu, že všetko dokážete napraviť. Keď tak opäť napíšte :).

Držím palce,

S pozdravom,

Ivan Vyskočil

www.ivan-vyskocil.sk