Patrím k tým šťastlivcov, ktorí sa pravidelne stretávajú so svojimi spolužiakmi. Zo všetkých typov škôl. Sme už krátko pred dôchodkom a tak sa tak trochu pozerám dozadu.
Už dávnejšie som si uvedomila, že tí najlepší žiaci v škole nepatria v živote medzi najúspešnejších. Netuším, v čom to presne je. Na každom stupni vidím, že najlepšie sa v živote uplatnil priemer zo školy. Ako keby sa tí viac vzdelaní viac obávali. Možno vidia viac súvislostí a tým pádom chodia menej do rizika. Zo strednej má najlepšie vybudované firmy ten, ktorého ani nechceli pustiť k maturite. A čo sa týka výšky, tam patrí ku špičke ten, čo neprešiel cez štátnice. Teda, vlastne to, že neprešiel cez štátnice z marxizmu bolo už za pár mesiacov výhodou 🙂
A to už ani nehovorím o dievčatách, ktoré sa učili na samé jednotky. Netvrdím, že sa po nich zľahla zem.
Vlastne ja ani nechcem týmto povedať, že tí s veľkými firmami sú v živote spokojnejší. Len je to také zaujímavé.
U nás je to tak pol na pol, keď tak spomínam. Jednotkári z gympľa sa ujali ako lekár, zubár, vedec profesor, farár rektor teologickej ..., spolužiačka zas má v Prahe sieť anglických škôlok, ja som tu a 30 rokov doma 😀 Ale áno, mať jednotky na škole neznamená vždy zdravé sebavedomie a ako píšeš odvahu púšťať sa aj do riskantných vecí. A ono za našich mladých čias, ono ani ten výber škôl nebol o tom, že by sa riešilo, kto má na čo predpoklady, danosti, občas boli školy trefa vedľa?