Potrebujem poradit ako reagovať na dieťa ktore nevie ovladať svoj hnev. Nie je ani agresívny, ani nikoho nebije, len ked sa pohneva s kamaratmi vonku tak sa nazlosti a strašne po nich kričí. Aby som upresnila situáciu zo včera. Boli sme von aj s kamoškou a jej synom a jeden známy tiež so synom. Známeho chlapec si požičal bicykel od môjho syna a ten s placom prisiel, ze mu pokazil brzdu, ta sa dala opraviť, no syn začal po nom doslova vrieskať ze to on je na vine. Zakročila som, nech nevrieska, ze sa nič nestalo.Syn sa urazil a s plačom odisiel bokom. To robí vzdy ked sa s niekym s kamaratov pohada, a rieši to tak ze chce byt sám. Po par minutach ho to prejde a pokračuje sa v hre. No známy mal pripomienky že nech s ním idem ku psychologovi, ze by sa mal liečiť, ze je v nom vela zlosti, že raz sa stane ze zbije mna,ze mam byt na neho tvrdšia a aby raz neublížil deťom. Priznám sa ze sa ma to dotklo, no na druhej strane viem že syn sa v niektorych pripadoch nevie ovladať.On len kričí a potom odíde. Nieje ani bitkár,ani nieje sebecký voči detom, ani škodoradostný. Pokračovalo to tým ,že ten chlapec začal syna provokovať a vysmievať sa mu a na to začal zas po nom vrieskať. To som bola nervozna aj ja, tak som stiahla syna, nakričala na neho ked sa nevie chovať tak bude sediet doma, zbalili sa a isli domov. Doma takto nikdy nereaguje, ani v škôlke to nerobil, len vonku s kamošmi, a to len s tymi ktorí maju viac sebavedomia a vo chvili ked chce byt sam tak ho provokuju.
potrebujem poradiť ako reagovat v takom pripade.S manzelom sme to rozoberali,stale mu opakujem že najprv musi detom povedat ze chce byt sám. Neviem kde je chyba, či vo výchove, alebo je to vekom ze v 6-tich rokoch nevie este ovladat hnev. Proste potrebujem aby sa niekto vyjadril aj z tej druhej strany, ako to vidíte.
Vyskúšam dievčence. Starší sa mi vrátil z dovolenky so starými rodičmi trochu viac rozčačaný. Tak sme to riešili doma na stoličke, ale neboli sme chrbtom do izby. Skúsim, skúsim, lebo prídem o nervy aj ja.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Držím palce! 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dík, ja len stále hľadám ako bez stresov vychovať decká. Aďko sa mi vrátil z dovolenky, kde bol sám so starými rodičmi a to vieš...plnilo sa čo mal nielen na očoch a na srdci. A teraz...chce to po všetkých. A hneď! A teraz! A nevydrží to! A okamžite! A mama nechaj Maťa tak, poď sem! A toto nesprvím! Jooooj idem si kúpiť farbu na vlasy, lebo šediviem...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja si farbím vlasy už dáááávno 
! Detičky nám dávajú zabrať v každom veku 
.
To chce kľud a nohy v teple! 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Však aj ja si farbím a toť v pondelok som bola - myslím minulý, ale pre istotu, lebo tie moje deťúchy sú ako šedá patina, čo furt vymýšľajú a pokoj mojím pocuchaným nervom nedajú...
Jááááj a kde brať kľud?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
DOBRÁ OTÁZKA!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Naozaj má Georgína pravdu a veľmi dobre radí. Ide najmä o to objatie, ale aj o slová, ktoré mu mama hovorí. Ja mám veľmi často zlostnú deväťročnú vnučku a moja neter, detská psychologička mi poradila presne, to čo Geor rgina a zabralo to. U nás je však háčik v inom, naša vnučka nemá hranice, nevie čo si môže dovoliť a čo nie. Sme s manželom - -teda s dedkom - z toho nešťastní, ale bohužiaľ, je to jedináčik, ktorý sa ešte nevie zorientovať, my vieme kde je chyba, ale syn aj nevesta nás presviedčajú, že to je normálne. Chyba ja aj v tom, že ide o dvojkariérové manželstvo a vnučka???
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Jaj, Irka - to je potom ťažko! Syn s nevestou patria asi k moderným benevolentným rodičom. Žiaľ! Neter, ako odborníčka, by si s nimi nemohla trochu pokecať? Alebo to nezaberá?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nela, s ovládaním hnevu ti poradiť neviem.
Ale tú situáciu, ktorú si opísala, kde kamarát provokuje a vysmieva sa tvojmu synovi, tak ja by som vyhrešila kamaráta a syna napomenula aby nevrieskal. On vybuchol, lebo ho niekto cielene provokoval.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
tiche miesto doma praktizujem aj ja. drobec sa sice "len" 2.5 roka - ale vie kde su hranice. ked ho chyti zlost, alebo vedome nas provokuje, ci neda si pekne povedat - alebo ked je jedna po zadku malo - poslem ho do chodby ku skrini nech si chvilku oddychne a ked sa bude chciet pekne s nami hrat nech pride naspat. vtedy mu vacsinou dojde, ze to zrejme so spravanim prehnal a rozlutosti sa, snazi sa ma objat a zacina slubovat aky bude dobry, ale nepovolim, poslem ho do chodby, ze s placom nech za mnou teraz nejde, ze za chvilocku, ked bude dobry nech mi pride povedat, ci sa uz bude pekne hrat a spravat.
nemozem povedat, ze by ho obcasne zlosti alebo provokacie presli. predsa len dieta stale skusa kde su hranice, prechadza obdobim vzdoru. takze raz za cas do tej chodby musi ist. ale to vie, ze to je najvacsi trest aky moze dostat. je to ucinnejsie ako dohovaranie, kricanie alebo jedna ukazkova po zadku. chvilku si postoji sam a vie, ze ked sa chce s nami bavit, musi sa chovat. ale cas v chodbe sa skracuje. na zaciatku sa zlostil a plakal dlho, aj si sadol alebo povalal sa po koberci, nechcelo sa mu zlostnemu zatatemu medzi nas ... no teraz po par sekundach utrie slzy a uz cez dvere na mna vykrikuje s trosku hanblivym usmevom(hlavne nie falosne, na to som alergickaaa): "mami, mozem? mozem hrat?"
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
O ovládaní návalov zlosti a nervov by som mohla viesť niekoľko hodinové debaty,pretože sa situácie podobné tým vašim,dievčence, odohrali aj u nás.Nazdávam sa,že nebyť nich,ani neviem,ako milujem ticho a spánok.Nielenže výbuchy hnevu,zlosti či ako to nazvať,boli sprevádzané krikom,výskaním a revom paviánieho mláďaťa :) ale nesmierne ma unavovali.Čo to píšem-ešte aj unavujú.No ak môžem trošku pridať zo svojho a podeliť sa,skúsim.A teda-akk príde k situácii,ako opisuje Nela,neurobím to,že svojho syna pred chlapcom napomeniem a nervózne s ním odídem domov.Si predstavím,ako by mne prišlo za nespravodlivé,aby som ja musela odísť z miesta,keď iný provokoval.Všeobecne nemám vo zvyku pred spoločnosťou svojim deťom vyčítať ich správanie,alebo nebodaj im vynadať.To všetko si nechávam na kľudné prostredie doma.A v tej vypätej situácii odídem z miesta činu o kus ďalej,ale nie preč.Nebolo by to fér,aby moje dieťa muselo znášať následky,ak nebolo priamou príčinou.
Myslím,Nela,že si reagovala prudko,tým,že si na svojho syna nakričala,že sa nevie správať a odišla.No úplne ťa chápem.Viem,čo si v tej danej chvíli cítila a považovala za správne.Preberieš si celú nepríjemnosť v sebe a zistíš,že nabudúce zareaguješ inak.Cítim z tvojho príspevku,že si aj trošku vyčítaš svoje konanie,no chápem ťa.Viem,že sa opakujem.Ale len skúsenosťami a denno dennými zážitkami sa človek učí spoznávať seba a svoje reakcie.Určite je dobre,ak sa dokážeme poučiť a neopakovať chyby.Ono to vlastne ani nie sú chyby,len inak sa na danú vec pozeráme v tej ktorej chvíli a inak po nej.Sama mám tých chvíľ požehnane,tak som dosť trénovaná A len každodenným premýšľaním,ako reagovať a čo povedať synovi,aby pochopil čo mu vravím,mám svaly na mozgu už zrejme..si myslím
Ale aspom mi závitíky nezlenivejú,pretože im to môj syn nedovolí.
Neviem,či som týmto mojim písaním niekomu pomohla,ale mala som nutkanie napísať,že nie ste samé a ani ja v tom našom premýšľaní a hľadaní optimálnej reakcie na naše dietky milené
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Prepáč, Evka, ale Nela napísala: "Známeho chlapec si požičal bicykel od môjho syna a ten s plačom prišiel, že mu pokazil brzdu, tá sa dala opraviť, no syn začal po nom doslova vrieskať, že to on je na vine." A to bola podľa mňa vhodná chvíľa na to, aby Nela so synom odišla. Po predchádzajúcej dohode, samozrejme. Ten chlapec začal provokovať a posmievať sa až potom.
Píšeš, že máš tiež takéto problémy. Ako riešiš také situácie ty?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Georgina ja som porozumela.A napísala som reakciu práve na to posmievanie a provokovanie.Len moje videnie danej situácie a toho,ako by som ten moment riešila ja.
A s podobným sa naozaj stretávam takmer denne a hlavne,keď je školský rok.Synove výbuchy zlosti,jeho prejavy agresivity a nenávisti mám mapované už dosť dlho.Začali naberať na intenzite hlavne v školskej dochádzke.Ako riešim tieto situácie?No musím povedať,že je to riadna zaberačka.Koľkokrát sa cítim jak zbitý pes a nechce sa mi ani dýchať.
Chladná hlava a premýšľanie sú moje druhé ja.Za každých okolností jednať s uvážením.Možno sa ti to zdá otrepané.No mne zachovanie chladnej hlavy a vyriešenia napnelizmu bez kriku prináša čoraz lepšie výsledky.Ja neviem či sú to v pravom slova zmysle výsledky,ja si ich tak nazývam.Nenechať sa vtiahnuť do problému,ktorý lomcuje malou dušičkou a reálne a hlavne stručne povedať požiadavku a keď nepomáha-otočiť tému.Začať úplne niečo iné hovoriť.Naozaj mi pomohlo,keď som syna vo fest krutej chvíli odpútala od zlosti rozprávaním napríklad o rozprávke,ktorú sme pozerali..či si nespomína,ako sa volala ten drak,čo bojoval a šľahal plamene..alebo som začala opisovať ako sa teším na oslavu narodenín a čo všetko prichystáme a kto všetko príde,koho sme pozvali..Chlapča si ani neuvedomilo a začalo so mnou debatu,akú som navodila.
Je toho neskutočne veľa,čo som za ten čas v sebe objavila a niekedy som na seba normálne hrdá.Prečo sa nepochváliť.Cítim,že som sa naučila jednať s rozvahou s ľuďmi a nechávam čas na premýšľanie tomu druhému.Veľmi nerada by som niekomu ublížila čo i len slovne,pretože človek v strese povie aj čo nechce.Vyvarujem sa toho.A o bití či telesných trestoch pre deti som už kdesi písala.Odmietam ich a to jednoznačne.
Snáď som sa nerozpísala príliš
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Super, dohodneme sa .
Hm, Evka - a prečo tie výbuchy hnevu najviac cez školský rok? Pýtam sa preto, že syn mal tiež problémy so školou. V prvom ročníku. Pomohla zmena školy - syn potreboval špeciálnu. Nie je to aj váš prípad?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Asi sme tu my dve len,hm?
Georgi,u syna je hnev a jeho prejavy spôsobené návalom školských povinností,učenia, a on nestíha.Bola možnosť integrácie v zdš,tak som skúsila a neľutujem.Syn je inteligenčne v poriadku,no je tam niekoľko disk-kov,aj o nich som písala.Berie všetko učivo,no doma doučujem ja.Snažím sa pomôcť mu ako sa len dá.Zatiaľ mu vyhovuje integrácia,zatiaľ stíhame Ale čo bude ďalej netuším a radšej o tom nepremýšľam.Príde to samo ani sa nenazdáme
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
My sme mali opačný problém - syn sa v škole nezriadene nudil. Išiel na náročnejšiu školu a je v pohode. Vy to máte komplikovanejšie. Ale ide vám to. Tak to je fajn. Držím palce!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ďakujem!!! Dúfam,že sa obom bude naďalej dariť aspom ako doteraz a ak lepšie o to budeme viacej na nich pyšné ! ..no nie
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Jasnéééé!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja nezvyknem takto reagovat, vie to aj syn, len som bola tak vytočena. Zobrala som syna a išli sme preč. Potrebovala som sa ukľudniť, tak sme chvilu este sedeli na lavicke ovela dalej od známych, syn sa povozil, a tak sme sli domov. Vecer som to s nim prebrala v klude. Nechcem urieknut, ale doteraz vzdy dal na moje rady, aj on sa mi zdvôverí, čomu som rada. Mame spolu super vzťah, chcem aby to tak aj ostalo. Len ma strasne mrzi ta situácia čo sa stala. Je mi aj luto ze sa ma kamoska nezastala. Ze som sa v nervoch neovládla, a v podstate si to odskákal syn.
On je rozumny, ale aj velmi citlivý.Nikdy som mu nevravela ze ked sa zlosti nech odide, nech je sam, robí to sám od seba, tak to proste citi.
Ja sa snazim riesit problemy v klude, pohovorom, dohovaranim.
Tak len dufam ze takyto incident sa uz nebude opakovat.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nela ahoj! Vieš,je to dané myslím si vekom dieťaťa a jeho vnímaním a zvládnutím situácie. Som rada,že je u vás všetko v pohode a stres z prežitého už vlastne je zabudnutý.A nemaj boja,nie si jediná,ktorú cudzie dieťa vytočilo a reakcia zo strany rodiča nebola oukej Ak sa ti znova niečo podobné aj stane,čo si myslím, že je viac než pravdepodobné,budeš vedieť hneď reagovať k spokojnosti tvojej a aj tvojho synčeka.
Tak držím paučeky a pevné nervy!!!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
dakujem za povzbudenie
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nela, keď mal náš chalan 4-5 rokov, presťahovali sme sa a syn to zle znášal. Prejavovalo sa to záchvatmi hnevu. Pre malé príčiny začal kričať tak, že nevedel prestať. Robil to doma, vonku, aj v škôlke. Skúšali sme to riešiť rôznymi spôsobmi, ale nič nepomáhalo. Nakoniec som si zohnala nejaké knižky, naštudovala, čo na to odborníci a zariadili sme sa podľa toho. Keď bol syn pokojný, sadli sme si s ním a vysvetlili sme mu, že takéto chovanie nebudeme tolerovať. Keď začne znova kričať, pôjde na čas, kým sa upokojí, do kúta na chodbe (odborníci odporúčali tiché miesto bez podnetov - v našom vtedajšom byte kút na chodbe bolo jediné miesto, ktoré spĺňalo tieto podmienky). Pri najbližšom záchvate som syna zobrala, postavila ho tvárou do kúta a tam som ho držala, pretože sa, samozrejme, bránil. Celý čas, čo tam bol, som ho držala v objatí (bol ku mne otočený chrbtom, tvárou do kúta) a prihovárala sa mu pokojným hlasom: "Upokoj sa, prestaň kričať a potom môžeš odtiaľto odísť. Ovládni svoj hnev." Keď prestal plakať a kričať, ešte chvíľu som ho objímala, ale už tvárou k sebe a pokojne som mu hovorila: "Vidíš, nemusíš kričať, môžeš svoj hnev ovládnuť a nebudeš musieť potom stáť v kúte." Potom som mu dala pusu a šli sme sa hrať. Táto kúra vyzerala dosť drasticky (manžel sa na to nemohol pozerať - vždy ušiel niekam do kuchyne, alebo tak), ale bola veľmi účinná. Syna bolo treba držať asi 5x, potom už stál v kúte bez toho, aby sa pokúšal utiecť. Aj tak som bola pri ňom, hladila ho po chrbátiku a upokojovala. Záchvaty sa rýchlo skracovali a redli. Asi po mesiaci prešli vlastne úplne. Potom sa už stačilo (keď sa syn začal nadychovať k revu) pokojne spýtať: "Chceš si ísť postáť do kúta? Ovládni svoj hnev!" a syn sa hneď upokojil.
Keď dávali v telke Pestúnku, tak tam tiež tento spôsob v niekoľkých častiach praktizovali - použili na to detskú stoličku (otočenú chbtom do miestnosti) ako miesto na upokojenie. Vyzerá to aj trochu zvláštne, ale je to skutočne účinná metóda. Základom je, aby dospelý udržal svoj hnev a nezačal tiež kričať a dôsledne trval na tom, že dieťa zostane na určenom mieste dovtedy, kým nie je celkom pokojné.
Keď tvoj syn chytá záchvaty len vonku, skús sa s ním dopredu dohodnúť, že keď bude zase kričať na deti, okamžite pôjdete domov a tam mu urči nejaké miesto, kde sa bude môcť upokojiť. Hovor si s ním pokojne - keď sa začneš rozčuľovať aj ty, tak to nie je práve najlepší príklad pre neho, že hnev možno ovládať
.