škola skoku

Fantázii pri detských hrách sa medze nekladú. Nám ako takým malým školáčkam otec doniesol z Ruska detské dáždničky, čo vtedy nebola bežná vec, dáždniky boli len veľké a pre decká väčšinou pršiplášte, a my sme boli na to patrične hrdé. Keďže sme vymýšľali rôzne hry, napadlo nás aj, že by sme mohli skúsiť, či tie dáždniky fungujú ako padáky a vyskočiť napríklad z balkóna. Našťastie niektorú z nás múdro napadlo, že to najskôr skúsime z vchodových schodov a keďže to veľmi nefungovalo, balkón sme zavrhli. Ale zato skákanie nie. Čoskoro prišli prázdniny a my sme putovali k babke, k maminej mame, kam sme rady nechodili, lebo s ňou nebola žiadna psina, bola dobrá, ale dosť vážna a veľa chodila do kostola, a bola už aj stará, takže nás síce postrážila, ale nuda, nuda, nuda pokiaľ bola doma. Lenže milá babka sa vybrala do "vesny" na nákup a tak bola vhodná chvíľa niečo vymyslieť. Mala v dome takú vyvýšenú pavlač, (teda teraz fakt neviem, pavlač je ten alebo tá?), a nás nenapadlo nič lepšie, ako usporiadať súťaž o krajší skok z jej okna (výška nejaké 2 metre?). Párkrát sa nám podarili nádherné zoskoky, s otočkami, bez nich, ale hlavne na rovné nohy. Lenže ja som sa potom ešte pred skokom tak riadne odrazila, že som dopadla veľmi prudko do pokľaku (či skôr počupu - nie kečupu, tak sorry, podrepu), kolenami som si vrazila do brady tak silno, že som si zubami takmer odhryzla jazyk. Visel mi na krajíčku a krv sa valila prúdmi. Moja duchaprítomná sestra si okamžite spomenula za kroky prvej pomoci, ktoré celému dvoru permanentne poskytovala mama, a tak mi zavelila:"Ku potoku, kľaknúť na breh, máčať a chladiť vo vode, idem po pomoc!" A tak som si s vreckovkou na ústach utekala kľaknúť ku potoku, vyplazila som môj ochabnutý krvácajúci jazyk a chladila som a čakala. Babkine otčenáše nesúce sa dolinou som počula hneď, ako jej to sestra oznámila, a keďže ona nemala telefón, rovno utekala do susedov volať druhej babke, tam bola aj naša milovaná teta Hana, ktorá bola o dosť mladšia a akčnejšia, aby mohla ísť so mnou do nemocnice. Potom ma vytiahli od potoka, babka sa spýtala, či som schopná prejsť na druhý koniec dediny za tetou, napchali mi do úst plno obväzov a šli sme.Babka šla do kostola. Druhá babka ma ani nevidela, pretože tá v krízových situáciách dostávala hrozné hnačky, takže sedela na tróne a možno sa modlila tiež. Teta sa pokúšala zohnať sanitku, pretože z dediny do mesta akurát nešiel v dohľadnej dobe žiaden autobus. Sanitku nemali. Tak davaj na cestu a stopovať. Aká náhoda - išli jej známi, policajti, pekne na tom oranžovo-bielom autíčku VB, takže aj zapli húkačku a ja som mala nádherný prázdninový zážitok a námet na sloh, ako ma vozili policajti. V nemocnici mi jazyk nezašili, vraj sa to zrastie, ale ten trest bol hrozný. 1. tak týždeň som nemohla vôbec rozprávať. 2. celý týždeň som nemohla nič normálne jesť, len blbé kašičky a riedke polievky. Poučenie z krízového vývoja - keď moje deti skákali aj z čo najmenšieho schodíka, vždy som ich upozorňovali, aby si riadne zatvorili ústa.