Nuž, tá téma s jedením a nútením do jedenia mi pripomenula, že naša mama občas bola zúfalá, keď sme sa s jedlom babrali, hlavne, keď nám nechutilo - čo našťastie nebolo často - a vtedy vedela tak úžasne na nás skríknuť:"Žer, lebo ťa roztrhám..." Pravdaže, takéto výkriky nás veľmi so sestrou netešili, a tak sme čoskoro našli úžasný spôsob, ako sa tomu vyhnúť. Prišli sme na to náhodou, neviem ako, tuším, keď nám otec doniesol z Nemecka hop-hopky, o ktorých vtedy u nás ani chyrovať nebolo...a jedna sa nám zakotúľala pod linku. Kuchynská linka bola totiž umiestnená tak úžasne, že od kúpeľňového jadra tam bola medzera a samozrejme pod linkou obrovský priestor. Fantázia nám nechýbala, a tak sme to vyriešili po svojom - začali sme mame tvrdiť, že nemôžeme jesť, keď nad nami stojí ako policajt, nech odíde, a keď sa vráti, taniere budú fakt prázdne. Darmo mama striehla, či nespláchneme WC, či neotvoríme okno, darmo tajne nakúkala do smetného koša...My sme pekne zvyšky, čo sme už nechceli, zasúvali pod tú kuchynskú linku. Po istom čase sme mali v kuchyni divný zápach. A lozili nám tam chrobáčiky, lietali mušky...Mama bola z toho na prášky, otec tiež nevedel, čo sa deje, a my sme to vo svojej detskej naivite netušili alebo nedomysleli. Prišli prázdniny, my sme šli k babke na dedinu, spokojné a šťastné, že zas budeme s celou bandou bratrancov a sesterníc vyvádzať, na výlety chodiť... A prišla sobota, prišli naši a mama povedala len toľko:"Máte šťastie, že ste neboli doma, bola by som vás fakt v zuboch (ktoré už mimochodom takmer nemala) roztrhala..." A pustila sa pre celú rodinu do vysvetľovania - nedali im pokoj tie chrobáky a smrad, a tak otec odtiahol kuchynskú linku a to čo tam našli, sa nedá slovami ani opísať, a ako ich naťahovalo pri upratovaní, o tom radšej taktne pomlčali. Ale odvtedy nás už mama pre jedenie netrhala, radšej nám nabrala menej a na viackrát, keď sme chceli. Ona nám totiž vždy - teda aspoň mne - dávala na tanier strašne veľa.
Takže - žer lebo ťa roztrhám...
reklama
reklama
reklama
Recepty
Sezónne recepty
reklama
Návody a nápady na tvorenie
reklama
no neviem, neviem, keby sa tak vynašli moje decká, či by som to považovala za super, ale dnes sa na tom smejeme.
My s bratom sme chodili na prázdniny k Pražskej babičke a ona bola dobrá, ale veľmi nás napchávala. Stále chcela, aby sme jedli a ak sme nejedli tak hovorila: "Smradi jedni! Vy vůbec nežerete!" S bratom sme sa na nej smiali. Celé leto ku všetkému bol povinne hlávkový šalát. Už nám liezol aj ušami, ale babička ho mala plnú záhradu a nebolo úniku. Ešte nám pri jedle hovorila: "Papejte deti salátek! Jako kachničky." Po rokoch sa na tom s bratom zabávame, ale vtedy sme už boli ozaj z babičky na nervy.
...tak v tomto sme mali my výhodu-brat bol vždy super jedák,veď vo svojich 12rokoch mal 125kilov,čo som neľúbila šupla som do taniera bratovi,ale väčšinou sme sa delili,že on mäso a ja zeleninovú oblohu...veľa som toho neľúbila a naši ma ani nenútili,ale myslím,že ani to nebolo správne,v 15 rokoch som bola tiež tučko 170cm a 70kilov,bo som jedla len to načo som mala chuť,najmä maslové rožky a sladkosti...až keď som otehotnela,som sa naučila normálne-hlavne zdravšie stravovať,len tie sladkosti,by som mala vysadiť
...mám šťastie,že syna nemusím nútiť do jedla,práve naopak-u nás je pravidlo,že jedna maškrta denne,bo u tatina ich má až príliš...snažím sa poučiť na našom nešťastí,mne a bratovi sa v škole všetci smiali,že sme tuční,nechcem aby aj môj syn tak dopadol,ale bohužiaľ moj 5ročný brát má 40kilov a moju máti to netankuje...každý extrém je škodlivý,či už sú deti podvyživené alebo prežrané,ale oni za to nemôžu,ale my rodičia...
no zasa 5 rocny 40 kg to sa mi vidi strasne vela, nie je to az chorobne?
...Betana,je to chorobné,a mne je z toho až do plaču,už som milión krát matke vysvetľovala i radila,ona aj tatko majú stále výhovorky,že on neje moc,že furt behá,že z toho vyrastie,ale to nie je pravda,ona ho prežiera, ja sama som rada,že s nimi už nebývam,starší brat prišiel pred pár týždňami po 3rokoch z Anglicka a vyzerá úplne super,než keď odchádzal,ale zas býva s rodičmi,tak viem ako dopadne...proste ako vravím extrém
...
nuž, to mi je ľúto, ja ak mám úprimne priznať, naša mama nás určite nechcela pripchávať, ale u nás sa s jedlom nesmelo a ani nesmie plytvať a čo sa naložilo na tanier, malo sa zjesť, ale zasa žeby nás prežierala, to sa povedať nedá. a viem, že keď sme napríklad boli chorí a nechutilo nám, nenútila nás.
...jaj,ale dúfam,že si nemyslíš,že útočím na tvoju maminku, to len som napísala,že sú rôzne prípady...ja chápem,že to nemyslela zle,môj syn tiež musí dopapať,ak nie nedostane maškrtu alebo ho to počká neskôr...každá máme iné výchovné prostriedky a na každé dieťa platí iný meter...
nie, to vôbec nie, iba som to tak chcela dodať, že prečo to asi u nás bolo, a mama je úžasná žena, aj ona tieto stránky číta - nepíšem to však preto, že to číta, len ma to až teraz napadlo, že prečo hlavne to ona neznášala, a asi aj preto, lebo ju v tých časoch učili v škole - ako učiteľku, že riadna výživa je dôležitá.
Keď sa mamka snažila nakŕmiť môjho brata /jeho prvé príkrmy/ stále len otáčal hlavičkou a nedaj bože niečo do neho dostať. Síce niekedy sa podarilo ale bolo to málo. Babka jej s nahnevaným hlasom hovorí: "Tak to sa teda na to pozriem, žeby dieťa nejedlo. Ja som mala tri detváky a išlo to." Mamka so smútkom v očiach, že to malé chúďa nechce jesť, odovzdala brata babke. Babka zobrala brata vedľa do izby a začala ho štopka. Jedna lyžička, druhá lyžička, tretia lyžička..... a vošla aj piata lyžička...,babka šťastná kričí na našich, "vidíte ako to treba, pozrite ako mu to ide...", lenže braček jelenček šikovníček to vôbec neprehĺtal, ale všetko si to odkladal ako škrečok v ústočkách a zrazu.... pŕŕŕŕsk všetko bolo von. Jásne všetko bolo treba tapetovať
. Tak a aj babka po tomto jej aj bratovom výkone rezignovala. Braček rástol ale stále bol chudučký ako palička. Ešte k tomu bol blondáčik, takže keď sme sa kúpali na kúpalisku a brat sa vynoril z vody vyzeral ako holohlavý a ešte aj všetky rebrá mu boli vidieť. Mamka s ním musela chodiť k lekárovi /párkrát sa stalo, že jej doktorka dosť nechutne vynadala, že sa nestará o dieťa
a je nedostatočne kŕmené. Viete si predstaviť ako to niektoré vedia arogantne mladým mamičkám povedať. Mama bola v koncoch. Nakoniec si povedala, že aj ked síce papá málo ale predsa je. 
Večer chlapi /môj braček, manželík aj môj ocko/ zoberú na drevené dienko bok slaniny, cibuľu horčicu a peceň chleba a jedia a jedia a tak im chutíííí
- ináč je to ich druhá večera /22.00 hod
/ /no a my baby zase slintáme
/
. Kamaráti mu povedali že to v manželstve dobehne a zaokrúhli sa. No ale čakáme už 5 rok a stále nič



No ale karta sa obrátila. Braček jelenček bol stále chudý ale primerane. Neskôr sa pomaly rozjedol, no a teraz je toľko že niekedy nechápeme kde sa to do neho vojde.
PS: môj manžel je aj napriek jedeniu aj 10-krát denne chudý ako palica.
Keď kŕmim svoje deti tak otvárajú ústočká ako malé vtáčatká a mama sa nevie vynadívať - že takto deti jedia.
Tak asi toľko. ku koncu sa asi ani nikto nedostane kedže je to také dlhé. Nevadí. Aspoň som si precvičila pršteky.
no, sú také typy, čo jedia a jedia a dala by si im pár evry, nech sa idú najesť...ale aspoň si mimo zarobia, ta ne?
...ta hej, asi musíme porozmýšľať nad ďalšími dietkami...

mirka6, tak s tou druhou večerou u nás je to presne naopak.Keď moji štyria chalani zaspia a s nimi aj ocino, tak ja sa pustím do jedenia.Vytiahnem chleba, slaninku...
,sadnem ku naničmame a papám a čítam,sem-tam niečo aj napíšem.Našťastie mám dobré spaľovanie, lebo moc nepriberám a cez deň to pri makačke okolo mojej chlapskej zostavy vybehám.No a mojich chalanov do jedenia nútiť nemusím.Niekedy som z nich zúfalá, pretože mám pocit, že nemajú"dna".
čože, že chalani nemajú dna, to by som pochopila, ale moja dcéra sa tiež nenechá zahanbiť...
pred casom sme si v praci varili halusky. Moj sef, ked videl, ako si nakladam dalsiu porciu, zahlasil: nic v zlom, Evi, ale teba ani satit, ani zivit!"


Eva
tak to ma teší,lebo som si stále myslela, že dievčatá toľko neprejedia, skôr "prenosia",myslím tým oblečenie,pretože sú asi viac náročnejšie ako chalani.

To s tým jedlom,mi podobne zrobili pred par rokmi naše dievčatá.Mali sme ploche radiatori.Kedže ťesťovci zrušili ustredné kurenie a tie hrozne radiatory špatili vzhlad kuchyne,zakryli sme radiator rohovov lavicov.Dievky papali uplne všetko a my sme sa tešili.Lenže sa nam začal ozývať podozrivý šramot.Po dokonalom prezretí kuchyne sme objavili stravu,naše stratené lyžičky,aj tanieriky.A ten lomoz robili myši,ktoré sa tam chodili hostiť.A práce sme mali na dva dni,lebo za ten radiator sa nedalo nijako dostať.Kým boli malé,nutili sme ich jesť.Teraz su velké.Neraz im vytknem,že žeru ako hrdza.Hrdza preto,lebo su dokonca vyslovene štíhle a čím viac varíme,hrnce su stale prázdne.Na stravu mínam jednoznačne viac,ako na oblečenie.A to mam chlapca len jedného slabého jedáka.Ten žije prevažne na mlieku.
betana - tým nadpisom si mi pripomenula moju babku, ako kŕmila môjho brata: Janíčko papkaj! Janíčko papkaj! Šľak ťa trafil, tak žer!!!