Zakliata panna vo Váhu a divý divný Janko

Raz ráno som si vychutnávala raňajky so svojou rodinkou. Dcérky sa chystali na exkurziu do Bratislavy po stopách Štúrovcov. Vraj pôjdu aj na Devín, kde sa Štúrovci kedysi v dávnych dobách schádzali. Dcérka začala zaujímavo a vtipne rozprávať o týchto stretnutiach, ako si vraj na nich dávali rôzne prezývky. Zaujala ma táto téma a tak som sa spýtala, či vôbec vedia vymenovať niektorých Štúrovcov.

Nóóó! To už bolo horšie. Dcérka lovila v pamäti a mená z nej liezli akosi sťažka, ako z chlpatej deky, alebo ako sa povie, že v lete na saniach. Dalo to námahu, ale z jej úst sa pomaly súkali mená predstaviteľov tohto hlavného prúdu slovenského národného hnutia z prvej polovice 19. storočia.

Samozrejme najskôr ju napadol Ľudovít Štúr, potom si spomenula aj na ďalších, ale na to, že končí základnú školu a mala by mať tieto veci ako sa povie v malíčku, to veru bola riadna bieda.

Priznám sa, že ja už si z týchto vecí tiež veľmi nepamätám , roky idú, mozgové závity sa vyhladzujú a 80 percent mojich vedomostí sa už rokmi praxe motá okolo zdravotníckej problematiky. No keď vyslovila meno Janko Kráľ, zrazu sa mi zažala malá žiarovka v mozgu a ja som okamžite vyriekla: "Zakliata panna vo Váhu a divný Janko." Asi zo mňa prehovorili pozostatky mojich maturitných vedomostí.

Dcérka na mňa pozrela a hovorí: "Mami, on nebol divný! On bol divý! Niéééé?"

Začala som sa smiať.

Druhá dcérka o rok mladšia zareagovala a hovorí: "Čoby bol divý?! On bol divný!"

Bola mi smiešna táto ich slovná hra. "Jasné, že bol divný!" ukončila som polemiku.

Mladšia dcérka pokračovala vo svojich úvahách a argumentoch: "Nóóó, chalani v škole ale hovorili, že musel byť aj trošku divný."

To ma zaujalo a spýtala som sa: "A to už prečo?"

"No predsa preto, že ona bola ešte panna." Objasnila mi dcérka a vo svojej úvahe pokračovala: "Veď keby bol divý, tak by už nebola panna."

Priznám sa, že som sa začala nahlas smiať a len tak som sa sama pre seba opýtala: "Kde tie dnešné decká na to chodia?" Ja v ich veku...

Ale musím priznať, že ma toto vysvetlenie , prečo bol Janko divný a nie divý naozaj dostalo a s úsmevom na duši som odchádzala do práce. Ešte aj počas dňa som si sem- tam na našu krátku rannú debatu spomenula a spomienka mi vyčarila úsmev na tvári. Snáď ho aspoň na malú chvíľku pomôže vyčariť aj Vám.