Adrenalínové odpoludnie

Skôr by som napísala, že som ako rodič zlyhala, ako ja, tak aj manžel . Keďže sme sa rozhodli prerábať byt (odhlučniť ho, ako-tak), tak som našu Barbor poslala von, aby manžel mohol v kľude pracovať, lebo dovtedy bol s ňou sám a bolo to samé tato hento, tato tamto. Ja som bola na úrade práce vybavovať ešte nejaké veci pred nástupom na MD. Keď som prišla, tak som ju vyšikovala von, ja som sa napila, prichystala som malinovku, telefón (cca 10 min.) a išla som za ňou. Lenže na moje prekvapenie som ju vonku nenašla. Tak som vyčkala nejakých 15 min. či sa nevráti s niektorou susedou z obchodu, alebo nepríde od niektorej kamarátky. Nič. Nuž, začala som ju hľadať na ihrisku, za domom, okolo ďalších domov, ale nič. Tak som išla domov oznámiť drahému mužovi, že nemôžem nájsť malú a na to si môj otec zmyslel, že ide domov (prišiel pomôcť mužovi, ale akosi sa nezhodli, tak sa odul). Sadli sme do auta, ešte raz popozerali po ihrisku-stále nič, tak som sa vybrala-autom, že ju pozriem u kamarátky za poľom (ako vravieva Barborka), ale žiaľ tiež nič. Odviezla som otca, prišla domov, muž ma už čakal pred vchodom na bicykli s otázkou, kde je malá. No, šok, chaos, panika, strach, predstavivosť začala pracovať na plné obrátky, tak sme pochodili celú dedinu, najhoršie to bolo pri rybníku (čo v tej chvíli človeku zíde na um), ale stále nič. Prišli sme teda pred barák s nádejou, že tam bude niekde, ale stále nič. Nuž, a tu mi moja chladná hlava začala vypovedať poslušnosť, začali sa mi triasť kolená, slzy na krajíčku... čo teraz!!?? U ktorej kamarátky by mohla byť, keď ich nepoznáme?? V ktorom dome??? Tie čo bývali vo vedľajších vchodoch neboli doma, alebo s nimi nebola, manžel sa vypytoval aj ľudí a stále nič. Tak som sa išla ešte prejsť okolo obchodu, posledná nádej a potom začnem vyzváňať u všetkých a nakoniec polícia. Keď som prechádzala okolo domu, kde býva jej najlepšia kamarátka zo škôlky, počula som detský hlas a smiech (podľa pozatváraných okien, dverí, a že nemajú auto pred domom, by ste usudzovali, že nie sú doma-omyl). Ale stále som si nebola istá, či je to ona. Tak som sa vzala, že pôjdem sa spýtať, keď tu zrazu vyšla na balkón jej kamarátka a na to hneď Barborka. Únos, priekopa, rybník, zrazenie autom....atď., boli odrazu z mojej mysle fuč, a nastal výbuch hnevu, len som na ňu skrýkla, nech okamžite ide domov. S plačom odchádzala, s plačom prichádzala domov, ani nechcela ísť, lebo vedela, že je zle. Dve a pol hodiny strachu, hrôzy a bujných myšlienok,.... stačilo len prejsť 30 m, zazvoniť a opýtať sa, či nie je u nich. Kľudne mohla prísť aj jej mama a povedať, je u nás, alebo poslať ju, nech sa ide opýtať, či môže ísť k nim. Vždy jej vravíme, ak chceš k niekomu ísť (kamarátka, suseda) príď sa najskôr spýtať. Pokaždé prišla, ale tentoraz povedala, že jej nožičkám sa nechcelo-no nervy. Ja to robievam, tak ak sa k nám príde hrať nejaké dieťa spýtam sa, či mamina, alebo babička vie, že je tu (podľa odpovedí už viem, či klamú, alebo vravia pravdu), nechám ich sa chvíľu pohrať a hneď nato ich vyšikujem von, alebo nech sa idú opýtať domov, či môžu ísť k nám. Aby rodičia vedeli, kde sú.
Ako to všetko dopadlo??? Dostala hubovú polievku aspoň zo 3 litre (plus vysvetlenie), od milovaného tatíčka 2 na zadok (skôr ju pohladkal) a ja si ešte teraz liečim nervy.
Učíme ju, aby sa vždy hrala na ihrisku, tak aby sme ju videli, alebo ju tam našli, aby s nikým nechodila, nech sa radšej príde 30x opýtať, či smie. Aj za ňou 10x vybehneme, pozrieme, či je tam, ale dnešný deň, bol teda ukážkový, poučný a nervový. Možno si pomyslíte, že v dnešnej dobe poslať dieťa samé von je odvaha (ja si to tiež vravím), ale máme tu ihrisko, ktoré je oplotené, poznáme sa tu skoro všetci, ak by sa niečo stalo, tak dáme tomu druhému vedieť. Aj ju sledujeme, čo robí, s kým sa hrá, ale ako som napísala hneď na začiatku, zlyhala som.:-/
Hlavne, že všetko dobre dopadlo