Tilina, možno budem trochu od veci, ale čo keby ste radšej ako rozmýšľať "dať jej na zadok... nedať jej na zadok" skúsili večer tráviť inak ako pred telkou. Len to by ste sa museli zmeniť vy dvaja a nie ona. Z tvojho príspevku mám skôr pocit, že vaše dieťa od vás niečo chce - a neni to pozeranie televízie.
Ked som bývala s rodičmi, večer som si chcela "len" pozrieť správy a každý večer som po mojej (tiež 5r) vrieskala aby bola ticho. Bola som z toho nasr...á, keď išiel dobrý film, chcela som ho vidieť a ona ako na potvoru nie a nie zaspať.
Teraz telku nemám, zaspávam večer s deťmi. Sme v posteli a oni sa tak perfektne jašia, staršia mi všeličo rozpráva a hoci ju aj tu musím krotiť a upozorňovať 3x, že už spíme a má byť ticho, je to dosť iné (krajšie).
Čo sa týka bitky ako výchovy, nemyslím si, že by si svoje rozhodnutie mala meniť. Chceš svoje dieťa dostať do pozície, kde jednoducho nechce byť (na vedľajšej koľaji?) a bitka ju tam asi tiež nedostane. Toľko len moj pohľad na vec... Peknú sobotu.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
alebo ked som na nich nakricala tak sa im ospravedlnim a vysvetlim preco sa to stalo je to taka idealna chvila kludu
Chalani su naučený spavať spolu v dec. izbe a spia celu noc, niekedy pridu ale ked aj je to večšinou až nadránom. Držím palce hlavne bud dôsledná to sa dá aj z láskou a bez bitky.
Ak ťa manžel ľúbi a máte dobrý vzťah, pochopí to. A príde aj čas, keď budete mať večery len pre seba, neboj! Len to chce trpezlivosť!
Dnes sa ráno v práci medzi ženami načala diskusia na tému výchovy malých "zlobrov". Ja mám malé dievčatko - 5 ročné, ktoré je vďakabohu zdravé, vnímavé, veľmi múdre /dokonca nadané/, živé a strašne zvedavé. Jedináčik. S maželom obaja pracujeme, dietko si zatiaľ užíva škôlku, do ktorej chodí rada. Skoro ideálne. Naša Barborka je však okrem vyššieuvedeného aj strašne tvrdohlavá a veľmi na mňa naviazaná. Napríklad v škôlke dva roky každé ráno plakala, hoci poobede tam chcela vždy zostať. Len tento posledný rok neplače, ale lúči sa veľmi ťažko. Prežila som. Ale čo mi začína vadiť je, že nemáme s manželom na seba skoro žiadny čas, ani večer pri telke, keď idú filmy nevhodné pre deti. Vtedy ju vykážeme do spálne alebo izbičky, vykrikuje odtiaľ, chodí za nami s nezmyselnými požiadavkami, neľahne si sama, nezaspí, ani keby mala byť na smrť unavená. Nakoniec to vzdám, keďže z filmu nemám aj tak nič, idem si ľahnúť aj ja, malá sa upokojí a zaspí. Manžel je z toho nervózny, prakticky si bez jej malých ušiek nemôžeme nič povedať. Kamarátky radili capnúť na zadok, zavrieť herečku do izby a nechať tam vyplakať. Mne sa to zdá kruté... Pamätám sa z detstva, občas sme s bratom dostali výchovnú po zadku, vtedy som sa zaprisala, že svoje deti nikdy nebudem biť. U nás doma však nepomáhajú hrozby ani prosby. Zakážeme jej na týždeň televízor, mykne s plecom, a hneď, ako si s manželom pustíme telku, sedí pri nás a pozerá hoci aj reklamy. Myslím si, že by sme mali byť dôslednejší vo výchove, trvať na svojich požiadavkách, priznám sa, najmä ja sa dám tej našej opici obmäkčiť. Ale telesné tresty sa mi aj tak priečia, neviem, či by to malo nejaký efekt. Ja som sa ako dieťa cítila ponížená, keď som dostala "výchovnú", cítila som to ako zradu.