Akira, reakcia na to,čo jej "rozprávaš", bola presne taká, aká mala byť - detská. Lebo deti tak maličké ešte nechápu smrť..tomu,že je to navždy porozumejú až okolo ôsmeho-deviateho roku. Nemyslím si,že by toto malo na ňu nejaký negatívny dopad, keďže tomu ešte celkom nechápe..
Nuž, my vždy čakáme neočakávané...
Ale nie- naučila som sa nemať očakávania 
a vďaka tomu som zásadne milo prekvapená...
Vlastne, to by som len chcela a učím sa to. Očakávam vždy niečo.
A čo sa týka rozhovorov, tiež odpovedám najlepšie ako viem, hovorím vždy otvorene / veď v´daka tomu napr. aj hanba v obuvi, keď som si vypýtrala vložky do topánok a malá spokojne skonštatovala, že to ej jasné, že majú menzes, ked sú dámske/ tiež sa snažím nedávať zbytočné informácie /dovysvetlovania, ktoré treba iba pre moju spokojnosť.../ a výsledok poznáte. Nečakaj nič- a teš sa na to... Veď to je super, že sa má Simonka dobre..
Vlastne nie- očakávam, že budem mať s deťmi vždy priamy, láskavý, pravdivý a otvorený vzťah- a to, čo popisuješ, mi pripadá ako najlepšia cesta, ako ho budovať. TAk
Broni, ale na tom je predsa postavené úplne všetko- o očakávaní neočakávaného, nie?
Pre mňa je to aj rozhovor o tom, že sa stratilo dievčatko. Nicol funguje v spoločnosti, vníma a počuje, že sa "dospelí" o tom zhovárajú. Často som prekvapená, čo všetko počuje a vníma, hoci navonok sa hrá a "vôbec" nepočúva.
A ten rozhovor nám obom veľa dal. Viem, že chápe čo znamená "stratiť" aj na tej emočnej báze- plakala by som. A zase ja som ju uistila, že by som ju všade hľadala a povedala som jej, aj ako by sa mala v takom prípade zachovať ona. Bol to milý, láskavý a nenásilný rozhovor pred tým, ako sa uložila do postieľky. Hľadeli sme si do očí a ja som si istá, že keď si dokáže zapamätať, že stratené dievčatko sa volá Simonka, zapamätala si aj to, že ak sa stratí, určite ju hľadáme a má poprosiť dospelého o pomoc.
A Broni- ďakujem- baby sú skvelé
a snáď aj vo vidine, že smerujem k takému vzťahu, idem aj do mne "nepríjemných" či ťažkých vysvetľovaní- pretože vidím, že ona je ako špongijka- vidí, počuje, ale aby správne informácie spracovávala, treba nekonečne vysvetľovať
Aki,
ja som s mojim deťúchmi, keď boli toľké čo Nicol takéto "stratenie sa" dokonca "trénovala" - hrali sme sa, že sa akože stratili, ja som bola buď policajt, alebo proste nejaká teta, pýtala som sa "Prečo plačeš, dievčatko?" a pýtala som sa, či vie ako sa volá, kde býva a tak.....
Vieš ako sa hovorí "ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku"
Akira,
od deti sa stale ucime. Mas sikovne dievcatko, chapave, rozumne, veci vsak spracuva zatial tak, ako pise Eva N - detsky, po svojom a tak je to uplne v poriadku.
Suhlasim aj s bronou - laskavy, priamy, pravdivy vztah vypestujeme laskou, priamostou, pravdivostou.
Eva
Evi, ja nečakám, že to ihneď pochopí. A jej reakcia sa mi zdala primeraná . Ale smrť je súčasť života a deti ju v bežnom živote vidia neustále- v televízii, v rozhovoroch medzi dospelými, v prírode, všade. A aj keď sa nepýtajú- treba s nimi o tom hovoriť.
Často ma prekvapí, keď Nicol aj po dlhom čase spomenie čosi, o čom som diskutovala s nejakým iným dospelým v domnienke, že Nicol ani za mák nepočúva. Ale počuje a pamätá si. A aby to mohla aj spracovať- potrebuje to vysvetliť
ak si sa rozhodla rozpravat s Nicol o vsetkom, kludne sa rozpravajte o vsetkom. aj my sme riesili smrt dost zavcasu, ked bol risko zvedavy na mojho ocina, na ceste zrazene zvieratko, co papaju macky a pod. niekedy zareagoval hned, inokedy neskor. hocikedy sa mi stalo, ze to zacal emotivne rozoberat az 3 mesiace "po akcii", hlavne aby bol vtedy clovek ochotny mu dovysvetlovat.
rozmyslam, ci by som si nejake veci nemala nechavat pre seba, mota sa po obyvacke ked su tv-noviny, ked riesi hukajucu sanitku po meste, ci to, ze co je to pohreb - ci som sa bola niekde s kamaratmi zabavit, ked som v peknych topankach. ale na druhej strane sa vela nauci. ze sa nesmie sankovat pri ceste, nechytat psov ktorych nepozname a pod. a pritom vystraseny nie je, ked si trufne na "kozku z certa"
Myslím, že jej reakcia bola normálna. Ked nám pred rokom zabili psíka, malý bol pri tom a spracovával to dosť dlho. Najprv bol mierne v šoku, ale časom sa reakcia zmenila na typicky detskú. Vie kde Feyka spinká a aj prečo nesmie utekať na cestu a prečo sa má vyhýbať veľkým psom. Trochu má ale chaos. Starká nespinká na cintoríne, ale sedí na citróne.
Toto spinkanie na cintorine sa vypomstilo mojej mame, ked bola Lucia mala. Ja som s nou hovorila vzdy bez obalov- ludia zomru a pochovavaju sa na cintorin.
Mama jej vsak nad hrobom babiny povedala: tu spinka moja mamicka.
Lucia na nu kukla: aj ty tu budes vecer spinkat?
A uz bolo zle. Lucia skor spracovala holy fakt ako rozpravky o bocianoch, bubakoch, spinkani na cintorine a jeziskovi, ktoreho sme museli zrusit v troch rokoch.
moje rozhodnutie je aj bolo hovoriť o všetkom. Možno sa mi to nevráti, ale možno to bude veľmi dôležité naučiť sa zavčasu chápať smrť ako dačo konečné a pritom súčasť života.
U nás dokonca pomenúvame veci pravým menom- "nemôžeš ísť do otvoreného okna, pretože by si mohla vypadnúť a zomrela by si. A potom by som za tebou veľmi plakala a chýbala by si mi, pretože ťa veľmi ľúbim." Zatiaľ nie som stotožnená s bájkami o spinkaní alebo o nebíčku, Nicol prijíma informácie zatiaľ bez otázok, tak si nechávam "otvorené dvierka". Ale účinok to má, "do okna nevchádza".
A o rozumení a nerozumení- zdá sa mi to ako s výchovou- v niektorých rodinách razia cestu "ty si maličký, ty môžeš". Lenže "veľký" bude zo dňa na deň a ako to dieťa pochopí, že včera ešte mohlo a dnes už nie? A smrť, rodenie detí, adopcie a všetky "svetové problémy" detto- postavme tieto ťažké veci pred našich drobčekov- nemusia tomu rozumieť celkom presne, ale majú...napríklad práve tých 8-9 rokov na to, aby tie informácie spracovávali. Mne to príde férovejšie, hovoriť s deťmi o pocitoch a o ozajstnej PRAVDE, ako ich mýliť hŕstkou poloprávd a čakať od nich, že neskôr, keď bude "čas" aby pochopili "všetko" , vysporiadajú sa s tým zo dňa na deň....
Máš "svätú pravdu" - hoci to síce nebolo nič také svetoborné, ako otázky života a smrti a dokonca ani nie informácie ktoré by som jej ja osobne bola dala, ale tiež si pamätám, že keď Barborka prišla na to, ako to skutočne je, bola veeeeeľmi sklamaná a ozaj sa tým dlho vyrovnávala a vtedy vznikla aj jedna jej "povestná veta" - DETI SA NEMAJÚ KLAMAŤ - ktorú stále dookola všetkým opakovala a ešte stále opakuje (najviac si pamätám, paradoxne, na to keď prišla s tým, že prečo ľudia klamú deti, že ježkovia zbierajú jabĺčka na chrbátik a potom si ich schovávajú v svojich domčekoch, aby mali na zimu - lebo skutočnosť je taká, že ježkom sa tie veci na chrbátik napichnú "len tak", keď sa zmotajú do klbka a skôr ich otravujú, ako by ich potešili a okrem iného, jež je vyslovený mäsožravec ...)
Takže - možno intuitívne - ale si na dobrej ceste a Nicol to iste časom ocení
ze spominas prave jezka, az mi stupol adrenalin, mne to stale rezonuje, ako nam masirovali hlavy obrazkami jezkov s jablkami a hribikmi na chrbte. doteraz som podrazdena, ked si na to spomeniem. deti sa nemaju klamat
u nas skor funguje - teraz nemozes, az ked budes vacsi.
niekedy uz staci povedat, ze teraz nie a oni si sami doplnia, az ked budem vacsi.
inak tiez s detmi hovorime podobne otvorene ako vy. inak sa ani neda. kedykolvek sa chceme s manzelom porozpravat, niektore dieta ma urcite nastrazene usi ako satelit a potom sa pride spytat (kiez by ich tak mali nastrazene, ked hovorim o upratovani hraciek, ale vtedy u nas nastupuje selektivna hluchota). my by sme sa museli hadam zatvarat do pivnice.
môj názor je ten, že čo dieťaťu nepovieš ty, povie mu to niekto iný. a potom bude sklamané, prečo to nevie od teba - od mamy
deti naozaj často vnímajú aj to, čo si myslíme, že nevnímajú...kedysi pred rokmi maja sestra pracovala ako zdravotná sestra na LDCH /liečebňa dlhodobo chorých/ - samé ťažké prípady, starí a nevyliečiteľne chorí ľudia. Samozrejme, že smrť tam bola častým hosťom. Občas sestra doma čo-to spomenula. Moja Domča mala cca 3 roky a našim rozhovorom zdanlivo nevenovala pozornosť. Bolo leto a sestra dostala silnú salmonelózu, bola hospitalizovaná v nemocnici na infekčnom oddelení. Jednu nedeľu poobede sme ju boli pozrieť, no len pod okno, keďže na infekčné sa nesmelo. Letný deň, plno pacientov v oknách, plno príbuzných pod oknami. A moje dítko do toho zahlási: "Katkááá, a ty si ešte nezomreláá?"...mala proste vsugerované, že v nemocnici sa zomiera. 
S Nicol diskutujem o všetkom. Naozaj. Keď sa v našom meste stratilo 3 ročné dievčatko
, pýtala som sa jej, čo by robila ak by sa stratila. Odpovedala, že by plakala. Povedala som jej aj, že Simonka zomrela.
), Mickey mouse, ...
Má tri, nepýta sa, všetko berie akosi samozrejme. Aj túto informáciu. Nepýta sa, čo bude potom, keď niekto zomrie, ani na nič podobné. Proste "že bábätká majú mamičky v brušku vie, ale ako sa tam dostali ju nezaujíma"...
Doteraz sa mi všeobecne zdalo, že informácie, ktorým nerozumie ani nespracováva, jednoducho ich akousi selekciou "prepočuje".
Dnes však prišla za mnou do kuchyne s hračkárskym telefónom. Telefonuje rada a je jedno, s kým. Babka, dedko, Lara (psík), Murko (kocúr), mamina (hoci stojím iba krok od nej
Dnes volala so Simonkou. Jej rozhovor doslova bol:
"Simonka ahoj! Ty si zomrela. Ako sa máš? Dobre? Maj sa!" Zovrelo mi hrdlo, vybozkávala a vyobjímala som ju so slzami v očiach. Je to normálne, ale keď to výjde z takej malinkej pusinky...
Dá sa povedať, že som bola spokojná, aké máme úžasné dieťa, ale drahý to okomentoval slovami "čo si čakala, keď jej rozprávaš také veci"... čo som čakala? ???