klamu a poriadne a vedia ako na to. A nedaju si povedat, ze sa na to pride, skusaju, bud sa prepecie alebo nie. A priznajme si, ako decka sme to robili tiez nie?
"Ucila si sa?" - ano mami...a cumela som do telky 
a vcil to mam naspat, tak mi treba 
No neviem moja Tamarka bude mat v maji 4 nepovedala by som ze vedome klame, skor si vymysla ked urobi nieco zle tak povie ze to spravil krtko alebo ze jej to poradila Guga /nas pes/ ked poviem ze psi nevedia rozpravat tak sa zamotam do tazkej debaty. A krik a plac no mammamia skoro denne starsia to robila tiez tak uz len cakam kedy prekroci vek 4 roky a skludni sa. Zvyknem ju zatvarat do izby aby sme sa sklidnili aj ona aj ja. este pouzivam taku fintu ze jej vravim aby dychala z hlboka ako mamka pri joge a ukludnila sa / nie vzdy to zaberie /
klamú, ale myslím si, že je rozdiel v klamaní v tomto veku a napr. v klamaní v školskom veku...vo veku 2-4 roky by som to nazvala skôr vymýšľanie si
...dieťa má bohatú fantáziu a množstvo podnetov denne, takže mnohokrát ani samo nerozlišuje, čo je výmysel a čo naozaj...takže podľa môjho názoru a skúseností v tomto veku by som o úmyselnom, či "prospechovom" klamstve moc neuvažovala...
Maťko väčšinou kričí v zápale hry,... keď sa jeduje a silou mocou sa snaží niečo presadiť proti nášmu názoru, tak sa skôr rozplače...u nás zatiaľ jednoznačne zaberá izolácia (keď sa nechceš pekne hrať, robíš zle a pod..tak choď do spálne a vráť sa, keď si to rozmyslíš a budeš dobrý)...po chvíli sa vráti kľudný s tým, že je už dobrý a môžeme sa spolu hrať, či pokračovať v prerušenej činnosti
v tom poslednom bode sa snažím najskôr deti pozorovať a dať im možnosť vyriešiť si problém samy...až keď mám pocit, že to samé nezvládajú a prerastá im to cez hlavu, tak zasahujem a nemám problém slušne bez kriku usmerniť aj cudzie deti...zasiahnem určite v prípade násilia, či už na mojom, či cudziom dítku...
Pekný a podrobný pokec o detskom klamaní je tu: http://www.mcvcielka.sk/img/detske-klamanie-prednaska.pdf
Náš chalan neklamal a neklame. Keď bol malý, rád si vymýšľal bláznivé historky - ale vždy, keď ich šiel rozprávať, začal: "Počúvajte, čo som si vymyslel...".
Vysvetľovanie čohokoľvek deťom je zväčša beh na dlhú trať. Keď dieťa nepochopí na desiaty, päťdesiaty, stý raz - tak mu to treba proste vysvetľovať ďalej...
....
Syn už dávno nekričí. Veľmi skoro zistil, že tým nič nezíska. Práve naopak - ľahko by sa mu mohlo stať, že by prišiel o nejakú výhodu (napr. prístup k PC) 
.
Dcérka je v období, keď začína skúšať, či si takýmto spôsobom niečo nevymôže. Aj o zem sa už hodila, nožičkami, ručičkami metala... A nepomohlo jej to... Jediné, čoho sa dočkala, bola ťažká ignorácia ostatných členov rodiny 
.
....
Práve včera sme boli na návšteve u našich priateľov, kde sa zišli tri deti: 2,5-ročná dcérka domácich, 2-ročná dcérka ďalších priateľov a naša 1,5-ročná slečinka.
Celkom pekne sa spolu hrali v detskej izbe (videli sme na ne cez otvorené dvere). Občas sa pohádali o nejakú hračku. Neriešili sme to, pokiaľ sa zdalo, že sa nedeje nič vážne. V ôsmich prípadoch z desiatich sa dievčatá nakoniec dohodli samé. V dvoch prípadoch zasiahol niektorý dospelý, pretože hádka bola prudká a vášnivá a hrozilo, že sa deti pobijú. Oba spory sa podarilo vyriešiť tak, že boli všetky dievčatká spokojné .
Georgi, zaujímavý článok
Ďakujem, Renka 
.
O klamaní detí som už čo-to prečítala. Kedy klamú, prečo klamú, ako to riešiť. Myslela som si, že takto vyzbrojená teóriou budem tomuto prvému detskému neduhu vedieť účinne čeliť, vychovávať, vysvetľovať, presviedčať...
Ale realita ma zaskočila nepripravenú.
Moja dcérka ( v máji bude mať 3 roky ) začala používať klamstvo vo veku cca dvoch rokov. Jej zámer oklamať mal rôzne príčiny.
1.) Prvým dôvodom ku klamstvu bol jej špecifický zmysel pre humor. Rada si ma doberá a snaží sa ma nejako "nastrašiť". Keď sme sa rozlučovali s plienkami a začala chodiť "na voľno", skúšala na mňa takéto triky: kľukla si na zem, vyvalila na mňa oči a vydeseným hláskom zakričala " mama, ja cikááám". Samozrejme som hneď pribehla zachraňovať pohromu, ešte som sa pokúšala zastaviť ju "vydrž anjelik, veď máme na cikanie nočníček, hádam sa nepocikáš na pokrovec..." Vtedy sa už spokojná a šťastná rozosmiala ako ma dobehla .
2.) Ako druhé v poradí prišlo účelové klamstvo s cieľom niečo získať alebo naopak, niečomu sa vyhnúť. Typický príklad je pri jedení. "ja túto polievočku nemôžem papať, bolí ma z nej bruško,daj mi rovno mesko, to mi pomôže","mama,daj mi prosím Ťa trochu čokoládky, dnes so ešte namala, dávno som žiadnu nemala" ( a to má ešte čokoládové ústa od maškrty ktorú som zabudla uložiť na nedostupné miesto a tak si ju jednoducho potajomky ukradla )
3.) Tento posledný druh neviem ani zaradiť, u nás je to zatiaľ najvyšší level - plánovanie klamstva do budúcnosti! Ako som už písala, dcérka má o dva mesiace 3 roky a chystáme sa do škôlky. Veľmi sa tam teší a ja jej to samozrejme vykresľujem v tých najkrajších farbách. Vravím jej že už bude veliká škôlkárka, ako jej tam bude dobre hrať sa s inými detičkami a ako sa tam veľa nových vecí naučí a že už je naozaj veľká a je najvyšší čas prestať "cicu papať" ( stále kojím, ona je taká závisláčka ). Že to by sa jej detičky smiali že taká veľká stále papá maminkine mliečko a tak podobne... Začala to riešiť, že či druhé detičky už necicajú (dávno nie), prečo (lebo cica je pre malé deti čo nič iné papať nevedia a nemôžu), a po takejto siahodlhej debate bol výsledok nasledovný : " mami..? tak ja im teda nepoviem že cicu papám! ani Ty nepovedz" Po tomto výsledku som zostala bez slov, takýto záver by som nečakala. Z mojej strany som to potom ukončila tak, že sa ešte o tom porozprávame a uvidíme ako to s tým cicaním vyriešime.
Tých klamstiev bolo samozrejme viac, vždy také nevinné ale dobre prešpekulované. A ja sa naoko hnevám-aby som vychovávala, a v duchu teším-aké to mám múdre a prešibané dieťa. Pretože to, že deti klamú, na druhej strane znamená že dokažú myslieť, plánovať aby tak mohli zo svojho klamania ťažiť.
Tak sa maminky nehnevajte na svoje klamajúce ratolesti, znamená to, že im to páli . ( mám na mysli skutočne malé detičky, za ktorých klamstvami sa neskrýva žiadne utajovanie dôležitých skutočností, klamstvá ktorými ubližujú sebe alebo niekomu inému, klamstvá slúžiace na citové vydieranie a podobne )
Na záver: u nás funguje ako výstraha Pinnocchio a jeho dlhý nos čo narastie po každom klamstve. Už ma síce prekukla že to nie je pravda ( kontrola v zrkadle ), ale vždy sa na tom zasmeje a potom povie pravdu. A tiež apelujem na jej "morálku", že nie je pekné klamať a že ja jej predsa tiež vždy hovorím len pravdu.
Takže chce to trpezlivosť, v tomto veku žiadne tresty,ale nekonečné vysvetľovanie a "moralizovanie"... a dívať sa na to s humorom. Nakoniec, čím skôr začne dieťa klamať, tým skôr ho môžeme z toho "vyliečiť" a možno tak predísť oveľa závažnejším klamstvám v staršom veku. A nezabudnite NIKDY NEKLAMAŤ SVOJE DETI. Snažiť sa splniť sľuby, jednať čestne a otvorene, nestrašiť čertami, nezavádzať bocianmi nosiacimi deti... Výnimka sa vzťahuje len na Ježiška a Mikuláša - u nás
Pinnocchio a jeho ruský brat Buratino sú síce fajn, ale tam sa to ozaj dá v zrkadle overiť, mne vždy hovorili rodičia a starí rodičia, že daj nos, skúsim či klameš - ako že keď je mäkký, tak to čo som povedala je lož. Nosy zväčša bývajú pomäkšie a tak, pri prvom klamstve keď som si ho vyskúšala a s hrôzou zistila, že je to pravda, dávala som si na budúce väčší pozor čo poviem.
Určite súhlasím s tým, že u takýchto malých detí je to skôr o fantázii ako o úmyselnom a účelovom pozmeňovaní faktov, len to treba ustrážiť, aby sa to k takému niečomu neskĺzlo.
Aj u nás sa klame vo veľkom. Včera sme sa popísali fixkámi. A keď som sa večer pýtala, kto ju popísal povedala, že deti v škôlke. No a dnes išla do škôlky dočmáraná ako ani neviem k čomu ju prirovnať.
Aj náš Malý beťár klame,kto vylial tu vodu:Ja nie. ty si si cikol:len tak máličko,alebo necikol,maminka. Deti majú k tomu tendenciu,ale je to normálne.
Preberali sme to dnes s Kubuškovou učiteľkou a vravela, že on ma takú veľkú fantáziu a vymýšľa si od rána do večera. Že mnoho ráz strhne so sebou dav, pretože vymyslí takú hru, až sa divia, kde na to chodí. A že také tá panovačnosť a tvrdohlavosť je pri týchto dietkach normálna, ale že u neho to pozorujú v takej miere, že to asi bude povahová črta A tak, no nasmiali sme sa.
Všetkým ďakujem za ohlasy.
Georgina vypichne link a je po diskusii 
Georgi, len sa prosim neuraz Velmi dobrý text, prečítala som si. Tak nejak sprehľadnili moje otázky do kategorií a čiastočne zodpovedali. Mňa proste odrovnal jeden článok v detskom časopise o neexistujúcej možnosti klamania u detí myslím, že do 3 alebo 4 rokov. Moje dieťa je asi z inej kategórie. 
Neboj, neurazím sa .
a ked tie detske klamstva vedia byt take sarmantne .... nas syn je uz kusok cez tu 4.r hranicu, no pred casom, ked sme mu robili zabal, tak sme sa rehotali jak kone ...
drkotal zubami, ale celkom pohoda .... vzapati sa pyta, kolko takto este bude musiet zostat, tak mu hovorime, ze az ked mu bude teplejsie, ked tielko prehreje plachtu. a on ihned : maminka, uz mi je teplo
a inak on to tiez celkom rad hra ... vsetci vieme, ze si ide cosi vymysliet a my to zvacsa hrame s nim
1.Je to možné? Klamú/klamali vaše deťúrence? Úmyselne? Môže tak malý mozoček vymyslieť plán, ako získať pre seba nejakú výhodu? Ako mu vysvetliť, že to nie je správne? Prinesie mu to prospech - ako to, že to nesmie robiť?!
2.Kričia vaše deti? Dosiahnu tým niečo? Ignorujete? Kde je tá hranica, kedy už zasiahnuť (ak vynecháme situácie, kedy hrozí naozajstné nebezpečenstvo - vtedy je to samozrejmé)?
3.Detské kútiky, miesta, kde sa stretne viac detí, buď v rovnakom alebo i rozdielnom veku: Zasahujete? Necháte prckov, nech si riešia konflikty, kým nie je nejaké výrazne agresívne?
Takže môj názor:
1.Klamú aj také malé deti, i keď som čítala v Mama a ja, že ešte nemajú také iq, aby si vedeli spojiť výhodu so zámerným zatajením/pozmenením reality, moje díte to jednoducho dokáže. Či však je v tom nejaká zákernosť, to určiť neviem. Skôr myslím, že je to pre neho pohodlné, tak proste zatajuje, vymýšľa si a nejak mu neviem vysvetliť, že priznať sa k činu je "poľahčujúca okolnosť". I keď sa veľmi snažím vtĺcť mu to do hlávky.
2.Krik a plač je u nás samostatná kapitola. Vydobýjame si tak všetko a aj napriek tomu, že to nefunguje na sto percent (rodičia netancujú ako píska), nevieme sa toho zbaviť. Kedysi sme robili nádherné komromisy, dnes (ako som už spomínala) sú jednostranne výhodné; zdá sa, že ustupujeme hlavne my veľkí a Kubuško si nakoniec vydupká svoje. I keď nie úplne. Ale je taký zlý, že keď je potom chvíľu dobrý, chcem ho motivovať a povolím niečo, ibaže už zistil, že to najlepšie funguje po veľkých hnevkacích záchvatoch.
3.Usmerňujem svoje aj iné deti. Neviem to nechať len tak, keď sa krivdí ktorejkoľvek strane. A dostávam sa do konfliktov.
Nerozumiem taktike rodiča, ktorý nechá veci zájsť tak ďaleko, že sa už jeho potomok takmer neprizabije a potom spustia vrieskací manéver, demonštratívne berú dieťa z ihriska, vyčítajú mu... Zasahovať pri takýchto malých deťoch je podľa mňa proste nevyhnutné a nielen vtedy, keď už príde k úrazu.
Hm?