Izoluje ma od syna

Ja už neviem, čo mám robiť. So svojou ženou sa poznám 5 rokov, 3 roky sme manželia. Najskôr som si myslel, že je môj život ideálny. Máme kde bývať, ešte pred manželstvom som zdedil byt po babke. Krásny. Spolu sme ho ešte vylepšili. Mám výbornú prácu, ktorá ma baví. Manželka tiež aj keď je na materskej.

Keď otehotnela, myslel som, že som najšťastnejší človek na svete. Všetko sa mi zdalo ideálne.

Najskôr som si problémy ani nevšimol. Vlastne, to, že ma manželka po mesiaci, ako prišla z pôdornice poslala spať do detskej, som považoval od nej za ohľaduplnosť. Myslel som si, že chce, aby som sa aspoň je vyspal. Aj keď malý vlastne v noci až tak veľmi nekričal. Nasťahovala ho do postele miesto mňa. A keď som sa chcel vrátiť aspoň cez víkend, tak sa jej stále niečo nepáčilo.

Nedala mi ho ani len prebaliť - vraj to neurobím dosť precízne. Nemohol som obliekať. nemohol som ho zobrať na ruky, keď plakal. Ani cez deň, ani cez víkendy. Vždy iba ona. Iba ona ho vie utíšiť, iba ona ho vie uspať. Na prechádzku? Iba sám so synom? Ani nápad. Maximálne môžem zniesť prázdny kočiar, prípadne ho prázdny naložiť do auta. Inak iba ona. Jediné krátke chvíľky, keď je ochotná sa na chvíľu vzdialiť sú občasné nákupy. Keď chce kúpiť niečo, čo si radšej sama vyberie a usúdi, že v obchode je veľa ľudí. Ale aj to je superrýchle. A už je zase ten kočiar jej.

Teraz má už syn viac ako rok A ja som ho ešte nekúpal, neprebaľoval, neobliekal. Na prechádzku mi ho nedá.

Našťastie, teraz, keď som doma, tak syn príde za mnou aj sám. Ale sú to len malé chvíľku. Hneď je pri nás a upozorňuje ma, čo nemôžem, ako nemám.

Odkedy je malý, tak nežijeme ako manželia. Nepočítal som s tým, ale chápem, že je unavená. Ale prečo nemôžem byť ani otec? Prečo nodovolí ani mojej mame, aby si mohla vnuka pochovať? Čo robím zle? Snažím sa pomáhať zo všetkých síl. Ale mám chvíľami pocit, že odovzaním svojho genetického materialu ako keby moja úloha skončila. Už ma nepotrebuje. Všetko konzultuje iba so svojou mamou, aj keď niečo potrebuje, v prvom rade to volá jej. Jej ho občas aj požičia, jej mama môže ísť aj na prechádzku.

Skúšal som sa dohodnúť so svokrou, aby prišla večer ku nám, že pozvem manželku na večeru. Celé to dopadlo katastrofalne. najskôr sa urazila, že ju niekam beriem. Potom išla. Ale celý večer bola na telefóne. Z romantickej večere by to bola najradšej skrátila na bufet na stojáka niekde na stanici, aby to bolo čo najkratšie.

Čo mám robiť? Obavam sa, že ma môj syn ani nebude poznať. Že ma od neho úplne izoluje.

Diskusie Naničmama.sk: 

Celé zlé toto je naozaj na psychologa a obaja, takto to určite nemá fungovať po narodení dieťaťa, no ja poznám len to čo si napísal. Veľa síl prajem a nech sa všetko urovná.

priznám sa, už ma napadlo, že by sme asi potrebovali nejakú poradňu.

Už som aj také uvažoval, či to trochu nie je spôsobené tým, že manželka vyrastala bez otca. A vlastne, jej mama tiež. Žili aj s babkou 3 pod jednou strchou. Svokra s babkou stále žijú spolu.

Bojím sa, aby manželka ku nim neodišla. dúfam, že nie, lebo majú len maličký byt. Náš je oveľa pohodlnejší.

Rieš to, prinúť manželku aby sa o tom s tebou rozprávala, teda nemyslím agresívne ale pokus sa o to. Opytaj sa jej čo v skutočnosti chce? aký spoločný život? a nech ťa vypočuje čo trápi teba.

uff, nemáš to jednoduché. Rada by som ti povedala, že to chce hlavne trpezlivosť. A vieru, že syn si k tebe nájde cestičku aj sám.

Aj keď ja osobne by som sa veľmi obávala, že manželka bude svoje "izolačné" snahy stupňovať.

Svokra jej postupy schvaľuje?

Je taká nedôverčivá a úzkostná iba čo sa týka synčeka, alebo aj iných aktivít? Správala sa niekedy podobne úzkostlivo aj inokedy, napr. počas chodenia či tehotenstva? Jej správanie nie je v norme a mne príde, že je to niečo ako popôrodná psychóza. Na niektoré otázky by mi vedela asi najlepšie odpovedať ona sama, čím nechcem nijako znižovať dôležitosť tvojich pocitov v tejto situácii.....ale iba ona vie, čo ju k takémuto správaniu vedie. Možno v tom zohráva značnú úlohu to ako a s kým vyrastala, čo si do života nesie. Myslím si, že sami bez odborníka to nezvládnete. Odporúčam psychológa alebo etikoterapeuta. Skús to manželke navrhnúť a nechať na nej, aby sa rozhodla. Jej správanie je prinajmenšom čudné. Prajem veľa trpezlivosti a dostatok lásky pre všetkých Kvietok

Skúšal som sa rozprávať. Jediné, čo mi k tomu povie, že muži nemajú k výchove detí, hlavne malých čo povedať. Že to vedia iba ženy. Odborníka odmieta, lebo vraj je to normálne. nenormálny som ja, ked chcem syna kúpať, prebaľovať, kŕmiť. Alebo uspávať.

Ja by som ju na Tvojom mieste poprosila, zájsť za odborníkom (môže to byť žena, ak má voči mužom tvoja manželka nedôveru), pretože to, čo robíš ty je v jej očiach nenormálne - usiluješ sa spolupodieľať na pomoci pri opatrovaní a výchove vlastného syna - a v tvojich očiach je nenormálne zase jej chovanie a odmietanie tvojej snahy. Kto sa teda chová ne/normálne? Sami to nikdy nerozhodnete. 

Poznám x žien, ktoré by privítali aspoň malú spoluúčasť otcov na výchove dieťaťa už v začiatkoch, nie až keď bude  dietko vekom "akože partner pre neho". Dieťa potrebuje primeraným spôsobom oboch.  

Na prvý pohľad to vyzerá pre teba a malého nedobre, možno aj na druhý...

Ale hlavne kľud.Syn je ešte malý, robí si vzťah ku tebe dľa toho, ako sa ty chováš ku jeho matke.Netrhaj sa o neho, nehádaj sa s ňou,Ty len jednoducho maj rád jeho mamu a syn bude mať rád teba.Aj keď sa s ním nebudeš hrať, tráviť s ním čas.Jemu na teraz stačí že cíti že máš rád jeho mamu.

Veruže ju neťahaj za odborníkom, tým si ju znepriateliš.Môžeš sa so psychologom pradiť ty sám, nech ti povie ako na ňu.Ako nenápadne, postupne, krok za krokom sa pokúsiť prebrať aspoň časť zodpovednosti za dieťa na seba.

Trvá to už vyše roka, to je dlho, preto to jednoduché nebude...ale zase nebude to večne, neboj.Dieťa pôjde do škôlky, bude sa musieť matka o výchovu podeliť...

Ja viem že napíšem kravinu ale asi ideálne v tomto by bolo, keby ste nemali peniaze a ona by musela do práce a malý do jasieľ.Alebo vymyslieť niečo kam by pravidelne chodila....s kamarátkami, na kávu, do kina, na cvičenie, kozmetiku...Nevieš o nejakej kamarátke, ktorá by ju vytiahla od malého?Alebo nemáte nejakých známych, ktorí majú malé deti a prišli by ku vám?Hral by si sa so všetkými deťmi, venoval aj iným deťom a ona by videla že si schopný?Alebo vonku na pieskovisku, keby si si sadol k deťom a staval im hrad... jednoducho dostať sa do situácie, kedy ťa uvidí medzi viacerými deťmi.

Ja viem že to všetko okolo malého ti chýba.No určite nehroť.Naozaj sa môže zbaliť a odísť a malého nemusíš pri našich súdoch vidieť aj dva roky.

Ak máš rád jeho mamu, syn má rád teba.To je najpodstatnejšie.

tvoja žena sa upla na dieťatko, až nezdravo pristupuje k jeho starostlivosti a výchove. Môže to mať viacero dôvodov, jedným z nich môže byť aj to, čo píšeš - že vyrastala bez otca. Jej to takto príde ok, normálne. Ale ok to určite nie je. Oceňujem tvoju trpezlivosť a snahu riešiť to. Napadlo mi, že by ti možno mohla byť nápomocná svokra. Čo keby si sa s ňou skúsil porozprávať? Povedz jej to, čo si napísal sem. Ak sa s ňou tvoja žena radí, možno od nej by to prijala. Držím palce a prajem ti trpezlivosť a vieru, že sa to zmení.

(ktovie, ako by to všetko opísala tvoja žena, možno má nejakú kamarátku, ktorá by tiež mohla byť nenápadne nápomocná...)

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.