Keď sa deti nechcú učiť

Dnes som objavila tému ako pre mňa Nútiť deti do učenia? Názov hovorí za mnohé. Ako pristupovať k deťom, ktoré sa nechcú učiť? Článok spomína a jednu ozaj pravdivú skutočnosť, že pre ženu -mamu, ktorá často príde unavená z práce a v domácnosti ju čaká druhá šichta, je mnohokrát príprava s dieťaťom na vyučovanie nad jej sily. Vtedy už aj fantázia a tvorivosť, predovšetkým božská trpezlivosť dochádzajú, lebo práve také by nám mohlo môcť nabudiť dieťa aby sa pripravilo do školy, bez plaču a kriku a zbytočných prieťahov.

Zaujala má časť odpovede psychologičky Renáty Cagalove na tento problém:

Pri celkovej nechuti k učeniu môžeme nájsť príčinu aj v nesprávnom prístupe k dieťaťu. To znamená, že nie je dostatočne a správne motivované. Ako motiváciu nikdy nepoužívame tresty a vyhrážky, naopak, vedieme školáka k tomu, aby si sám uvedomil potrebu vzdelania a bral ho ako príležitosť môcť sa v budúcnosti materiálne zabezpečiť alebo vykonávať vysnívané povolanie. Rodič by taktiež nemal zabúdať každý, aj keď len malý úspech pochváliť alebo odmeniť.

Viem že problematika je oveľa zložitejšia. Je rozdiel, ak dieťa odmieta jeden predmet alebo všetko, čo so školou súvisí. Jasné iná bude príprava s neposedným potomkom s problémom sústrediť sa na čokoľvek, iná so zasnívanou princeznou, veľkým lenivcom... Aj skoro génius môže byť problémom. O dyslektikovi ani nehovorím. Každé dieťa dostalo do vienka iné danosti, ktoré musíme brať do úvahy.

Mám štyri deti, každé tak iné aj čo sa školy týka. Pri prvých troch som už pomaly od tretieho ročníka nevedela o čom sa učia. A to mladší syn chodil celý prvý stupeň s poznámkami, čo všetko zabudol. S učiteľkou sme sa zhodli na tom, že je to jeho problém, tak som neriešila, lebo inak bol šikovný. Dve naše deti si svoj systém v učení našli, každý po svojom, tak aby si neublížili Chichocem sa a úspešne fungujú ďalej, jedno na strednej, druhé na vysokej. Jedno mi však nedovolí zaspať na vavrínoch. Napriek dobrým danostiam sú výsledky vééľmi rozpačité . Chichocem sa Nikdy som však zlé známky, alebo skôr minimálne učenie sa, neriešila zákazmi, trestami ... Viem v niečom som mohla byť dôslednejšia. Jediné čo robím, je že sa veľa rozprávame, vysvetľujem ... Ak chce robiť v živote, to čo ho baví, kus úsilia vynaložiť musí. Verím, že raz to svoje plody prinesie. Je to tiež na inú a dlhú debatu. Ono je to celé aj o tom, že po vlastných skúsenostiach som presvedčená, že známky nie sú v živote to najdôležitejšie, aj keď primeranú snahu a úsilie si cením.
Zatiaľ to vyzerá tak, že učenie sa s dieťaťom si užijem s najmladšou devou, ale aj horšie som mohla dopadnúť. Je celkom šikovná, ale ťažšia povaha.

Inak v článku, psychologička spomína, že dieťa na druhom stupni, by už prípravu do školy malo zvládnuť vo vlastnej réžii, s minimálnou pomocou.

Dievčatá, ako je tomu u vás? Pomáhate deťom s prípravou na vyučovanie aj na druhom stupni? Máte nejaké finty fňu, ako sa s dieťaťom dopracovať k zodpovednej príprave do školy, keď sa mu ozaj nechce? ostáva vám ešte energia na spoločné učenie sa s deťmi?
Používate tresty, zákazy ak donesú vaše deti zlé známky?

Diskusie Naničmama.sk: 

Mlčím Tak, článok veľmi poučný a po prečítaní sa môžem potľapkať po pleci, že práve takto postupujem Úsmev ... Chichocem sa no nie tak celkom.
Keď boli moji chlapci menší /asi tak do konca 4-5 ročníka/, tak som na úlohy dohliadala, vysvetľovala, skúšala, pomáhala ako vedela a veľa krát to skončila pri slzách zo zúfalstva, že pani učiteľka to inak povedala Smútok . Nuž zvládli sme to niekedy s odretými ušami, inokedy s riadnymi nervákmi /a zväčša som tým zúrivcom bola ja sama (blush)/ Postupne sa chlapci v učení osamostatňovali /viac-menej sa situácia sama od seba tak vyvinula, že kým starší chodil do piatej, mladší bol prváčikom a niekedy sa nedalo na dvoch miestach byť, takže sa starší namiesto vyčkávania na mňa učil samostatnejšie Úsmev /. A zas mladší pokračoval v podobných šľapajách i keď pri ňom je to kus zložitejšie - má diagnostikovanú poruchu ADHD - a viac je to v jeho prípade porucha pozornosti spojená s rôznymi úľavami v škole /oslobodený od písania diktátov, viac času na písomkách, pri testoch sú mu ponúknuté možnosti pri odpovediach, slohy odovzdáva na USB kľúči - nevýslovný škrabopis, pri cudzích jazykoch sa neberie do úvahy správnosť napísaného = píše ako počuje.../ samozrejme nie všetci učitelia prihliadajú na jeho integráciu, no čo už...
Pri učení si kecať do toho nenechá... keď nevie, spýta sa sám, projekty si robieva pomocou internetu a keď treba zapojiť kreativitu, tak zapojí aj mňa (giggle).
Čo sa týka známok, praktikujem slová mojej mamy: "Učíte sa pre seba... ako sa budete učiť, tak sa budete mať." Žiaľ, som si vedomá, že v dnešnej dobe to ani tak celkom pravda nie je... ja som maturovala s vyznamenaním a dnes chodím na ÚP sa podpisovať :-(.
Na druhej strane ma zarazila motivácia pedagogickej poradkyne na ZŠ. Na rodičovskom združení niekoľkokrát zahlásila vetu, ako by bola rada, keby sa všetci deviataci dostali na stredné školy s maturitou Prekvapenie ... dosť dehonestujúce pre všetkých, ktorí sa rozhodli pre remeslo a práve po mnohých z nich je dnes veľký dopyt Smútok . U mňa víťazí zdravý rozum nechávam svoje deti, nech si vyberú smer sami, ich by štúdium mala baviť a zaujímať. Či to bude s maturitou, či bez nej, či skončia VŠ... vždy si to rozhodnú sami... poradiť poradím, ale lievikom rozum nenalejem (giggle).

Úsmev a zabudla som dopísať, že najnovšie máme prváčku... radosť sama o sebe. Motivovaná je až-až...mi pochválime, pani učiteľka pochváli, babiny chvália, v žiackej celá strana zaplnená jednotkami (clap). Do učenia sa hrnie sama a po dvoch týždňoch chodenia do školy stála uprostred obývačky a hovorí: "Ja tomu nemôžem uveriť. Ja tomu neverím." Keďže som nevedela o čom je reč, tak som sa rovno spýtala a ona nato: "Nemôžem uveriť, že v škole je tak dobre. Chlapci hovorili celé leto, ako mi tam bude zle, že sa budem musieť učiť a ja sa tam tak teším." Veľký úsmevVeľký úsmevVeľký úsmev
Ale dnes po prvý krát začala aj ona štrajkovať...mali celú stranu písania a jej sa tak po prázdninách nechcelo (giggle). No čo už, naštartujeme sa nanovo a snáď jej tá radosť vydrží... vlastne už dnes sa vytešuje na ďalšie nové písmenko.
Takže prístupe oboch synov /a návrhoch, žeby škola mohla byť len dva mesiace a prázdniny desať Veľký úsmev / si to aspoň chvíľu užívam SlnkoSlnko (sun).

Ta to skvelé správy, nech jej to tak vydrží čo najdlhšie. Áno Živý vzor toho, čo dokáže pochvala? okrem iného.

S mladším ste to mali asi veselé, kým ste sa na niečom "ustálili". Predpokladam, ze asi vyskocili aj nejake dyslexie? ked ma ulavy?
Tiež som presvedčená o tom, že treba deti akceptovať, aj keď naša rada je namieste, avšak s ohľadom na dieťa a jeho danosti. Mali by priamo alebo nepriamo smerovat k tomu co ich bavi, na co maju predpoklady, co im ide lahko ... a obcas si musia odzit aj dosledky vlastneho konania. Pohoda
Tiež som toho názoru, že vysoká škola nie je najdôležitejšia.

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok