maly sa mi zmenil,co stym

http://www.dieta.sk/index.php?page=1&type=news&id=39&method=main&art=11…
http://www.casopisimidz.sk/februar-2008/surodenecka-rivalita/
http://www.mojcasopis.sk/medzi-nami/vztahy/6893-zhavraneni-bratia.html

chiara,
vidim to ako typicke prejavy detskej ziarlivosti, ak chces, pozri si tieto clanky a z vlastnej skusenosti ti odporucam - NETRESTAT, nezakazovat, naopak CHVALIT, pozitivne motivovat.
Zazili sme si to aj my s nasou dcerou, napriek tomu, ze som na to bola pripravena, mala som mnohe nastudovane, dcera sa na surodenca tesila.
Prislo to kratko po mojom prichode z porodnice a kedze som vedela, o co ide, snazili sme sa nepodlahnut panike. Trvalo to mozno mesiac, potom sa postupne vratila do svojich kolaji. Zistila, ze jej pozicia v rodine sa nezmenila, ze dostava lasky, kolko potrebuje, ze kvoli novemu clenovi rodiny o nic neprisla.
Dnes maju krasny vztah, su zlati, lubia sa a na to obdobie uz len spominame.

Eva

4 roky bol stredobod rodicov, teraz ma konkurenciu.
prejde ho to, ale musite sa silno posnazit.
zakazy si myslim len posiluju pocit, ze novy drobec ho okradol o tron a vasu lasku.
najlepsie na toto zabera, ked sa nejak s manzelom dohodnete a raz ty a raz on si urobite cas len pre neho. pojdes s nim von, budes si kreslit len s nim, venovat sa len jemu. skusite si vysvetlit: teraz sa venujem matejkovi, potom zase tebe. ale ak chces, mozes mi s matejkom pomahat. a dovolit mu nejake drobnosti - doniest cistu plienku pri prebalovani, namazat mu zadok kremom a tak. trva potom sice vsetko dlhsie (az to ide na nervy), ale rychlejsie na surodenca privykne.
nepojde to hned, este dlho sa napriek snahe budete potykat s jeho pocitmi, ze ho bracek "okradol", ale postupne sa to takto spravi. hlavne, ked drobec podrastie a budu sa vediet spolu hrat.

chiara, chapem. mali sme doma podobne, ked sme si doniesli malu z porodnice. napriklad, stokrat slubil, ze ked ju budem krmit, nebude rusit. ale len co som sa s nou utiahla na tiche miesto, dosiel a zacal sa silou-mocou dozadovat pozornosti, plakal, sapal sa po mne, odtahoval mi ruky od nej. a mala samozrejme vyrusena odmietla dalej pit. aj mne obcas nervy rupli, aj som si pokricala. trvalo snad tri mesiace nez pochopil a nechal nas osamote. predtym posluchal na slovo. a vsetko, co som od neho chcela trvalo velmi dlho, nez sa prisposobil.
urovnalo sa to, ked mala podrastla (cca rok aj cosi) a obcas sa aj jej uslo hubovej polieky, ked nieco robila zle, hoci sme jej to zakazali. tak zacal byt spokojny, ze obaja su na tom rovnako aj v mojkani, aj v hreseni.

magic súhlasím, tiež sa mi vidí, keď sa spätne pozriem, že čo malá podrástla a tiež jej všetko neprejde, že už je to lepšie. Bábätko keď je malinké nevystrája a jasné, že si ho každý mojká aj staršieho, ale starší vystrája a jasné, že sa mu to len tak nenechá. Potom si myslí, že jeho rodičia majú menej radi ako bábätko.
Medzi mojimi je rozdiel dva roky a cca 3 mesiace a už to malý riadne vnímal. Keď sme prišli z pôrodnice poňho k švagrinke, tak sa na mňa ani pozrieť nechcel . A tiež som malú ťahala všade so sebou. Aj keby si nerobili navzájom zle, tiež by som to robila, pretože deti nevedia odhadnúť nebezpečenstvo. Aj teraz ich musím mať stále na očiach, príp. aspoň hlasový kontakt, keď som na wecku. Teraz už sú obaja dosť veľký, takže je to oveľa, oveľa lepšie . Aj keď škriepky sú, ale aj ako veľmi sa majú radi vedia ukázať . Aj zahrajú sa spolu. Takže oči na stopkách a trpezlivosť . Držím palce .

ja si toto pamätám z vlastnej skúsenosti ... bola som staršia (14r) a sestra mala 4r. keď sa nám narodila ďalšia ... presne toto prežívala moja mamina... typická žiarlivosť ... robila jej presne to čo aj tvoj synček ... nemohla ju nechať samú ... dávala jej na hlavičku hlavnicu ... ale nejak s toho vyrástla... niekedy to tak býva keď je vekový rozdiel ... vyčkaj chvíľku keď bude mať viac mesiacov, uvidíš potom sa bude aj s nim hrať a pomáhať ti ... (poradím ti len to čo som videla od maminky) skús keď budeš kúpať naschval niečo zabudnúť aby ti priniesol ... keď budeš prebaľovať aby namastil zadoček ale stále by pri ňom a kontroluj ho ... aby ho učesal (ak má čo ) ... keď bude väčší tak aby mu podržal fľašku (nie ešte teraz aby netisol naschval) ukazoval mu hračky...teraz ho skús zahrnúť do toho čo robíš ty ale daj naň pozor aby sa nesnažil byť tebou (keď môže mamina môžem aj ja) keď dáš malého spinkať chvíľu ho s ním pozorujte a potom môžeš aj zamknúť dvere ... dúfam že z toho vyrastie čo najskôr a želám ti veľa veľa trpezlivost (ak som sa náhodou opakovala tak som nečítala čo ostatné NM písali )

MOžno by pomohlo viac a častejšie ho objímať, nadobudne istotu,že ho máte radi rovnako ako predtým, cíti zrejme neistotu, tak za pokus to stojí...držím palce, aby sa upokojil

Presne taky isty problem som mala aj ja. Medzi mojou dcerou a synom je rozdiel 2 roky a 3 mesiace. A trvalo to asi 3-4 mesiace, kym sa vsetko vratilo do akych-takych povodnych kolaji. Kedysi mile, dobre, poslusne dievcatko sa zmenilo na certicu. Zvlastne bolo, ze mi sice pomahala prebalovat, kupat babatko, ale ta neistota, aka je vlastne teraz jej pozicia v rodine, vyustovala do extremneho spravania. Zacala aj zle spavat, zrazu nechcela chodit do skolky, bola zla, robila naschvaly atd. Ale ja sa tomu ani necudujem... ved 2 roky bola stredobodom pozornosti a teraz sa vsetci krutia okolo toho maleho. Ja tiez mozem poradit iba viacej pozornosti starsiemu, urobit si cas iba pre neho, ale tiez viem, ze to chce obrovsku davku trpezlivosti. Vydrz, bude lepsie !!!

My bábätkovskú konkurenciu nemáme a moje dieťa za zvrhlo aj napriek tomu! A čo je nazvláštnejšie - doma je odporný odporný odporný! U našich nemá problém, u kamošky zostane a nemá problém, len doma - zavrú sa za ním dvere a demoluje, ničí, nereaguje ani len na: "Marko? Dáš si kakavko?" No des a hrôza. Tuľkanie mu chýbať nemôže - to proste neprichádza do úvahy, ale keď nastáva extrém, z ktorého prechádzajú oči stĺpkom aj našim, čo ho furt len obraňujú a chránia, nastáva paseka. Minule som ho tak strieskala, až som sa bála, že ho neprestanem biť. Potom seká dobrotu aj dva týždne. A najhoršie z najhoršieho je, keď dorastá mesiac do splnu. Seriózne - nedá sa s ním komunikovať akýmkoľvek štýlom.

Desí ma fakt, že ak mu raz pribudne súrodenec, skončí to masakrom!

Na závaer ma napadlo: Sesterkin starší syn toho mladšieho takmer udlávil v kočíku dlažobnými kockami... Bola z nej psychická troska - len sledovala a dávala pozor a zachraňovala mladšieho. Teraz sú dvojka na pohľadanie a nemajú problém s ničím. Starší ma 7 a mladší 5.

Nas starsi (starsi je o necele 2 roky) papuluje odkedy chodi do skolky. Ked sa narodil mladsi, tak "plakaval": ked plakalo babatko, tak cakal a kukal a ked prestalo, spustil on lenze nedal sa utisit, bola som z toho pomaly na nervy, ze stale niektory place... aj "zle" mu robil: strkal dudlik pomaly az do krku, hadzal hracky do postielky (vsetky co nasiel, aj svoje najvacsie auto ), kolisal v kociku, ze mensi len tak nadskakoval... deti nevedia odhadnut svoju silu. Ak mas niekoho, kto by Ti isiel pokocikovat babatko, tak vyuzi a zostan so starsim a len tak pozerajte nejaku peknu rozpravku alebo spolu kreslite, vystrihujte, uvarte to, co ma rad (my sme piekli pizzu aspon raz do tyzdna ). Ale chce to vela trpezlivosti. Ked sa zacne mladsi pohybovat a bude sa vediet hrat a smiat, tak sa z nich stane dvojka, ktora nema paru To potom uvidis, na co vsetko starsi mladsieho nahovori... ako Ti budu robit "zle".