malyy probleem...

fantika, a skúšala si s ňou ľahnúť do jej postele,rozprávať sa len tak o všeličom,alebo si čítať a možno aj počkať kým zaspí...vieš,ako s malými deťmi?Aby sa ukľudnila a nebála toho všetkého čo vidí vo svojej fantázii...

mňa to len preto napadlo,že píšeš,že je to tvoja "cicuška",asi to potrebuje...no a čo že je už veľká!Aj tak je tvoje "malá"nie?Možno by to pomohlo,aspoň za čas...

Užívajme si ten čas,kým naše deti chcú spať s nami byť v našej blízkosti,veď oni tak rýchlo dospievajú.To čo im poskytujeme my,to sa nám vráti.Veľa krát som zaspala v ich posteli a teraz moja 20 ročná dcéra si príde hocikedy do mojej postele večer podebatiť.

ja si idem s dcérou ľahnúť k nej do izby, má 8 rokov, o všeličom sa rozprávame a nakoniec zaspí, ked manžel ide cez víkend do roboty, tak sa mi nasáčkuje do spálne, povedala mi že jej je samej v izbe smutno a v podstate jej verím ja som mala dvoch súrodencov ona je jedináčik, tak to riešim takto, ked zaspí, čo je v podstate niekedy v priebehu pár minút, prejdem do spálne a hotovo, nebudem ju stresovať, chod spať sama ved si už velká a pod. ved raz ju to prejde, prípadne, ked musím ešte niečo dorobiť tak jej zapnem svetlo na chodbe a ked dokončím čo potrebujem ľahnem si k nej, ale to už väčšinou spí, alebo jej pustím na CD nejakú monotonnu rozprávku potichu,

aj ja mám dobré skúsenosti s tým predspánkovým rozprávaním.vtedy ti aj povie veľa vecí,ktoré by inak nevravela. možno je na to už veľká, ale skús ju poprosiť, aby ti nakreslila izbičku, v ktorej by spávala sama.povypytuj sa jej, prečo to a to nakreslila. tak prídete na to, v čom je problém.možno to nevie ani ona sama, len ťa proste chce pri sebe.

Draha Fantika,

.."odula sa a rozplakala.."
jeden den..

Moj maly(8) je typ dietata, ktory absolutne nema rad spanok a spi len ozajstne minimum , co potrebuje. Keby som ho nenutila ist vecer spat je schopny vydrzat bez zaspatia aj 18 hodin v kuse (skolsky den vstava 6,45 a vydrzal by do 23,00-24,00 hod, uspavam ho "proti jeho voli 21,00 a som rada ak 22,00zaspi). Nema ziadne fobie ani strach zaspat.Takze kazdy den kedy sa mu nepozdava ist spat. Som si uz zvykla..
Mala (5)je uplne ina, spava dlhsie a rada si pospi aj poobede..

Moje finty:
1.cez vikend spia deti so mnou (muz je sluzobne dlhodobo prec) a necham ich ponocovat a ak maly nechce prist o toto privilegium musi slubit, ze skolske dni pojde spat o 21,00
2.Poobede im nacrtnem ako si predstavujem nas vecerny program s presnym casovanim aktivit (kontrola tasky, priprava oblecenia, kupanie, vecera, kratky pokec v posteli pred spanim)
3. extra bonus je 20 min pokec pred spankom u mna v posteli, ak splnili casovy harmonogram vecera a potom sa presunu do detskej
4. Nechavam im zasvietenu malu lampu
5.pokusy o pripadne zduvanie sa snazim riesit upriamenim pozornosti na vikend a zmenou temy rozhovoru

mne tiež večer pri zaspávaní dcéra porozpráva to, čo by mi inak nepovedala, no všeličo sa veru podozvedám,(

Moja dcerka mala teraz 9 a tiez mame v hlave "strasidielka" . Napriklad z obyvacky do detskej (ak je tam prave tma), musime ist s nou. Beriem to tak, ze je zalozenim uzkostlivejsia, ze to vyriesi cas a sposob, ako jej mozem pomoct, je, ze nebudem tlacit na pilu "odvahy", ale poskytnem jej oporu, ktoru teraz potrebuje. Na tvojom mieste by som to vyriesila tak, ze by som pri nej pri zaspavani v postielke bola, rozpravala sa s nou, hladila ju a pomohla jej tak zaspat. Ber to, ako prijemne straveny cas vas oboch - vo vzajomnej blizkosti .

Este ti napisem jeden uryvok z knizky (Z. Matejcek: Co, kdy a jak ve vychove deti, Portal 1996), ktoru som prave vcera mala v tejto suvislosti v rukach:"...Nedavno jsem se setkal v poradne s 11-letym chlapcem, ktereho rodice privedli proto, ze kdyz ma jit pro neco do pokoje o patro niz, vrati se v mziku a je cely spoceny a vydeseny. Pritom drive pry taky nebyl....Rodicum pripominame, ze prave v OBDOBI PRED PUBERTOU, t.j, kolem 10-11 let, dochazi u mnohych deti k jakemusi novemu prilivu uzkosti - a projevuje se to prave tak, jak rodice popisuji. S vyvojovym postupem do vyssiho stadia nervove a povahove zralosti pak uzkosti zpravidla ubyva...."

už Ti to niekto navrhol, ale aj ja by som Ti odporučila lampičku. Moja malá spáva sama v izbe od dvoch rokov. Vždy ale dodržujeme taký malý predspánkový rituál. Hygiena, potom pomojkanie od mamičky, potom od ocka /niekedy to trvá aj štvrť až pol hodinu/. Taktiež kontrolujem pavúky i komáre, lebo my ich máme fakt dosť. Hlavné je aby dievčatko išlo spať s dobrou náladou, v pokoji, s vedomím, že keď Ťa bude potrebovať si nablízku, poprípade prídeš. Dvera nechávaj otvorené, bude spokojnejšia, ak Vás bude počuť. A hlavné nebuď z jej večerných scén nervózna,či nahnevaná/alebo to aspon nedaj znať/ Veď zaspávanie je prirodzená vec, nech ani ona tomu neprikladá nejaký obrovský význam. Vždy jej pochváľ postielku, aká je krásne mekučká a teplučká a ako sa na nej dá dobre oddychovať. Skúšaj moja čo zaberie. Iste sa Vám to podarí.

fantika,ja nemam radu,lebo sama by som ju privitala....moja slecna ma 9a pol.a tiez odmieta spat sama v izbe.. a to sa tesila ze bude mat izbycku pre seba,ked sa prestahujeme....ale ja mam ten problem ze moj manzel je stale prec,mesiac a jeden vik.doma...a nasa velka slecna spi so mnou a s malym bratom v spalni,takze ani ten jeden vik.v mesiaci nechce spat vo svojej izbe,lebo sa "boji".... ale to nieje strach...to je detsky vzdor a protest....a nezvyk spat sama
darmo ju ukecavam,ze tatko spi cely mesiac v kamione,ze chce spat vo svojej posteli atd,atd...kym zaspi,tak hodinu preberame"vsetkomozne "aj nemozne....takze chapem tvoj pocit...
oni z toho vyrastu,a pride cas,ze nas budu "zo svojej"izby posielat prec...ale teraz to asi nepojde...asi musime 2-3rocky pockat...
neviem....
nas si rodicia tiez nikdy nebravali do spalne...sestra obcad v noci "usla"k mame....asi je taky zivot...ine priority mame....ja tiez neviem slecnu "vyhodit"zo spalne..preco aj?ved manzel nieje doma... ale ked je doma,tak mame s tym obrovsky problem....ona je schopna aj do pol noci chodit po byte,lebo nemoze zaspat asi je to moja chyba...

Fantika, zmenila by som správanie - presne ako hovoríš: urobila si všetko tak ako chcela ona a nefunguje to. Tak sa karta obráti a skúšala by som po mojom. Pravidlá a rituály. A nepopustila by som aspoň mesiac. Max. by som s ňou zostávala počas zaspávania.

Mne sa také tie psychologické veci - trebárs za nejaké vyvádzanie dávať pociťovať objatím malému ako ho ľúbime, nevyplácalo. Zhoršoval sa zo dňa na deň a tie nároky! Prerastalo to napr. do toho, že keď dopil kakao, hodil! hodil! tú plastovú fľašu jednoducho na zem alebo rovno do dverí!, dal si ruky za hlavu a pozeral telku, akoby sa nechumelilo! Vrchol nehoráznosti a drzosti! Nevedel čo so sebou!

Prosto viem, že jasne prednesené: pozri, ideme robiť čo si chcel, ale všimni si ten neporiadok. Upracme a poďme von. Neupratuje, von nejdem. Som schopná neísť aj 4 dni, ak je to afekt za afektom. Nepopustím. A poviem ti, že akosi pochopil, že tudy cesta nevede a jednoducho: ak ja urobím o čo ma požiada, on robí to isté. Ale to je moje dieťa.

Fantika,nasa Lucia s nami spavala do 11rokov,az ked dostala menzes,sa odstahovala do svojej izby.Ja to beriem tak,ze je to NASE MLADATKO,tak co? Nech si kazdy mysli o tom co chce,mne to prislo spravne.Aj teraz Julinko spava medzi nami,aj ked uz teraz spavame na 3posteliach/nase letisko/,aby sme sa netlacili.Lucia sa bala "duchov",tak az ked dokazala pochopit,ze sa "ich" nemusi bat,a stala sa zenou,sama prisla na to,ze je jej lepsie samej v posteli.A mohla si citat,pocuvat hudbu,co len chcela...Aj teraz sa k nam este niekedy vovali,ale to je uz riedko. Fanti nech to uz vyriesis akokolvek,len bud trpezliva

Bóže, mala som napísané celé litánie a zmazala som si to
No nič - s tým spaním v obývačke máš pravdu - malá to brala ako určitú výsadu, privilégium a ty jej ho teraz chceš zobrať - niet divu, že sa jej nepáči.
Nebol to zrovna problém strachu, ale zažila som podobné so synom - mal X štádií, kým doputoval do svojej postele - zaspával pred telkou v obývačke, potom do mojej postele, potom na mužovu polovičku (keď som šla spať ja) a nakoniec "domov" (keď šiel spať muž). Čo odišla dcéra na internát a on "zdedil" jej televízor - problém bol vyriešený - zapol si telku v izbe - a do 10 minút zaspal . Ja som potom len chodila vypínať. Viem, nie práve ideálne riešenie...
Uspávanie je určite lepšie (ale nie vo veku môjho syna), len aby si si neuplietla bič na seba. Ak máš niekde okolo seba nejakého prútikára, tak by som skúsila aj toto - nech zistí, či tam nemáte nejakú geopatogénnu zónu - to čo ona opisuje ako strach, môžu byť "zlé" pocity vyvolané geopatogénnou zónou.

moje deti sú staršie ale v izbe im musí svietiť lávova lampa
Skús ju, je upokojujúca v jej vnútri behá taká hmota ktorá sa pod plyvom tepla stále mení na iné utvary ktoré plavajú v tekutine

Fantika, mňa napadla taká iná vec. Je to aj môj prípad.
Ako veľká je jej izbyčka? Určite menšia než obývačka. Možno ju trápi menší pristor. Asi sa mnohé zasmejú, ale ja mám s tým problém dodnes

Fantika, nechcem sa ti do toho pliesť, ale ano. Ja som to tiež dokázala cez deň a v noci som sa tam dusila. Ale môže to byť úplne niečim iným. Možno naozaj ešte potrebuje mojkať
Sabínku sme chodili do postele ukladať do desiatich rokov. Dnes má trinásť a stále pozerá minimax

Fantika, ja myslím, že je najväčší problém v pavúkoch. Môj syn mám 14 preč, no i tak keď ide spať, prezrie celú izbu, či niekde nenájde pavúka. Keď nájde, neľahne si spať. A pritom nie je strachopud, doma chová dvoch hadov. Proste len trpí arachnofóbiou. Všimla som si to už v útlom detstve, dokonca sa mu s pavúkmi i snívali zlé sny. Vždy sa to zhrošilo, keď počul niekde niečo strašné o pavúkoch, Pr. koľko ich v spánku cez pootvorenú pusu zjeme, ako môžu loziť po tebe v noci ...
Deti si to v škole povedia ako pikošku, ale na niekoho to môže mať zlý dopad. Skús sa s dcérkou porozprávať a zistiť, kedy sa tak začala pavúkov báť, ja by som skôr riešila, ako prekonať tú arachnofóbiu. Keď prekoná tú, nebude dôvod, aby nespala vo svojej izbičke.
Držím Vám palce.

Nečítala som iné komentáre, tak dúfam, že nebudem opakovať. Chcem sa opýtať a to od mala robí, alebo mala obdobie, že v izbičke spávala sama-všetko bolo ok? A naraz prišlo také obdobie, že sa bojí? Alebo to má od maličkého mala? Môj syn zo začiatku strašne potreboval moju blízkosť, potom začal zaspávať sám(asi 18 mesiacov), ale v spálni-proste som zapla vysielačku a počula som ho v druhej izbe. Od dvoch rokov už spáva sám v izbe:prečítali sme rozprávku, pomaznikali, pospomínali, čo robil celý deň, bočku na dobrú, sladké sníčky, zhaslo sa, zatvorila som dvere a pekne buvinka. Samosebou, keď som išla spať, tak som dvere v noci otvorila. Je pravda, že vysielačku mám pustenú ešte aj teraz-mám strach ešte odvtedy, keď mával nočné záchvaty. No a teraz(asi týždeň) robíme všetko po starom, len chce mať pootvorené dvere večer, kým zaspí. Asi máme také obdobie. Ráno pribehne ku mne, keď sa zobudí a ešte chvílu sa pomazníkame. Možno bola chyba aj v tom, že si jej dovolila spať v obývačke-neviem. Ale myslím, že keď chce byť blízko vás, tak to ešte nie je velký problém-ja by som to dovolila. Iná vec je ten včerajšok. Musí vedieť, že keď tam niekto je, tak musí ísť spať do svojej izby, alebo ku vám. Neviem, asi by som to nechala tak ako to je-s tým, že keď je obývačka "obývaná" niekým iným, tak musí do svojho. Myslím, že sa to poddá neskôr-možno ešte nenastala tá doba(pre ňu), aby tam spávala sama

Podla mňa hlavná chyba bola v tom, že keď už ste sa "nabojovali a navyjednávali" a malá si neskôr zvykla, tak si jej nemala potom povoliť spinkať v obývačke. Neviem, neviem, čo poradiť, no držím palce, aby sa to rýchlo vyriešilo. Verím, že nemáte súkromie-no asi by som ju už nenútila(nech v tom nemá chaos a vyzerá, že sa naozaj bojí), asi by som jej dovolila tú obývačku, ale s tými podmienkamy

Ale, baby, bojí sa... bojí...čoho sa bojí? Čo v obývačke pavúky nikdy neboli? Je to jej truc a výmysel. O nič iné hrôzostrašné nejde. Má 9 a ja osobne som v 9-tich rokoch som mala na starosti celé dva prádninové mesiace na starosti svojho ani nie mesačného brata. Mama ho iba odskočila nakojiť a večer ho kúpavala. 9-ročné dieťa chápe argumenty, 9-ročné dieťa sa vie samo umyť, upratať za sebou, povysávať, urobiť si úlohy a kopu ďalších vecí. Nepolohujme ich do chudáčikovských rolí, lebo to ani nie že zneužijú, ale rozhodne im budú niektoré veci zbytočne "trvať dlhšie". Neviem to vyjadriť inak...

fantilka, slnko, ja by som si dievčatko z postele neposlala preč, ani na to nevidím dôvod, ani ako 9 ročnú, zvlášť, keď ste väčšinou času samé jedna pre druhú.

...súkromie s manželom sa predsa nemusí zažívať len v manželskej posteli, aj obývačka na tých pár nocí môže poslúžiť. Ak by mal tatino reči, tak kým je preč, nech niečo popremýšľa, ja by som ho o to požiadala a keď príde domov, nech si to zaplikuje, čo vymyslel, dajme tomu nejaká dohoda, že keď je on doma, tak platí toto a keď doma nieje, je jasná dohoda, že môže byť pri tebe. Tak dáko úplne nenásilne, aby dievčatko porozumelo, že raz je jeho miesto pri tebe, a predsa väčšinou času si celá jej.

...veď nejde o život... (myslím to jemne)

...a keď nechce spinkať sama teraz, tak možno o polroka, možno keď sa ťa opýta, aký chceš darček pod stromček, povieš, že ten OZAJ najväčší by bol, keby spinkala sama, alebo ako predsavzatie do nového roka, aby sme boli skromní, aspoň v dobe, keď je doma tatino, alebo ju nejako zmotivovať, niečím, čo by ju potešilo, čo by chcela zažiť. Alebo ten večerný rituál, bože, veď to je nádherný čas, každý večer...to budú spomienky!!!!

Ja som si syna do postele ani nedávala, hneď spával oddelene a aká som bola macherka, páni!!! A to moje slnko si ku mne neskôr našlo cestu, vždy v noci aj s paplónom, neskôr spal zas oddelene, lebo sme čakali malinkú, potom sme spávali zas všetci traja-štyria (ešte, že máme letisko), teraz sú zas každý vo svojom, lebo sme si vysvetlili, že sa bojím, že v noci kopnú bruško, ale aj tak si navalím pred seba vankúše a v noci dôjde jeden, potom počujem ako postieľku prelieza druhý, no, veď nech... potom sa začne mrviť ten tretí, houby sa vyspím, ale za to šťastie, čo zažívam, za to mi to stojí...

...rozumieš, čo píšem? Uži si to...

...a beriem argument, ze moji sú menší (7 a 2) a sú dvaja, ale keby som mala jedno a ešte k tomu dievčatko, bola by celá moja... potiaľ, pokiaľ by ona chcela...

no moja dcéra ked si s nou idem ľahnúť k nej do izby, tak ma vyšupne pri stenu a ona chce na kraji, vždy sa bojím že zaspím a zhodím ju z postele, ale našťastie mi vždy jednu ,,vrazí,, ako sa prehadzuje a potom sa presuniem do spálne, ale je to sranda takto ,,vyťahovať,, z detí informácie, tiež sa podozvedám všeličo,