neposlusne deti

Dievča zlaté, si si istá, že tu chceš riešiť takéto veci? Ako nechcem ťa strašiť, ale to čo ti tu bude napísané, sa ti páčiť nebude
Ja za seba ti napíšem iba... Viem si predstaviť čo asi prežívaš a moja rada, je vydrž! Ono ich to prejde.

Skús sa najprv ukľudniť Ty. Chápem, že si zo všetkého unavená, ale keď Tvoje deti neustále zo všetkých strán počúvajú, aké sú zlé, tak sa s tým zrejme stotožnili. Moja švagriná sa stále sťažovala, akú má neposlušnú dcéru. U nás vždy poslúchala (keď bola bez rodičov) a ona mi nikdy neverila, že fakt poslúchala . Mala som ju aj nadlšie, urobila som jej nejaký program, potuľkali sme sa, urobili sme spolu úlohy, porozprávali sa o jej detských starostiach (teraz má 8 rokov) a keď som jej niečo povedala, tak to rešpektovala. Švagriná toho jeden čas mala naozaj dosť veľa, bolu unavená, nervózna, po malej stále kričala ... a ona neposlúchala. Dokonca raz, keď bola u nás a už som ju mala ísť zaviezť domov (mala 6 rokov), tak chcela, aby som si ju vymenila s mojou dcérou. Jej mamine nech odveziem tú svoju a že ona ostane u mňa. Švagrinej sa teraz veci dali ako tak do poriadku, je kľudnejšia a už ani na malú sa toľko nesťažuje. Trocha som sa rozpísala, ale chcela som vlastne povedať to, že to, aké emócie dávaš do okolia, to sa Ti vracia ako bumerang. Deti treba veľa chváliť za všetko, čo urobia dobre a stále im dávať najavo, že ich ľúbime. Dosiahneš tým oveľa viac ako krikom. Teraz to možno na nich pôsobí, lebo keď kričíš sa boja, ale je to správna cesta? Predstav si, že by po Tebe niekto neustále kričal a hovoril Ti, aká si zlá. Ako by sa Ti to páčilo?
Manny a ver tomu, že deti len tak niečo neprejde. Oni sú ešte malé, potrebujú usmerniť, potrebujú cítiť podporu, treba si s nimi vybudovať vzťah založený na láske a nie na strachu. To vedie len k oveľa väčším problémom.

Tak.Vady a šarvátky mojich detí už počúvam 22 rokov.

Myslím, že tvoje deti nie sú neposlušné.. sú to iba deti... máloktorí súrodenci sa vedia pekne pohrať, aj taká "bitka" je pre nich hra... deti sú živé, neustále msuia mať vymyslení program, ináč sa nudia...
Aj ked, aj môj synček mi občas "trošička" lezie na nervy, trucuje, hádže sa po zemi, hreší ako pohan... je môj... a ked si neviem rady, myslím, že ma z neho porazí si vždy spomeniem na jednu žienku, ktorá doma vychováva dve postihnuté a jedno zdravé dieťa a na jej výrok: " nevadí, ked sú detineposlušné a zdravé... oveľa horšie to je, ked je to naopak"
Skús tak trocha použiť "detské ignorovanie", nesleduj každé ich slovo, skús niektoré veci púšťať jedným uchom dnu a druhým von :)

janajanka nepises nahodou o mojich detoch?? moje maju tiez 5 a 3 roky vlastne starsi bude mat uz pomaly 6 su to chlapci a ked su spolu nastava 3 svetova ale my mame pravidlo ze kazdy den pol hodiny robia co chcu zatvoria sa do izby a kricia,biju sa a co ja viem co este za tu pol hodinku k nim nejdem a potom si upracu hracky vyberu si kazdy jednu z ktorou sa chcu hrat a je klud ked zacnu zase vrieskat tak ich rozdelim do inych izieb a asi po 10 minutach pridu sami zamnou ci sa mozu hrat spolu a slubia ze uz budu posluchat a vacsinou to aj dodrzia ak nie idu od seba a uz ich necham dlhsie a aj ked pridu ze sa chcu hrat spolu tak nedovolim az po hodine alebo ako uznam za vhodne, ked sme boli na SK tak ked nepocuvali dali sme ich strazit oddelene jeden isiel k jednej babke a druhy k druhej a ak ja nieco zakazem tak ani manzel im to nedovoli, ak poviem ze ak sa nebudu pekne hrat tak ich rozdelim alebo nepojdeme do parku ci niekde inde tak to aj dodrzim ... ked sme zaviedli tie polhodinky tak ma skoro kleplo ale osvedcilo sa to a ked sa viac dni pekne hraju bez hadok a bitiek dostanu na vykres bodik a ked sa nazbiera bodikou 5 tak maju hodinu na vrieskanie ale ak je viac ciernych bodikou tak par dni ta polhodinka odpada....prepacte ze som sa tak rozpisala

U nas tiez tak podobne Starsi ma 6 rokov, mladsi 4a pol. Najhorsi bol posledny rok materskej, ked mladsi este nechodil do skolky. Aj pri starsom bol ten rok ked mal 3-4 roky hrozny... akukolvek aktivitu som navrhla, tak bolo pocut len skriekave NEEEEEEEEEE! (a stavalo sa aj take, ze straaasne niekde chceli ist/nieco robit a ked som suhlasila, tak uz zrazu nechceli). Tiez som bola z toho na nervy, hlasivky vykricane denne. Bud si robili zle navzajom alebo sa spolcili a vymysleli nieco proti mne (no ako spravni chalani). Ked napr. zobrali zo susiaka moju bluzku a roztrhli ju na dva kusy, alebo vyhadzali vsetko oblecenie z komody kym som bola na wc, skakali z operadla pohovky alebo sa v lete snazili trafit hrackami stropny ventilator (chvalabohu ich nenapadlo skusit k nemu vyliezt) a pod. Obcas som si aj poplakala...
Skus co najcastejsie (najlepsie denne) nechat deti doma s manzelom na kratky cas (hodinka az dve stacia), ist sama aspon na nakup, mozno niekde cvicit alebo s kamoskou na kavu. Mne to pomohlo, ze som bola sama a nemala som ich na ociach, nerozmyslala, co zase vyvedu. Teraz ako chodia do skolky obaja, tak sa trochu skludnili, zistili, ze posluchnut ma aj svoje vyhody a neposluchnutie je odmenene nejakym zakazom (napr. pc alebo rozpravky alebo im jednoducho poviem, ze s neposlusnymi detmi von nejdem a sedime doma). Ale stale je to o tom, ze su kazdy iny a obcas sa nezhodnu, asi tak 10x denne. Tak len vydrz a snaz sa niektore veci si nevsimat. Najhorsie, co mozes urobit, je zastat sa jedneho dietata a potrestat druhe, ked si nevidela celu hadku. Na nepravost su deti velmi citlive. Drzim Ti palce, treba len vydrzat. Ale nie je iste, ci z toho deti vyrastu, ak su rozdielne povahy.

Janajanka,

to, čo si napísala, nie je sťažovanie sa na deti, ale volanie o pomoc. A tá najúčinnejšia je ODDYCH a RELAX PRE TEBA.
Je pochopiteľné, že si unavená a nevládzeš. Všetci, ktorí Ti vyčítajú aké máš "zlé" deti by Ti mali namiesto výčitiek pomôcť. Najmä, ak deti i Teba majú radi a záleží im na vás. V prvom rade manžel by mal pochopiť, že vychovávať deti a viesť domácnosť je riadna práca. A ako každá iná, aby bola riadne vykonávaná potrebuje i odpočinok. Aj hranie sa s deťmi je práca. Máš nárok byť vyčerpaná, unavená, vyhorená. Máš nárok si oddýchnuť. Požiadaj o pomoc, snáď máš koho, nech Ti umožnia si oddýchnuť. Od detí, od hrncov, od domácnosti...
Oddýchnutá nájdeš znovu cestu k deťom a uvidíš, aké sú zlaté :)

A ešte niečo : Dopraj si oddych častejšie, nie až keď už horí :)

Veľa šťastia :)
j.

Jannka ,suhlasim!
Bud egoista, trochu a bude to mat pozitivny vplyv aj na tvoje deti!

janajanka, mam doma to iste. Ked sa mladsia dcera narodila, starsi syn maval zachvaty zlosti. Nevedel hovorit a potom dostaval hystericky zachvat. Doteraz, ked sa k nemu mala priblizi (berie ju ako konkurenciu), ju zvykne hned knokautovat, alebo ju aspon tresne pastou po chrbte. Ked som pri nich , dava si vacsi pozor, vie, ze sa to nema.
Dost pomaha, ked mu poviem, ze nebude mat rozpravku, ak jej bude robit zle. A to sa jej vie aj dve hodiny nedotknut. Proste vydieram. Psychologicka mi to dost podrobne vysvetlila a poradila mi par trikov. Aj Ty sa kludne porozpravaj z nejakou odbornickou, vela uz vedia pomoct a prist veci na koren . Netreba sa hanbit. Aj ked sme na pieskovisku- ked niekomu robi zle, najskor ho varujem a ked si neda povedat, ideme domov. Placu obidvaja. Mam vsak pocit, ze robi uz menej zle , ako predtym. Este ked jej robi zle, vykazem ho do izby (ma tam aj hracky) a ked stale chodi za nami a neostane v izbe, vzdy ho vratim. Podmienka je- moze ostat, ale nemoze ju bit. Ked sa situacia viackrat opakuje, vzdy musi ist do izby a potom mu uz zoberiem aj hracky. Je tam sam a bez hraciek. Moze vzdy prist, ale uz musi byt dobry.
Mame dobre aj zle dni.
Ale zaklad je tvoj oddych a vnutorny klud. Ked pride tvoj muz, zkus ho nechat doma s detmi a chod von. Len sa prejst. Alebo si niekde sadni na slniecko a oddychuj... ja si zvyknem aj poplakat, ked som na dne. Potom sa vzdy vyjasni...
A hlavne viem, ze kazdy je mudry, ked ide o deti toho druheho.... Drzim Ti palce!
Potom napis, ako si dopadla.

Tak ja som deti nikdy nezatvárala,netrestala.Viedli sme s nimi dlhé rozhovory,vysvetlovali,že súrodenci si musia pomáhať.Aj napriek tomu sa vedeli poriadne medzi sebou pobiť,ničili jedna druhej hračky,knihy.Teraz sú už prevažne dospelé.Okrem rázneho dosť a practe vrieskať po sebe vonka si ich nevšímam.Oni si to vydiskutujú sami.Vôbec neviem keby som chcela medzi ne zasiahnuť,ktorej by som mala podržať stránku.Ak sa dám v ich hádke na nesprávnu stranu,niektorej uškodím.
Na malé deti krik nepomôže.Sú potom ešte zaťatejšie.Malé deti treba usmernovať a vysvetlovať im.

Ahojte.

Janajanka, myslím, že každá z nás, čo majú dve deti si tým viac-menej prešla. Žiarlivosť prvých dvoch súrodencov, mamina, čo by chcela mať deti ako z reklamy, nespokojnosť, prehnané očakávania a sklamanie, smútok z vlastnej neschopnosti... Poznáme to. Nie si v tom sama, prežili sme si to, či už so súrodencami alebo s deťmi. Rozhodne si zober pár dni voľno - obrazne pár dní. Možno stačí aj pár hodín, čas pre seba. Pomôže, keď si prevetráš hlavu, uvidíš svoje deti v inom svetle. Kúp si nejakú dobrú literatúru o výchove detí, nejaké to "efektívne rodičovstvo", naštuduj si to a buď dôsledná v dodržiavaní naštudovaných zásad. Jednoducho, nech to, čo povieš aj platí, len pozor na jazyk, nech v hneve nepovieš niečo, čo by si ľutovala. A hlavne zachovaj pokoj v každej situácii. Premysli si ich správanie, čo im najviac vadí a buď o krok pred nimi. Nedaj sa prekvapiť ničím. Nedaj sa vytočiť. A zamestnaj ich. Buď nech pracujú, tvoria, kreslia spolu, alebo ich oddeľ, vyhraď si na každé čas, ten druhý môže zatiaľ robiť niečo iné. K príbuzným ich nedávaj spolu, oddeľuj, striktne oddeľuj. Budú si vzácnejší a nebudú na seba zlí. A od staršej dcéry nečakaj viac než to dieťa je schopné dať. Sme náchylné očakávať od starších detí zázraky.

A do budúcna, z vlastnej praxe viem, že po pribudnutí nového súrodenca sa trochu zmenia súrodenecké bitky, už sa nebije len starš a mladší súrodenec, ale môže aj napr. najmladší najstaršieho a pod.... U nás sme mali obdobie, keď tretie dieťa v poradí bolo nenávidené staršími súrodencami, napriek tomu, že práve oni boli predtým na nože. Teraz máme detí 5, a tým, že sa vidia podstatne menej sú si vzácnejší, a svoj čas nestrácajú bitkami, vždy. Iba niekedy.

Veľa šťastia, neboj zvládneš to.

S.

Zaujimava, ale aj tazka tema! No, pokial nejde niektoremu z deti o zivot, tak sa snazim aj ja nechat ich, nech si to vyriesia medzi sebou. Ale moji dvaja chuligani su velmi vynaliezavi: buchat bratovi hlavu o dlazbu v chodbe, pridusit vankusom, strcit ho zo stolicky, sermovat sa dazdnikmi a pod. To uz ide o zivot/zdravie a neda sa nezasiahnut. Tiez zasahujem, ked zacnu nieco nicit len preto, ze su nazlosteni. Mna to naucili rodicia a stari rodicia, ze ked nieco znicim, ze je to neucta voci rodicom, voci ich praci. Veci su veci, ale nicit ich len tak, sa mi zda nezmyselne.
"Zatvaranie do izby" - tiez to obcas spravim, ale dvere ostavaju otvorene, synovi poviem "Chod do vasej izby a ked sa ukludnis, tak pridi.", a pozorne nacuvam, ake zvuky idu z izby, ked uz je trocha kludny, idem za nim a porozpravame sa. Nie je tam viac ako 5 minut.
Deti naozaj nie su zle, len im nedochadza, co moze ich spravanie sposobit, nevedia domysliet dosledky svojho konania, musia sa to naucit. Niektore to pochopia v 2 rokoch a niektore ani v 40-tke.
Janka, skus oddychovat, "vydupkaj" si hodinku denne, kedy nebudes s detmi a nestaci byt v inej miestnosti. Nech sa o ne postaraju ti, co Ti vycitaju, ze su deti zle, hlavne manzel (ved su to aj jeho deti). A hlavne Ty si nic nevycitaj.

My sme sa s bratom bili až do krvi. Je medzi nami 15 mesačný rozdiel. Na tele sa nájde zopár jazvičiek. Našťastie, nás to aj rýchlo prešlo a teraz máme výborný vzťah. Už sa nebijeme , dokážeme preklábosiť na telefóne aj hodinu, keďže on je až na západe a my na východe. Rozprávame o somarinkách, ale o tom je život. Teším sa, že čakajú prírastok do rodiny a už sa toho malého bábätka nemôžem dočkať.Takže, hlavu hore, prejde ich to.

Ďakujem,aj my sme veľmi rozdielní.Ja som cholerik, výbušná povaha,brat je kľudas, pohoďák. Možno, práve preto si teraz tak rozumieme. Ale, keď sme boli malí, tak ma svojou kľudnou povahou vytáčal do zúrivosti.

Tiez som nutena syna obcas vykazat do izby. Ma dva roky, je velmi rozumny, ale obcas ho chyti vzdor a zacne po nas hadzat hracky. Malinka ma len dva mesiace a bojim sa, aby jej neublizil. Velakrat mala spinka v postielke, venujem sa malemu, odskocim si na wc-ko a len pocujem plac. On pride k malej a buchne ju, z nicoho nic. Niekedy pomoze dohovaranie, niekedy ani dohovarat nemusim, lebo on si je vedomy, ze robi zle (no aj tak to spravi), zacne malu mojkat a povie jej prepac, obcas staci zobrat hracku, ale niekedy je fakt nezvladnutelny, to mu poviem, aby isiel do izby a vratil sa, ked bude kludnejsi. Po chvili idem za nim, objimem ho a porozpravam mu, ze babatku nesmie robit zle, lebo je krehucke a podobne, ze ho lubim a pomojkame sa. A obcas sa stane, ze aj ked sa takto porozpravame, po chvili to urobi zasa. Ked som nemala deticky, myslela som si, ze rodic nemoze mat rad dve deti rovnako (aj ked sa snazi, vzdy jedno uprednostnuje) a teraz viem, ze je to mozne. Lubim ich oboch rovnako, len musim malu viac ochranovat, ale snazim sa skor predvidat situaciu. Niekedy sa mi to predsa len vymkne, uz som si aj poplakala. A k tomu ukrivdeniu, cele detstvo som mala pocit, ze nasi uprednostnuju mladsiu sestru. Bola som sice o 5 rokov starsia, ale predsa len som bola dieta. Oni odo mna cakali vzdy zodpovednost za kazdu sarvatku, aj ked sestra provokovala, za vsetko som mohla ja. Tuto krivdu v sebe nosim mozno do dnes, aj ked si so sestrou teraz velmi rozumieme, v detstve nam vztah narusali rodicia. Ked sa do nas neplietli, dokazali sme sa pekne prehrat. Pamatam si ako sme sa so sestrou raz hrali, ja som ju vozila na kresle na kolieskach a nechtiac som ju stuchla do steny, rozrazila si bradu. Mrzelo ma to, bolo mi jej luto, bola som z toho nestastna a rodicia miesto pochopenia ma alebo aspon vypocutia, ma zvozili akoby som to urobila naschval. Tento zazitok vo mne nadlho vyvolal pocit urivdenia. A tohoto sa snazim u syna vyhnut. Ci uspesne, neviem.