...zavolala by som si ocka, a namiesto chlapcov, dala by som po zadku jemu!!!!
Ak ste rodičia, máte byť spolu!!! rodičia! U nás je prísnejší manžel, ale vždy o všetkých rozhodnutiach vo výchove rozpravame spolu.
A to je asi základ, na ktorom musíš Ty teraz stavať.SPOLU!
no o to som sa snažila, vysvetliť ockovi, aby nepodrýval moju autoritu. On je dobrý otec, chlapci ho majú veľmi radi a až moc sa v ňom vidia. Škoda, že aj v jeho chybách. Aj keď uznávam, že ich máme každý.
janetteja,
pripajam sa k cibinkals - vy ako rodicia by ste mali byt jednotni, to je zaklad.
Ked chlapci nedodrzia tvoj zakaz, ako sa zachovas? Pocitia dosledok svojho spravania? Ak urobia nieco dobre, pochvalis ich?
Eva 
Samozrejme, že keď niečo dobré urobia tak ich aj pochválim.
Ono to nie je ani tak o zákazoch.
Sedíme všetci štyri v obývačke a ja niečo poviem, že napr. ticho ja pozerám TV (večer 20,30 hod. prvý krát za celý deň), ak vás to nebaví choďte sa hrať, príp. spať, tak neprestanú, až kým im to nepovie ocko. Keď im niečo povie ocko, tak to zoberú, ale keď ja, tak ma "majú na háku".
a ako reagujes, ked ta nerespektuju?
Eva
velmi dobra otazka
Ako kedy. Niekedy kričím, niekedy (ak to neohrozuje ich zdravie a život) sa stiahnem späť.
Teraz cez víkend som bola s nimi sama a ten starší sa nechcel obliecť adekvátne k počasiu, tak som s nimi neodišla z domu skôr ako ma poslúchol. Potom sa išiel obliecť (s frflaním) lepšie. .. samozrejme, že zase v našom rozhovore padlo "OCKO", lebo boli minule s ockom vonku, tak som sa ho pýtala, či tiež takto slabo oblečený, ale povedal, že lepšie a išiel si dať teplejšie veci.
janetteja,
deti vycitia nasu nerozhodnost a "slabost". Potrebuju vediet, ze na svojich slovach trvame, ze sa nestiahneme. Netreba riesit, co a ako robia pri ockovi. Proste treba, aby respektovali teba a tvoje rozhodnutia.
Ak sa stiahnes, ako pises, neprikladaju tvojim slovam vaznost, nic si z nich nerobia. A toto treba "trenovat" na kazdodennych malickostiach.
Eva
No, asi budem musieť začať trénovať, myslím, že najvyšší čas. Ďakujem.
No, pridajú sa na stranu, ktorá im je pohodlnejšia. Verím tomu, že keby im ocko kázal urobiť niečo a ty by si im v tom povolila, pritiahli by sa na tvoju stranu. Jediné riešenie ako z toho kruhu von, je rozprávať sa s manželom, že ak ty niečo povieš, on bude na tom nástojiť rovnako. A hneď, nie až keď sa na pokraji síl obrátiš na neho so žiadosťou o pomoc.
Len reči sa hovoria a chlieb sa je. Verím, že ak bol manžel vychovávaný inak, je ťažké ho teraz preúčať.
Inak, často sa zamýšľam nad tým, že mám pocit,akoby sa role v rodine vymenili. Niekedy bol otec "hlava rodiny" a mama bola viac tá, ktorá deti obhajovala a ospravedlňovala. Teraz sa mi zdá, že je to opačne. Ale nepaušalizujem.
Nezvykla si keď boli menší, hovorievať vetu: "veď počkajte keď príde ocino...!"?
Mojej švagrinej sa to vypomstilo, syn ju vôbec neposlúcha, teraz má 9 rokov. A to bola jej obľúbená veta, keď malý vymýšľal. Len aby nebola tá zlá. Dosiahla ale úplne niečo iné....
Skôr ocino vetu, upracte lebo mamina bude robiť krik. Ale keď sa hlbšie zamyslím, tak asi keď som si už nevedela dať rady, tak som hovorila, že to požalujem ocinovi. A ten im max. dohovoril, aby ma poslúchali.
Mám dvoch chlapcov 8-roč. a 7-roč. Niekedy mám pocit, že ma "majú na háku". Niečo sa ma pýtajú a keď poviem nie, tak aj tak si urobia po svojom. Vždy to skončí tak, že keď niečo poviem, tak to neakceptujú a povedia, že sa opýtajú ocka, príp. ... že ocko povedal..., ocko je lepší, ocko nás nenúti učiť sa a tie krivé písmenká v písanke sú pre neho v poriadku, iba mamina stále niečo má.
Nemám pocit, že som až taká zlá mama a všetko zakazujem.