Nervozita

"Nieco prirodne" nie je riesenie.
Situaciu ohladom byvania nezavidim, pravdepodobne to bude spustac tvojho hnevu, ale nie problem. Problem si ty. Pises, ze si naladova, nervozna a pod..
Podla popisu to nebude patologicka situacia, je to tvoj problem, ze svoje pocity a energiu nevies filtrovat inak nez na niekom, kto je od teba slabsi, v tomto pripade dcera. Nespominala si napr. ze by si kricala na svokru, manzela, ze by si sa vykricla na niekoho cudzieho.
Co tak sa snazit kontrolovat seba a pred tym, nez si ty ulavis na inom, zastavit sa napocitat do desat, pouvazovat.............specialne, ked spominas, ze sa ti mala zacina pocikavat.

Nemudrujem, pisem z vlastnej skusenosti. Tiez mi padli pri mojich zachvatoch hnevu pod ruku deti a retrospekltivne s hanbou som si uvedomovala, ze na dospelaka by som taku odvahu nemala...tolko nas dospelacky problem filtracie hnevu.

Drzim palce.

mne pomahalo homeopatikum Sedatif PC http://www.boiron.sk/lieky/sedatif.html

Ono samo o sebe ani tak asi nepomahalo, ale vo vypatych situaciach som po nom siahla. A kym v tych nervoch otvoris krabicku a vydolujes tabletku z celofanu, je to akoby si naratala do 10 . A navyse tu mas este aj placebo efekt z "lieku" . No dva v jednom, co ti poviem....

Z mojej skusenosti ako prvu pomoc odporucam aj magnezium s vitaminom B6, maximalnu dennu davku, asi najlepsie MagneB6 forte, a skus brat dlhsiu dobu. Nielen ze upokojuje ale jej aj proti unave. Aspoň mne pomáha fungovať.

Moja svokra štvala MM proti mne, až kým sme sa nerozišli. Tiež mala dcérka 3 roky. Dovtedy som dusila stres v sebe, aby to nemalo dopad na deti. Viem, že si v ťažkej situácii. Lenže tých stresujúcich faktorov je veľa. Ak to nebude svokra, bude to niečo iné. Ja som sa rozhodla, že pre moje deti budem trpezlivá kľudná mama, ktorú nič nevytočí. Takže vedome potláčam nervózne reakcie pri nich a odventilujem sa mimo detí. Ak predsa nastane situácia, že zúrim(stačí,že niečo vykypí na sporáku ) a deti niečo chcú, poviem len "Teraz nie,zúrim!" To je pre ne signál,že sa majú schovať a chcieť niečo až po búrke. Nemajú stres z toho, že som nahnevaná. Vedia, že každý má právo byť občas nahnevaný a že to s nimi nesúvisí. Aj to, že v tom momente nie som schopná s nimi v kľude riešiť ich problém, ale o 3 či 5 minút bude všetko ok.
Rovnako tak, keď ma napr. staršia dcéra nahnevá a riešim to s ňou dosť prísne, s mladšou sa bavím iným tónom, keďže nič nevyviedla. Snažim sa uvedomovať si pravé príčiny nervozity a podľa toho to aj riešiť.
Ak predsa len neadekvátne vyletím na dievčatá, vždy sa im ospravedlním, že som kričala, že to nebolo správne a ďalej doriešime situáciu v kľude. Robím to tak od ich 1-1,5 roku.
Ak dusíš v sebe nevyriešený problém so svokrou, ktorý sa bude najskôr naďalej zväčšovať, skús to riešiť pomocou psychológa. Často stačí jedna veta, ktorá Ti ukáže iný pohľad na vec, alebo Ti pomôže viac si veriť a nenechať sa rozčúliť rečami svokry. Psychológ Ti dá radu na celý život, tabletky sú len na chvíľu. Ak ten problém necháš rásť neriešený, raz Ťa zničí, pretože sa Ti to vráti v podobe nejakého vážnejšieho ochorenia.
Skús byť pre deti pancier, ktorý od nich akýkoľvek stres odráža a chráni ich, nie hromozvod uzemnený v nich. Drž sa.

Skôr ako niečo na nervozitu by si potrebovala oddych. Skús sa dohodnúť so svokrou/manželom, či by deti nepostrážili a choď na návštevu ku kamoške, na nejaký kurz (šport, tvorivosť, jazyky...) alebo do kina/divadla... Po troch rokoch s deťmi je to už ponorková choroba. Máš pocit, že si malej už toľkokrát niečo vysvetlila, že by to už mohla vedieť a aj tak to spraví naopak? A začínaš rozmýšľať, či to nerobí naschvál? Tak preto ten oddych...

Tiež som mala takýto problém, keď boli staršie deti malé. Každá maličkosť ma dokázala riadne vytočiť a s chytali si to deti. Stále som si hovorila, že oni za to nemôžu, ale ked došlo znova k situácii, že ma niečo rozčúlilo, znova si všetko odniesli deti. Tiež som bola z toho nešťastná, že si na nich vybíjam zlosť. Mala som v lekárničke kvapky, ktoré predpísala lekárka 3-ročnej dcérke, keď som sa jej sťažovala, že je strašne nervózna. Nikdy som nedošla k tomu, aby som jej ich dala, bolo tom napísané, že je to sedatívum, takže sa mi to zdalo veľmi prehnané dať to tak malému dieťaťu. Tak som ich začala užívať ja. A môžem povedať, že mi veľmi pomohli. Dávala som si ich, keď som cítila, že začínam byť nervózna. Mňa to utlmilo a doslova do písmena som mala všetko na háku. Teda veci, ktoré ma predtým dokázali rozčertiť do nepríčetna. A pritom to boli maličkosti, ktoré nestoja za nič. Napr. taká vec, že deťom spadla na podlahu hračka, urobila trocha viac hluku, inokedy by som narobila kopec kriku a po užití kvapiek som sa len prizerala, ako deti hračku zdvihli a šli sa v pokoji hrať. Takých situácii bolo neskutočne veľa a ja som si cez tie kvapky zvykla, riešiť veci inak. Vôbec som si na nich nezvykla. Časom som ich prestala brať a život išiel v pohodičke ďalej.

Skus Persen, ale viac by ti pomohol psycholog. Mozes k nejakemu zajst? Potrebujes sa naucit ovladat, dobre viem, co to je. Sama som nervak, viem ake je to tazke.

...všetko postupne, ale najprv si naordinuj oddych a potom s oddýchnutou hlavou budeš rozmýšľať a reagovať ináč, odlíšiš priority od nepodstatných vecí, otvoríš sa kompromisom a novým riešenia a zistíš, že niektoré situácie už neriešiš krikom a plačom ale úsmevom a objatím. Rodina je taká aká je mama, keď budeš v pohode, budú aj deti v pohode.

Ja by som tiež niekedy deco zo zúfalstva najradšej prerazila ako hada, ale začínam objatím a potom už veci vidíme ináč, dohodneme sa, porozprávame sa, ospravedlní/me sa... Áno, kričím, ziapem...lebo medveď...ale keď som vrcholne zúfalá a uvedomujem si, že dosť bolo, tak objímam alebo odídem a vrátim sa s čistou hlavou.

Som za oddych, ostatné sa poddá...