Ja by som nerobila nijake ustupky, ani rovnake obliekanie ani veci dvojmo. Starsia vidi, ze ma na vas paky a poriadne vami manipuluje, tu treba len doslednost, pravidla a trvat na ich dodrziavani. Co plati pre jednu, malo by aj pre druhu, nedodrzis pravidla, nemas vyhody.
Lebo inako neviem, ci z toho len tak vyrastu, poznam ludi, co im ta ziarlivost a zavist, zakernost ostala pekne az do dospelosti.
,presne tak dôslednosť a pravidlá...
....tiez suhlasim. Urcit hranice- odtial-potial!
ivet
Presne tak, proste chytiti opraty a drzat, drzat a drzat.
Ja to riesim kazdy den, nie co sa tyka ziarlivosti medzi detmi, ale ohladom beznych veci.
Dcera ma rohy ako baran a hlavu tvrdu ako beton a mne neostava nic, len ju smerovat a smerovat.
Vysvetlovanie je super vec, ale s detmi sa mozes rozpravat do nekonecna a maloktore je take super, ze to pochopi. Proste treba stanovit pravidla a za ich porusenie trest a dodrziavat to az do zblbnutia.
...a mozno robi problem aj to kupovanie dvojmo...neviem to presne vysvetlit, ale byvala kolegyna ma jednovajecne dvojicky - uz su to dospele zeny a maju vlastne deti, ale su uz roky rozhadane - ta kolegyna nam raz rozpravala, ze v casoch, ked vyrastali, nemala ziadne informacie k teme "dvojicky" a snazila sa ich vzdy rovnako obliekat, kupovala rovnake hracky, dala ich na rovnaku skolu, atd, atd - az po rokoch sa dostala k informaciam o dvoch kategoriach jednovajecnych dvojiciek - tie co tahaju za jeden koniec a su naozaj ako jeden a tie, kde vladne konkurencny boj uz od pobytu v maternici - a prave pri takychto je napr. rovnake obliekanie ako cervena zastava pred ocami byka ...neviem, ake ma dcera moznosti, ale okrem toho, co pise Lydusha - doslednost, pravidla, ich dodrziavanie - by som urcite prestala s tym kopirovanim - starsia mozno potrebuje i "vidiet", ze je ona ona a nie, ze ma svoju mladsiu kopiu - a vramci moznosti si skusit najst cas na aktivity s kazdou zvlast - aspon raz do tyzdna
Katarina
presne ako pise lydusha a poprípade čo tak navštíviť psychológa?možno by poradil ako na to 
medzi mojou dcerou a synou je dva a pol roka...aishinku sme vzdy pripravovali na braceka uz pocas tehotenstva..velmi sa na neho tesila...avsak ked mal maly tyzden, tak ho stiahla z postele...bola to fakt len sekunda a bol na zemi..vdaka Bohu sa mu nic nestalo...situacii ked sa mu snazila ublizit bolo viacej...ale podla odbornych rad ktore sme dostavali, nemali sme ju za to vykricat, nedajboze zbit. pretoze tym by sme jej akoby dali najavo akoby bola nami utlacana..akoby sme maleho pred nou vyvysovali...teraz ma uz dcerka 6...doteraz obcas ziarli ale to uz nie je take ake to byvalo na zaciatku...vzdy si ju zoberiem k sebe a v sukromi sa s nou porozpravam...davam jej castokrat najavo, ze ju mam velmi rada...velmi mi pomaha a aj velmi rada mi pomaha pri vsetkom :) proste, vyzaduje si tu pozornost. :)
ked boli obaja mensi, trosku to bolo tazsie, kedze syn bol velmi maly a potreboval neustalo staristlivost :) teraz je to uz lahsie.
urcite by som nekricala, alebo nezvysovala hlas na starsiu...vzdy je mala..a zvysovanim hlasu by som ju neodradila od ublizovania mladsej sestricky ale skor by som to zdvojnasobnila...ked starsia ublizi mladsej, tak by som si sadla so starsou v sukromi...hned, neodkladala by som to..objala by som ju a porozpravala sa...
drzim palceky..vychova deti nie je lahka...
ahoj Daniela 59--nikdy netreba trestať tú staršiu za to,aká je.....niekde sa stala chyba v prístupe k nej ,už po príchode tohto malého človiečika domov z nemocnice......cíti sa byť teraz nie prvá,ale druhá,ktorej okolie venuje svoju pozornosť....čo keby ste si ju pritúlili k sebe a povedali jej,,poď moja XY,poď ,ideme sa trocha pohrať so sestričkou,ty si staršia,múdrejšia-dáš na ňu pozor?,ja idem trebárs niečo doniesť a pritom jedným okom sledovať,čo bude robiť.....alebo trebars pri stlovaní,nechať ju,nech každému dá na stol tanierik,lyžičku a aj pre setričku a pod....treba jej dať pocit,že ona je tu tiež a že je staršia a že tá mladšia ju potrebuje,aby ju chránila,hrala sa s ňou,pomáhala jej atď.....skúste najprv sami doma,ak to nepomoze,navštívte detského psychologa,lebo potom to bude mať katastrofálne následky pre vás všetkých a hlavne pre tie dve sestričky
No neviem....asi vsetky talianske deticky su take ziarlive 
srandujem...Presne ako si to opysala ty Daniels,mame to aj my s nasou dcerou-ma 3 a pol roka.S tym rozdielom,ze ona surodenca nema,ale ked zacala chodit do skolky totalne sa zmenila k detom.Presne ako ty pises,mladsie slabsie,akoby doslova tyrala -neznasa ich,proste presne ako ty opisujes,strasne ziarli a v skolke sa "nieco stalo"-vysvetlim,je to nas jedinacik,otec je tiez Talian,zijeme v zahranici,financne problemi niesu,vzdy bola dost dominantna...predtym takato nebola k detom ani na ihriskach,vlastne vzdy bola taka ze si svoje vedela vydobit aj medzi detmi...tasko sa mi vysvetluje,my uz navstevujeme specialneho pedagoga,zaciname robit tzv,Terapiu,kde bude ona s dietatom co je dost uzvrete,bojazlive.Je to dieta co si tiez vyzaduje velku pozornost-proste take deti su...neviem ci sme urobili niekde na zaciatku vychovy chybu...lebo su aj ty co ma odsudzuju,potom ty co poznaju mna aj moju dceru a daju mi za obdiv,ze ako riesim konflikty,ktore sa vyskytuju pri vychove,pri kontakte s detmi.Poviem ti Daniekla,tiez jej v nicom neustupujem,nerobim s nej vynimku,proste bud,alebo...je to velmi tvrde,vychova mojej dcery nieje jednoducha...myslim si ze ten jej charakter viac menej ostane naveky-ma to v krvi-jej otec bol taky,jej bratranec bol velmi problemovi,ujo -vsetci taliani..teraz su to celkom uspesny ludia,ale egocentrizmus voci ostatnym im ostal...Ja som tiez bola u lekara,psychologa,navstevujeme toho pedagoga-predtym som sama zo seba mala rozpaky-ze som asi "blba"matka,ale oni mi potom dokazali ze to takto nieje,su aj take deti-tu im hovoria"tahsie zvladnutelne"co je ale dvolezite my rodicia sa musime tiez naucit ako im pomost,ich vychovavat,pomost tym im aj sebe...
Ja mám tiež taký problém, lenže naopak najmladšia žiarli na najstaršiu.
Ale teraz si spomínam, že som niekde čítala taký príbeh o malom štvorročnom chlapčekovi, ktorému sa narodila malá sestrička. Tiež bol na ňu žiarlivý a tiež jej tajne ubližoval a dokonca sa aj hanbil, keď mu mamka kázala, aby ju troška zabavil. Až raz, keď bol aj s malou sestričkou v parku a musel na ňu dávať pozor proti svojej vôli pristúpil k nemu jeho starší kamarát a opýtal sa ho kto je to pekné maličké dievčatko, ktoré sa batolí za ním v tráve. On povedal, že je to jeho sestra. Jeho kamarát sa k nej sklonil, chytil ju za malú bacuľatú ručičku a pomáhal jej chodiť po tráve. Hovoril tomu chlapcovi, že je nádherná a taká bezbranná, že mu závidi,lebo on je jej ochránca "veľký brat". V tej chvíli sa ten chlapec cítil ako hrdina, že mu mamka zverila takú dôležitú ulohu "ochraňovať svoju malú sestričku", chytil ju za druhú rúčku a spolu sa s ňou prechádzali a hrali.
ano presne tak.Taketo deti su aj velmi citlive...to znamena,urcit presne jasne hranice,ale!nielen trestat ale aj chvalit,viest k tomu aby pocitili,ze vlastne tie deticky-"superi" niesu "superi"ale surodenci,kamarati....ktorym treba pomahat,chranit,hrat sa s nimi a ze vlastne deti s detmi byt je pekne,fajn,zodpovedne,spas....Samozrejme ze kym to tie citlive hlavicky nasich deticiek pochopia niekedy aj trva,niekedy musia aj dozriet aby to pochopili...
.....dakujem vam vsetkym za svoje prispevky,urcite som si z kazdeho nieco zobrala a porovnala som ako to robime my.Ako byvala ucitelka MS /teraz som na dochodku/mi nieje neznamy individualny pristup k detom a vychova laskou,mi nikdy nebola cudzia,nikdy som na deti nepouzivala *makarenka*ani v skolke ani doma,vnucku zapajame do roznych cinnosti,dokonca spolu pecieme,robime cesto atd,velmi rada pomaha na zahrade, pripravovali sme kvety na zimne uskladnenie,hrabeme listie a ine cinnosti,ked sme na zahrade,nikdy to nieje bezcielne behanie.....len vzdy je tam ten problem ja....moje....ja prva.Uvidim,ako sa to bude vyvijat dalej,lebo moj pobyt sa tu v Taliansku o par dni konci.Este raz dakujem za cenne rady.
No to presne aj moja dcera...Ja...prva ....sama...Tiez ju zapajam do aktivit,chodime vsade,cvicime,tiez mi pomaha ,vlastne ked smedoma je bystre super dievcatko,len ked sme v kolektive deti,kde sa treba delit a pod.je to riadna fuska.U nas je to asi aj tym,ze je jedinacik,decicne geny po otcovi,ujovi...temperament a po tej socialnej emocionalnej stranke,asi potrebuje viacej podnetou na to aby prisla na to ze vlastne hrat sa ,delit sa byt spolu s inymi detmi je zabava,je to pekne...Ale nezabudni Daniela,jej temperament,typicky charakter ostane navzdy,tu je nasa uloha-rodicou viest vychovat ju tak aby v zivote,medzi detmi,ludmi svoj temperament,"ego"ovladala,co nie je jednoduche a treba cas,vytrvalost a doslednost...
Dobry den,nemozem vam poradit,mam jednu malu dcerku....
Ale ak mozem z mojho detstva..
Mam brata mladsieho o 3,5 roka,bolo to krasne,tucnucke,velmi dobre a oblubene dieta.Asi uz tusite,ze ja som bola presny opak.Bola som presne taka ako vasa starsia vnucka.Cim som bola starsia,tym viac som tento rozdiel pocitovala a nasi mi tiez velmi nepomohli...proste bola som zla,zakerna a tak to so mnou slo az do dospelosti.Darmo som sa snazila zmenit,ja som nedostala tu sancu,neverili mi,ani ked ma brat zbil/uz dospely sto kilovy chlap/..vsetko bola moja chyba,lebo ja som musela urcite do neho rypat/.Tak
som mame neskor vycitala,ze vzdy sa ma viac k nemu,nez ku mne.Stalo sa toho vela,ja som ziarlila na jeho priatelky....ale nikdy som neublizila,naopak,stiahla som sa zo sceny s tym,ze raz sa to vsetko obrati.Viete ako to cele dopadlo?Raz moja mama pred mojou nastavajucou svokrou otvorene priznala,ze syna mala vzdy radsej ako dceru.Dodnes neviem,ako jej to vysvetlila,mozno tak,ze dcery inklinuju k otcom a synovia k matkam,hadam to niekedy zazijem,ked mozno budem mat aj syna.Ale poviem vam este nieco,ja som mala pravdu,ze sa veci obratia.Dost neskoro,ale predsa len som sa osamostatnila,vydala,porodila a mna to velmi zmenilo.A tuto zmenu rodicia hned postrehli.Zrazu ma netrapilo,ze som vzdy bola druha,mam svoju rodinu.A brat?Ten si rycho zvykol,ze je a bude stredobod pozornosti aj potom,co sa ozenil,ale teraz velmi tazko znasa/on si to nikdy neprizna/,ze nasi tu pozornost uz konecne rozdelili na polovicu a to viete,v dospelosti sa na to uz tazko zvyka.Ak som sa aj niekedy voci nemu previnila,on mi to vratil niekolkonasobne a mam pocit,ze to nikdy neskonci.Narobila som vela chyb,povedala vela slov,ktore sa nedaju uz zobrat spat,ale ucim sa to nerobit.A verte,ze sa mi dari.
Raz som kdesi citala a ten pribeh sa skor hodi na vase vnucky,nejaka psychologicka poradila matke/sice pisete,ze vasa dcera sa snazi vsetko rovnym dielom/ale aj tak to napisem,tak ta jej poradila,aby raz upriamila pozornost na starsie dieta,pochvalila ho/nehresila ho/,to mensie dieta sa pochopitelne rozplace,to starsie to osmeli a zrazu sa k mlasiemu bude mat.Tusim islo o nejaku sutaz v behu do kopca,kde to ml.dieta nemalo sancu tromfnut st.Uz presne si to nepamatam.
Tak neviem,urcite vam nemozem poradit,ale z mojho detstva viem,ze toto su situacie,ktore sa deju a asi aj budu diat.Myslim,ze kolkokrat ani nie je v moci rodicov,aby tomu zabranili,hoci sa akokolvek snazia,je zbytocne sa trapit,obvinovat...Ale bohuzial,toto zanecha nasledky v nas vsetkych.
Moja dcera ma dve dievcatka,je medzi nimi rozdiel dva a pol rocka.Starsia 4 a pol rocna vnucka,doslovne tyra tu mladsiu bude mat dva rocky,musim to tak napisat,lebo z pohladu nas dospelych je to tak.Od jej prichodu z porodnice ,velmi ziarli aj ked sme ju na prichod sestricky pripravovali aj sa na nu velmi tesila.Dcera jej neustale vysvetluje ako ich ma rovnako rada,no nezabera to.Ta starsia jej vsetko berie,strka do nej,bije ju,stipe ju.Vsetko je ......jej,jej,jej.Mladsia sa jej velmi boji,sama som bola svedkom toho,ako sa hrala s babikou,ako ju hodila na zem,a utekala sa skryt do mojho narucia,lebo pocula,ze ide jej sestra.Bolo a je mi z toho do placu,ked mladsia robila prve krocky naschval do nej strcila,aby spadla,este som taku ziarlivost nikdy nikde nevidela.Dcera im kupuje skoro vsetko dvojmo,rovnako jednej aj druhej, aj ich zacala ronako obliekat.Deti vyrastaju v usporiadanej rodine,dcera sa s manzelom nehada,nemaju financny problem,ziju v Taliansku,otec je talian,miluje svoje deti,je pravdou,ze ako podnikatel prichadza domov skor vo vecernych hodinach,takze mama stravi s nimi viac casu.Podotykam,ze ta starsia navstevuje matersku skolu,je v kolektive velmi oblubena,je to velmi inteligentne a mudre dieta.Obidve vnucky rozpravaju dvoma jazykmi.Do Talianska chodim asi dvakrat v roku,dvakrat v roku chodia oni na Slovensko.Neraz mam sto chuti jej prilozit na zadok za jej spravanie,ale nikdy ju nebijeme,stale jej vysvetlujeme,ale to ona nechce ani pocuvat.Dcera je uz z tejto situacie velmi unavena a precitlivela.Pisem to tu preto,lebo sa vas chcem opytat,ci ste mali niektora z vas takyto problem a ako ste to riesili.....ci len cakat...ze z toho deti vyrastu?......dakujem za kazdu radu.