Plačúca prváčka

Nie je to len o uputavani pozornosti??? Neviem, len ma to tak napadlo..

Tilinka, ja viem, že so mnou nebude veľmi moc mamín súhlasiť, ale ja celkovo schvaľujem systém odmien a motivácie. Asi by som to riešila nejakým momentálne deťmi ospevovaným albumom do ktorého sa lepia nálepky, či už z čokoládky, alebo samostatne kúpené. Prípadne by som si spravila nejaké paráááádne gorále a slečinke by som ich ospevovala toľko, až by aj ona chcela také. Napríklad že sú čarovné A potom by som jej povedala, že ich môžu nosiť iba veľké baby. Určite povie, že aj ona je už veľká baba, ale veľké baby neplačú keĎ idú do školy. A tak by sme pekne začali- za každé jedno ráno bez plaču si večer môže navliecť jednu gorálku- presne po vzore tvojich, aby boli rovnaké. Ak plakať bude, gorálku nedostane, ale ani jej žiadnu nezoberiem Samozrejme musím Ďalej opakovať, aké sú tie gorále skvelé a parádne, aby mala motiváciu si ich dokončiť celé. A potom by som jej ich zavesila na krk a povedala- "hovorila som ti, že sú čarovné? Budú na teba dávať pozor. A vieš ešte čo? KeĎ ti bude smutno a budeš ich mať, pozrieš sa na slniečko alebo na mesiačik a ja sa naň práve v tej chvíli pozriem tiež. A tak budeme stále spolu, ale pššššt, bude to naše tajomstvo. Moje, tvoje a mesiačika a slniečka"
Je to inteligentné dievčatko, určite by som jej stále opakovala, či sme ju už niekde nechali, pýtala by som sa jej, prečo by sme to robili, prečo by sme ju niekde nechali. A aj to, že keby ju tam necháme, veľmi rýchlo by nám ju priniesli vrátiť
Síce tieto otázky neriešim, zatiaľ mám úúúúúúúúúúplne iné starosti , ale skúsila by som to takto.

Skús si to akože nevšímať.Môj syn kedysi plakával tak,až sa zachádzal a keď sa tak rozreval prvý krát,až omodrel,leteli sme s ním okamžite na pohotovosť.Vtedy nám lekárka povedala aby sme si ho nevšímali.Potajme sme ho vždy pozorovali,ale postupom času s revom prestal.

Tak toto poznám celkom presne. Moja dcéra tiež išla do prvého ročníka v 6-tich rokoch (narodeniny má až 14.8) a potom som ľutovala, že som nepožiadala od odklad. Plač bol na dennom poriadku a nielen pre školský klub, ale aj pre dvojku, alebo keď nevypočítala príklad prvá. So vstávaním neboli problémy iba pri lúčení, akoby si zrazu uvedomila, že nebude so mnou. Nebola som síce u psychológa, ale pochopila som, že je citovo nevyzretá. A tiež v škole patrila medzi (a a dodnes patrí) najlepších žiakov. Rada?: žiadna. V podstate sme si to moc nevšímali a nekomentovali to. Zároveň však za každý úspech v škole sme doslova tlieskali. Ono tých detí v triede bolo viac. Ona a jeden chlapec, boli triedny "plačkovia". Ale učiteľka bola úžasná, nikdy nerobila z toho vedu. Už len preto, že deti sa dobre učili. Je zaujímavé, že obaja dnes patria medzi najlepších žiakov a to sú už siedmaci. Musím však povedať, že plačlivé obdobie trvalo asi tak tri roky, postupne to ustupovalo a v štvrtom ročníku už nebol problém. Tak neviem, či som vás ukľudnila, alebo znepokojila.

Nápodobne, aj my sme to museli zvládnuť. Dcérka chodila len do predškolskej /zdravotné problémy/, aj to iba na doobedie,pretože sme ustúpili, kvôli raňajším plačom. Ku koncu ukončenia škôlky porada so psychologičkou, ktorá rozhodla nástup do školy. V škole ráno vyplakávala, stokrát sa spýtala či prídeme určite pre ňu, v družine chodil pre ňu starší brat. V polovici septembra som išla po radu k triednej učiteľke /skúsená pedagogička/.Ísť či neísť späť do škôlky? Ona na mňa pozerala ako na prízrak, prečo takáto otázka? Opísala ju ako najšikovnejšiu v triede, najkrajšie píše, ona ako triedna nemá žiadny problém! A že si poplače? Jedna rada. Neriešte to !! Nikde ani doma, ani s ňou, ani s nikým!! Tváriť sa ako nič, ráno rozlúčka /rýchla/, a šup ho do triedy. Žiadne vyjednávanie!! Plakala 4 mesiace /len pred nami/, rok sa nás pýtala kedy a kto príde po ňu.A dnes? Je z nej super štvrtáčka, intelektuálka, a pedantka, všetko musí byť presne ako sa povie, nevybočiť z rytmu. Tilina vydrž, určite to ustúpi.

Ahoj, ja mám doma to isté v modrom. Inteligentný, citlivý introvert, 8r. Ráno ideme ako na popravu, domov nosí jednotky. Boli časy, keď bol totálne podráždený zo všetkého, aj doma, ventiloval sa na nás. Teraz je to lepšie, už je tretiak. Tiež šiel do školy 6r.a 2mesiace, mnohí mi radili odklad, ale my sme to riskli, veď už vedel dosť dobre počítať (ako prvák vedel aj násobiť *2,*3), no čo by asi robil ešte rok v škôlke! Mne je jasné, že tie ťažké rána sú akýmsi rituálom alebo zlozvykom, lebo keď občas nastane nejaká iná situácia, tak sa na tie ranné hysáky akosi zabudne. Na druhej strane, beriem to už tak, že chlapec cíti v sebe napätie zo školy, tak vypúšťa paru. Už to proste nedramatizujem, viem, že v skutočnosti až tak strašne netrpí, učiteľka nemá s ním žiadne problémy (kedysi plakával v škole, napr. keď si niečo zabudol alebo keď stratil ceruzku, to mali šou všetci - museli hľadať). Dosť nám pomohol školský psychológ.

Ja som tiež veľa plakávala. A pri prvej dvojke som ušla z domu, čo som sa hanbila ukázať našim (bola som druháčka). A keď som na Hviezdoslavovom Kubíne skončila druhá z dvoch, zase som sa nevrátila domov a revala na poli a chcela byť mŕtva. Neviem, čím to je. Ale v poriadku to nebolo. A to naši nepožadovali odo mňa takmer nič (žiadne výsledky; skôr by som povedala, že na mňa kašľali) a aj tak som sa večne hanbila, keď mi niečo nevyšlo alebo na mňa dakto zvýšil hlas. Aj keď som dostala poznámku, že nepočúvam na hodine a to do dnes považujem za neprávosť - ja som taká zasnená a keď sa zamyslím, tak koniec - nevidím, nepočujem. Nič s tým nemôžem urobiť.

V každom prípade by som to nepodceňovala. A nemávla rukou, že vyrastie. Ale konkrétnu radu nemám. Len vlastnú nepríjemnú skúsenosť. A spomienku na veľmi úzkostné až depresívne stavy už z malého malička.