Veru nie lahke problemy, v danom veku velmi vazne. Urcite sa o tom porozpravaj aj s triednou ucitelkou. Neuvazujes o zmene skoly? Viem je to skor utek ako vyriesenie problemu, len je tu vela faktorov, ktore sa tazko zmenia tak rychlo. Aby tvoja dcera bola menej zranitelna, prestala si vsimat reakcie okolia, to chce cas, dozretie, vela prace ..., aby spoluziaci prestali byt zakerni? Viem o podobnom pripade, kde zmena skoly velmi pomohla. Drzim palce. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Milé žienky, mám dcéru, ktorá chodí do 6 ročníka. Náš problém spočíva v tom, že trieda do ktorej chodí je prospechovo slabšia a ona tam dosť vytŕča, kedže má skoro samé jednotky. Deti sa jej smejú, že je bifľoška, pričom doma sa vôbec neučí, akurát keď si spraví nejaké úlohy, ktoré nestihla spraviť v škole alebo nejaký projekt. Stále keď dostane nejakú jednotku, tak je stredobodom pozornosti a hlúpych urážok. Dcéra nemá takú povahu, že by sa nevedela brániť, ale už ju to nebaví stále to počúvať. Ešte na začiatku školského roka sme boli s manželom za triednou, lebo dcéra sa chodila skrývať cez prestávky na WC alebo vyplakať sa. Učiteľka to riešila tak, že dala predsedovi triedy za úlohu, nech sa porozpráva s dotyčnými chlapcami a nech spraví poriadok. Nakoniec predseda vytkol dcére, že prečo chodí za učiteľkou a on musí riešiť jej problémy. takže keď som sa jej potom stále pýtala, ako to je v škole povedala radšej že je to lepšie, len aby sme do školy znova nešli ( to som sa dozvedela iba nedávno). Ďalším problémom je, že jej najlepšia kamoška sa tiež pridala na stranu tých posmeškárov (podľa Dominiky zo závisti, lebo ona si zhoršila dosť známky), čo ju najviac zranilo. Došlo to až k tomu, že manžel našiel list, ktorý si písala len tak pre seba, v ktorom píše o samovražde. Hneď som bola za psychologičkou, s ktorou sme mali včera prvé stretnutie. Keď som ju včera bola čakať v škole pred tým stretnutím, tak zo školy odchádzal jej spolužiak, ktorý najviac otvára ústa na dcéru. Tak som si ho zobrala nabok a veľmi dôrazne som mu povedala, aby dal Dominike pokoj. Neviem či to bolo správne, ale moje srdce mi vravelo pomôcť dcére aj za cenu, že si tým možno sama spôsobím problémy (možno to chlapec povie rodičom a tí sa pustia do mňa, že čo si dovoľujem...) Riešili ste aj vy nejaké konflikty svojich detí takýmto spôsobom ako ja? Mala som radšej čakať čo mi povie psychologička alebo ísť radšej za triednou? Inak psychologička jej robila zatiaľ iba testy, ďalšie stretko mám o týždeň a deň predtým rodičko, tak neviem čo robiť. Mám povedať triednej na rodičku, kam dospeli dcérine myšlienky alebo to riešiť iba na poradni?