Nočná mora

A bola som hodená rovnými nohami do krutej reality. Veľmi rýchlo som zistila, že mať dve deti neznamená mať jedno a jedno dieťa, ale že to sú dve deti súčasne s rôznymi nárokmi a požiadavkami a že ja som stále len jedna...

Lucka našťastie malého bračeka prijala úplne bez problémov, celé tehotenstvo sme ju na to poctivo pripravovali, a keďže bola a stále je veľmi vyspelé a rozumné dieťatko, neboli v tomto smere nejaké žiarlivostné prejavy a problémy tohto smeru. No ale to bola asi tak jediná pozitívna vec na celom ďalšom našom trápení...

Náš Maťulko bol spiacim novorodencom až celý jeden deň. Už na druhý deň v pôrodnici sa začal budiť na jedenie každú hodinu-hodinu a pol a aj keď vtedy ešte zvykol medzitým pospať, spal nepokojne, vracalo sa mu mlieko do úst, napínalo ho, nejak extra nevracal, ale mlieko mu koľkokrát tieklo aj z nosa a ja už som vedela, ktorá bije. "Refluxových" detí som mala v okolí dosť a tak som už šípila, že sa budeme takto trápiť aj my. Maťko bol veľký jedák a po štyroch dňoch nás prepúšťali z pôrodnice s váhou o 50g vyššou, ako bola pôrodná (my musíme byť vo všetkom rarita). A režim sa nijak nevylepšoval, skôr sa to uberalo tým opačným smerom.

Hneď po príchode domov, si malý otočil deň s nocou, takže celú noc sme sa prechádzali po spálni, kojili sa a grgali až do skoréro rána, kedy na rukách zaspal a ja som si aspoň v polosede zdriemla. O šiestej ráno sa budila Lucka, pre veľkú moju radosť sa Lucka rozhodla, že obedňajší spánok už nepotrebuje a Maťko akosi nespal vôbec. Vždy keď som ho nakojila a vygrgal sa, čo trvalo takú pol hoďku, zaspal v náručí. Akonáhle som ho položila, akoby sa prepol polohový spínač a malý bol s revom hore. Odmietal spávať v kočíku, v postieľke, v autosedačke, v našej posteli, vyvýšený, nevyvýšený, vonku, vnútri- všetko nula bodov. Jediné, čo zaberalo, boli ruky. No ale ja som nemala len malého, mala som aj Lucku, ktorá samozrejme musela kakať keď ja som malého kojila, našla si zábavku hádzať legové kocky po parketách práve v sekunde, kedy malý zaspal a samozrejme, chcela, aby som sa jej venovala tak, ako doteraz, čiže sa chcela so mnou hrať, chodiť na ihrisko, čítať si, hrať sa s plastelínou, bábikami... Manžel chcel mať čo jesť a ja som chcela mať byt aspoň ako tak čistý. S takýmto režimom- spánkom 4 hodiny denne na štyrikrát v podivuhodnej polosedavej polohe sme fungovali dva mesiace, počas ktorých som prekonala 4 zápaly prsníka, a hoci každý trval deň a pol a zvládla som ho bez antibiotík, aj tak som trpela ako kôň, mala som horúčky skoro 40, mlieko som si odsávala, lebo pri takých vysokých teplotách sa kojiť nemôže, čo znamenalo že som nespala už vôbec, malého som kŕmila striekačkou, ruky som dvíhala len s bolesťami a chcelo sa mi umrieť. Manžel mal vtedy existečné problémy vo firme, svokra sa snažila pomáhať, ale malý nikoho okrem mňa neakceptoval, a tak bola aj ona hotová, lebo malý väčšinu času u nej prevrešťal. Čiže mi nezostávalo iné, ako bojovať so všetkým sama. Manžel moc doma nebol, ak bol, vynahrádzal čas Lucinke a ešte stále sme neboli hotoví so stavbou, čiže ťažko sa mi niečo mu vyčíta, tiež mal 7 svetov a povedzme si rovno, po tom, čo mal stále len Lucku, ktorá už bola skoro "hotový človek", s takýmto prcatým uvrešťaným uzlíčkom nevedel čo robiť. No a naša hviezdička sa dostala do "obdobia vzdoru".

Ďalšie mesiace som fungovala ako indiánska žena- kúpila som si babyvak a šatku, a celý deň som mala malého na sebe. A keď hovorím celý, myslím tým CELÝ. Pretože stále akýkoľvek pokus dať malého do inej polohy skončil katastrofou. Takto na mne priviazaný zvykol aj celkom pospať, niekedy sa to blížilo aj k trom hodinám. Takže ja s malým na sebe som varila, hrala sa s Lucinkou, upratovala, chodila na záchod, na ihrisko a na nákupy a všetko, čo patrí k bežnému životu. Keď mal pol roka prišiel prudký posun- to už bola zima a Mates začal spávať v kočíku. Zababušný, v šporťáku a v polohe takmer sed. Tak to bola veľká úľava- hlavne mojim krížom. V noci už nebýval v kuse hore, ale stále sa budil každé dve hodiny.

To bol aj čas prvých príkrmov a to ste mali vidieť. Po Lucke, totálnom antijedákovi, ktorému jedlo absolútne nič nehovorilo, Maťko vyzeral, akokeby na nič iné nečakal. Ale aby sme sa zase netešili až moc, povedal si, že mlieko a kojenie už nie je nič pre neho a od siedmych mesiacov sme o každé prisatie bojovali. Čiže ak Lucku som nechávala vyhladovať bez mlieka, aby aspoň niečo zjedla, Maťkovi som nedávala jesť, aby sa aspoň trochu nakojil. Aj tak to nebolo valné, a tak v snahe zachovať mlieko a hlavne aj nejaké do neho dostať, sme sa zase vypracovali na 10 kojení za noc, prípadne spal prisatý celú noc. Takto sme to ťahali do jeho 10-tich mesiacov, kedy som to vzdala. Prďolo však nechcel mlieko žiadne a začal ďalší stres ako mu ho nahradiť. Mlieko nepije dodnes.

Jeho 10 mesiacov bol však zlomový aj pre mňa. Totiž dovtedy z pre mňa dnes absolútne nepochopiteľných dôvodov, som sa vôbec nesťažovala, vlastne som to brala tak, že dieťaťu sa treba obetovať a neriešila som to. Bola som stále šťastná, na smrť unavená, ale šťastná. V jeho 10-tich mesiacoch som už ale začala byť vážne nasr..... a frustrovaná. Maťko vtedy len začal sedieť, ale stále sme sa vyvláčali. Kým Lucka v 11-tich mesiacoch chodila, Maťko začal chodiť keď mal skoro 15. Stále bol na mňa psychicky pricucnutý, nikoho iného nechcel, ani manžela. Začala sa prejavovať jeho "nervácka" povaha a už ani babky sa neponúkli, že by mi ho nachvíľu zobrali. V noci sa stále často budil, a keď zistil, že nie som pri ňom, skončil v takom hysáku, že svokra ma pomaly s plačom volala domov, keď sme sa odvážili si povyraziť. A začala som sa cítiť ako vo väzení. Hoci ešte do tejto doby som si myslela, že budem mať ďalšie dieťa, teraz som uvažovala o sterilizácii, a po tých únavných a nijako sa nelepšiacich nociach som začala rozumieť matkám, ktoré v amoku svojmu dieťaťu ublížili.

No a začala som byť zlá a protivná. Lucka bola stále so mnou doma a každé jej neuposlúchnutie ma vytočilo do zúrivosti a skončilo sa vrieskaním po nej, bola som zlá na manžela a vyčítala som mu, že mi vôbec nepomáha. Domácnosť som prestala stíhať už úplne a jediné, čo ma asi udržalo pri zdravom rozume, boli moje kamošky-spolubojovníčky, ktorým som sa mohla do sýtosti vysťažovať a vynadávať, čo mi veľmi pomáhalo. A kľudne aj každý deň.

Nevedela som, v čom je problém. Respektíve Maťko mal problém stále, keď to nebol hlad, bolo to bruchabolenie, keď ani to nie, tak zuby a keď už ani to nie, tak to asi tak zostalo zo zvyku. Podľa lekárky bol zdravý a v poriadku a "je to proste TAKÉ dieťa". Budil sa s hysterickým plačom a zaberalo len rýchle zarazenie cumla a učičíkanie na rukách. Po tom už bolo nemožné vrátiť ho hoci aj spiaceho do postieľky, lebo bol v momente hore. Po takomto prvom prebudení spal už len v našej posteli (teda mojej, manžel sa hneď radšej odsťahoval do izby k dcére), ale aj tam sa každú chvíľu budil. Katastrofou bolo, keď v roku sa rozhodol, že on už cumel nechce a tým pádom neexistovalo nič, čo by ho upokojilo. Neskôr si ho nahradil pohárikom a pitím a to ho drží dodnes. Počas takej noci dokáže vypiť aj 3/4 litra vody. Nie od smädu, proste sa preberie a nič iné mu nenapadne ako cuckať. Čiže sme sa trápili s večne precikanými pliekami, musela som ho prebalovať aj v noci a pokusy nedať mu piť skončili úplným zobudením a revom takým, že zo spodného bytu vyletela svokra v strachu, že umiera.

Ďalšou zmenou bolo Maťulových 15 mesiacov, kedy začal konečne chodiť a nastalo to milé obdobie, kedy dieťa začína napredovať obrovskou rýchlosťou vo všetkom a robil nám radosť. Aj keď k nejakému vylepšeniu so spánkom a jeho záchvatmi zlosti nedošlo a už som sa naučila brať tieto veci ako štandard, nad ktorým sa netreba zamýšľať, prišlo konečne zase obdobie, kedy som si môjho chrústa opäť začala vychutnávať...