Dobrý deň. Už som Vám raz písala, ale niesom si istá či moju správu odoslalo, pretože som mala isté problémy z internetom, preto sa opýtam ešte raz. Ak môj príspevok obdržíte dva razy, ospravedlňujem sa Vám za to.
Pred pár dňami som písala do diskusie ohľadom môjho problému. Od používateľky Kamily som sa dozvedela, že by mohlo ísť o sociálnu fóbiu. Keď som si o tom prečítala viac, zdá sa že mala pravdu.
Už od svojich 10 rokov (5. trieda ZŠ) mám problém komunikovať s ľuďmi. Na polrok ma rodičia preložili do matematickej triedy, a odvtedy som si nedokázala nájsť priateľov. Nemala som naozaj nikoho s kým by som sa mohla rozprávať, a celé 4,5 roka som strávila sama v lavici. Dúfala som, že po prechode na strednú školu sa to zlepší, ale mýlila som sa. Teraz začínam posledný maturitný ročník, a stále nemám nikoho blízkeho. Mala som dosť príležitostí kde sa zoznámiť (napr. školské výlety), aj moji spolužiaci sú veľmi milí a priateľskí, ale ja s nimi nedokážem komunikovať. Nedokážem začať rozhovor, a keď náhodou niekto osloví mňa, zaleje ma horúčava, rozbúcha sa mi srdce a potia sa mi dlane. Na otázky odpovedám väščinou jednoslovne, zťažka zo seba dostanem súvislú vetu. Dokonca sa mi už aj stalo, že som odrazu nedokázala povedať nič. Cítila som sa ako hlupák, spolužiak na mňa hovoril a ja som len stála bez slova a hľadela do zeme.
Bohužiaľ prerástlo to až do takej podoby, že cítim hrôzu aj keď ma mama pošle do obchodu nakúpiť, pretože viem že pri tom prídem do styku s ľuďmi.
Viem že v tomto prípade by bolo asi najlepšie navštíviť psychológa, avšak v mojom prípade to neprichádza do úvahy. Najväčším problémom je to, že stretnutie s pychológom prebieha zoči-voči. Nedokážem si predtaviť, že by som mala prísť za cudzím človekom a hovoriť mu niečo o sebe, keď mám problém aj na ulicu vyjsť. Ďalším problémom je strach, že by to zistila moja rodina, hlavne rodičia. Sú s mojim problémom trochu oboznámení, ale myslím že si neuvedomujú skutočnú vážnosť situácie. Nechcem aby to zistili, aby ma pokladali za ešte viac nenormálnu ako teraz.
Prosím Vás, myslíte si že je možné vyriešiť tento problém ,,v pohodlí domova"? Alebo bude naozaj nutná osobná návšteva odborníka?
Ďakujem
Dobrý deň,
rozumiem, že nechcete nikam ísť. Je to ťažké samo o sebe a pri takomto strachu je to bludný kruh. Mňa najviac mrzí že nemáte oporu v rodičoch. Neviem si predstaviť, či sú tak otrasný alebo sú to vaše "fobické" okuliare, ktoré z nich robia necitlivých nevidiacich rodičov. Neviem si totiž úplne predstaviť, že by bežný, hoci aj nedokonalý rodič, nezmäkol keby videl svoje vlastné dieťa ako sa trápi (čímkoľvek, hoci aj samo sebou). Myslíte že by šlo to skúsiť? Napr. pustiť pred nimi svoj smútok že ste takáto osamelá (a ja viem že tam je a že je ho hodne) a možno aj bez vysvetlovačiek o čom smútok je a z čoho pramení vzniesť požiadavku že by ste chcli aby vás doprovodili k psychológovi po podporu? Povedať im že toto je pre vás spraviť najťažšia vec ale že cítite ako veľmi to potrebujete a dúfate že to proste príjmu? Aj keby to malo znamenať že im proste na otázku "prečo", ktorá žiaľ obvykle od bežného rodiča príde, poviete niečo ako "ja o tom teraz neviem hovoriť, len Vás prosim o takúto pomoc". alebo nejakú variantu tohoto scenára. Môžete ísť ku mne ak ste z Bratislavy, keď už sa poznáme a viem čo je vo veci:). Rozhodne možnosť ako sa dostať k takejto externej podpore stojí za úsilie: keď už bude toto za vami, budete v pohode, uvidíte (prajem aby ste to raz uvideli).
Iné možnosti sú ale tiež reálne. Nájdite si o tom literatúru. Inšpirujte sa, a skúste nie čítať a pamätať si, ale vždy kúsok ktorý vás zaujme skúsiť. Taký maličký experiment, aký ste schopná zvládnuť. Aj keby to malo pre začiatok znamenať podržať s niekým očný kontakt o sekundu dlhšie a všímať si pocity tela. (Alebo čo už v literatúre nájdete:). Touto sa totiž venuje dosť kníh.
Ďalšia vec ktorú viete robiť je spomínať si na časy pred "poruchou". Asi ani vtedy ste to nemali ružové v komunikácii s ostatnými. Ale nejak to šlo a vy môžete skúmať ako ste to spravili, že to šlo? sadnite si, vybavte si čo šlo, na tých 20 minút proste zažeňte každý pokus vašej mysle vmiesť vám všetky zlyhania a vyberte to jedno percento ktoré sa podarilo, čo ste robili inak že neprišla taká paralizujúca úzkosť? Hoci aj v škôlke. Alebo s rodičmi, čo je iné, čo robíte, že vás to neodstaví? Pretože je jasné, že tú schopnosť máte. Jednouducho si vymedzte napr. každý deň 20 minút kedy budete robiť len toto. Potom sa môžete opäť utápať v depkách, tie vám neutečú za tých 20 minút, nebojte.. Prost elen pre seba spravíte to, že budete občas kŕmiť aj to, čo chcete aby rástlo. Nie to čo bujnie proti vašej vôli. Najlepšie ak sa vám podarí si to tak živo vybaviť, že budete zrazu v tele cítiť ako vám je dobre a príjemne (ajkeď to teraz nie je realita). či už to bude zo spomienky do ktorej sa dobre dostanete a dovolíte si ju zažiť, alebo si vyfantazírujete, aké by to bolo ideálne, keby ste sa zrazu zobudili a problém by záhadne zázračne bol zmiznutý. 20 minút denne takéto aktivity. Mozog sa z toho bude učiť. Ale smerovať sa k tomu aké by to bolo keby to bolo ok a k tomu že to tak možno raz môže byť aj keď sa to javí teraz nepravdepodobné a nefunguje to v praxi, to musíte sama.
Zvyšok nechávam na Vás a na literatúru. Experimentujte, nerobte veci stále rovnako, meňte maličké sprostosti a sledujte čo to robí. Spoznávajte sa Aspoň pozornosť zameriate na niečo iné, než na to ako ťažko vám je medzi ľuďmi keď nič iné.
Držím palce,
S pozdravom,
Ivan Vyskočil.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo sa zaregistrujte
