Dobrý deň Joa, ja viem o com hovoríš môj syn ma už 14r. a tak viem o com rozprávaš naozaj to chce trpezlivosť veľa lásky a pevne nervy. Puberta je ťažká pre deti a aj pre rodičov, aj my ešte bojujeme ale tiež mi nič iné neostáva len rozprávať, rozprávať a rozprávať. Skús sa porozprávať zo synom ako sa cítiš keď sa k tebe tak správa a dohodnúť sa na tom že keď bude mať nervy tak ti povie že sa nechce teraz rozprávať a keď sa upokojí tak sa porozprávate. Mne sa osvedčilo večer keď si syn ľahol do postele tak som za ním došla a opýtala som sa ho či je všetko v poriadku a ci nepotrebuje s niečim poradiť väčšinou mi povie čo ho trápi. A keď sa mu nechce tak mu poviem že som tu pre neho a že budem pri nom sedieť ticho ako myška. Po chvíľke ticha spustí ale ja nesmiem nič iné povedať len aha, ooo, to je ťažké, nechám ho vyrozprávať neskáčem mu do reči len prikyvujem hlavou aby vedel že ho počúvam. Potom sa ho opýtam ako by to riešil a ako by som to riešila ja ale nechávam to na jeho rozhodnutie. Zaspáva kľudný a vyrovnaný. A ešte jedna vec sa my osvedčila opakovať po synovi keď na mňa vyskočil alebo nejak odvrkol tak som mu povedala že sa mi to nepáči ale nebola som nervózna s kľudom. No po nejakom čase potreboval on s niečim pomôcť tak som sa začala správať ako on prskala som kričala som že nech mi dá pokoj proste jeho správanie a slovník. Syn zostal ako obarený pozeral po mne a nechápal potom som sa na neho pozrela a opýtala som sa ho ako sa mu to páčilo a očividne sa mu to nepáčilo, raz za čas na to zabudne a ja to musím zopakovať ale zaberá to potom mam s takýmito výstupmi pokoj aspoň na chvíľu.
Držím palce a pevne nervy.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
stískam ťa 
Môj síce ADHD nemá,ale aj tak potrebujem občas poriadne pevné nervy.Ked mu poviem že sa musí učiť pre seba,on to nepotrebuje.Na otázku čím chce byť ked ma chce nahnevať povie že bezdomovec.Oni aspon nemusia upratovať. 
A plač vraj lieči , ako aj objatie.
Pomoc neexistuje, sú to len reči, teória, ale prax je iná. Prajem vám pevné nervy a veľa trpezlivosti. Musíte len skúšať čo na neho zaberie. Možno len čas. Pri najstaršom mi pomohlo vyhodenie z domu, keď mal 17. Spamätal sa a teraz má 25 a máme krásny vzťah a žije normálne aj pracuje. Treba len skúšať. A asi najdôležitejšie je, že vždy ho uistiť, že ho milujete taký aký je. Držím vám palce, aby ste to ustáli.
Dobry den,
ani sama neviem, kde mam zacat a ci chcem radu, pochopenie alebo sa len tak " vyrozpravat". Doslova z hodinu na hodinu sa mi moje ADHD doteraz vnimavy a citlivy cloviecik -12,5r syn zmenil na nieco agresivne, podrazdene, nepoznane.
Ignoruje rodicov, ucitelov, vsetko je podla neho zle a narusuje mu to jeho sukromie.
Predmety, ktore ho bavili sa zrazu stali nepriatelskymi a tie co ho nebavili tak tym sa uz nevenuje ani z jedneho % :(
Cim viac sa snazim byt k nemu mila, tym viac namna vybuchuje...ked uz od zufalstva sa rozplacem, tak ma objime ale o chvilu akoby to bolo roky uz zas mileho slova nepovie.
Moje zuflastvo nepochopenie ma nici, deprimuje.
Citala som tu viacero clankov a myslim si ze kto ma dieta s ADHD pisat o tom, ako v skole sa k tymto detom " neposlusnym, neprispobobivym a pod" jedna nemusim pisat. Cest svetlim vynimkam, ktore sa snazia.Zial tych je malo.
Pisat o pristupe psychologov, ktori sedenia ukoncia vetou" budte rada, ze mate tak sikovne dieta, co ine by zato dali", " trpezlivost, to sa zmeni..." a pod. tiez asi popisovat nebudem.
Ja len potrebujem, aby to dieta, co mi este pred par dnami sa usmievalo, rozpravalo mi co bolo v skole, objalo, aby pomne nevrieskalo ze mu nicim zivot, ze ho nechapem, ze somnou nechce byvat... a to rani asi najviac.Nocami nespim, placem a nepomaha ani to...za kazdu radu ako sa nezblaznit budem rada. dakujem vopred