Včera som po dlhšom čase popísala s kamarátkou. Je to spolužiačka z vysokej, trochu sa nám aj profesionálne svojho času stretali cesty. Poznáme sa z čias slobodných - poznajú sa naši rodičia, poznali sme našich starých rodičov, som v kontakte s jej sestrou. Poznala som ešte za slobodna aj jej manžela - vlastne tiež nejak od detstva. Proste také kamarátky. Nič veľmi dôverné, ale zas absolútne cudzie sme si neni. Môj mladší je spoluvrstovník s jej najstarším dieťaťom.
A ako sme tak po dlhšej dobe niečo riešili, tak sa pochválila, že čaká dieťatko. Taký dobrý pocit z toho som mala, spontánne som im blahoželala. Čo na tom, že bude ich piate. 
Ja som mala z tej skvelej správy v tú chvíľu veľkú radosť. Veď sa má narodiť malý človiečik. Nie je to krásne?
Keď sme končili komunikáciu, padla jedna prekvapivá veta - "vďaka za reakciu. Vieš - 99,9% ľudí zareaguje "jej super, gratulujeme. A to ste chceli?" 
No ja neviem. Zahanbila som sa aj za tých ľudí. Čo čaká človek, že niekto bude niekomu, koho do toho vlastne ani nič nie je vysvetľovať ako po dieťatku túžil, že proste jemu 2,3 či 4 deti stále sú málo a stále ešte po jednom túži? Alebo povie - no vieš, nechceli, ale čo už keď je tu? Ale nebodaj - nie nechceli a ani nechceme?
Škoda, že si to tí ľudia nejak neuvedomujú. Akoby malo na radosť okolia nárok len prvé či druhé dieťatko, čo žena čaká. Akoby to tretie či ďalšie malo byť šok pre verejnosť - nejaký prívesok "však nejak odchováme". Popravde - kedysi bolo tých detí ako smetí. Ja viem, sú iné štandardy. Iná doba. Inak chceme žiť.
A možno Maca bude v tomto nový trendsetter 
- možno znovu zavládne kult veľkej rodiny. Lebo však neznamená, keď pre mňa ako matku sú dve akurát, že podľa mojich predstáv by mali cítiť aj ostatní. 
Tiež máme také väčšie rodinky v radách mojich spoluvrstovníkov. Ale ono je to menšina. Viac je takých že jedno dve deti a hooodne veľa takých, že single. A ešte ... my sme tak písali a ona to záhadne zaodela do toho, že som nevedela, či nemôže byť aj nejaká choroba za tým ... predsa len - človek fakt nemôže vedieť a ja som strelec a velice rada strelím niečo z čoho je trapas . Tak som tak opatrne a nakoniec tooooľko radosti.
Inak, ja som tiež túžila po veľkej rodine - kým som nemala prvé dieťa 
... sa tie ambície niekam ... vyparili ... 
.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
som už dávno vo veku ,že by som mohla byť babina...moja generácia takmer všetci(rodina,kamarátky) máme po 3deti a vedome by som bola chcela mať aspon 5.no manžel po to treťom začal viac byť v krčme,potom vydeľoval peniaze..k tomu ja materskej,stavali sme dom -pôžička..musel nastúpiť rozum a som vďačná za týchto 3-troch.
inak keby to fungovalo ako sme na začiatku snívali..bola by som žena v domácnosti.Mna starostlivost o tých drobcov(aj susedových),o gazdovstvo (ktoré je už minimálne) a taký ten "krb" naplńala.
ale človek mieni okolnosti menia..
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No však práve. Niekto proste po tých viacerých deťoch túži. A vidí sa v tej domácnosti a proste tak mu je dobre, cíti, že toto je jeho cesta, tak to chce. Chce a vie sa ale aj postarať.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
... tak a ďalšia "neštandartne početná" rodina.
Sranda je, že ono sa človek potom porozhliadne a zistí, koľkí vlastne takto "kazia" štatistiky. Ale kazíte ich krásne. Super je, že si si nenechala vziať radosť z očakávania princeznej.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
U nás to bolo tak, že som voľakedy plánovala, štyri deti, po prvom ma to prešlo, to som zredukovala plány na dve deti. Aj tak máme štyri a akosi som sa ani nestretla s tým, že je to veľa a hlavne som to neriešila. Ja som sa vždy naivne tešila z každého tehotenstva, kým mi nezačalo byť zle , keď sa žalúdok upokojil vrátila som sa k naivite. Ako veééľmi ako dlho by som sa nudila, keby sme ostali pri dvoch, troch deťoch ... To ne taka škola života.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Obdivujem všetkých, čo majú veľa detí. A je jedno, či sa pre to vedome rozhodnú, alebo sa pošťastí. Lebo dieťa je vždy šťastie.
Okolo nás je viacero veľkých rodín. Asi im občas aj trochu závidím. Ale každý má svoju vlastnú cestu.