Aj moja dokonalosť je občas v koncoch :)))

Dnešný zážitok mi pripomenul jeden iný spred asi pol roka. Boli sme s deťmi v Avione v Bratislave a čakali tam na manžela, ktorý mal s vedením obchodného centra rokovanie. Keď sme sa potúlali po celom obchode a už ma nič zábavné pre deti nenapadalo, objavili sme pozemný šach. To bola trefa do čierneho, lebo môj syn šach miluje a okamžite sa naň vrhol.
Nikde nikoho, rozostavili sme si teda partiu a dali sa do hrania. Drobec bol u vytrženia, pretože takýto šach bol ešte zbavnejší, než ten na doske alebo v PC.
Hrali sme nerušene asi pol hodinu a pomaly sme končili (a drobec vyhrával), keď sa k nám dobatolilo asi dva a polročné dievčatko. A vidiac náš zápal, povedalo si, že to je veľmi zaujímavá hra. Vošlo medzi figúrky a začalo nám ich prenášať tiež. Kto hrá šach, tak vie, že niet horšej pohromy. Snažila som sa ju presvedčiť, aby to nerobila a šla sa hrať na šmýkalku vedľa, ale iba ju o to viac začalo baviť figúrky rozhadzovať a hádzať ich mimo šachovnice (sú z plastu, takže dosť ľahké). Vtedy sa našťastie objavili starí rodičia s druhým starším vnukom.
Požiadala som ich, aby jej dohovorili, kým dohráme, čo už nebude dlho trvať. Poučili ma, že je to tam pre všetkých, nie len pre nás, tak sa s tým logicky budú hrať všetky deti. Tak som im vysvetľovala, že máme rozohratú partiu a už končíme. Spýtali sa ma, že ako asi majú dvojročnému dieťaťu vysvetliť, že sa s tým nemá hrať, keď sa s tým hrať chce. Však nech jej to poviem ja.
Zostala som v pomykove: Ja?
Vravím - Ja nie som jej mama. Je to vaša vnučka.
Načo som sa dozvedela, že takému malému dieťaťu sa predsa nedá nič vysvetliť, že si robí po svojom a je to normálne.
Povedala som im, že podľa mňa to nie je normálne a že som presvedčená, že keby mu to povedali a odviedli ho na šmýkalky, tak by to pochopilo.
Načo sa stará mama už hodne napaprčila a povedala mi, že taká mladá a tak nevychovaná, nemám úctu k starším a môžem sa hanbiť a že ľutuje moje deti.
Vtedy sa už objavili aj rodičia detí. Stará mama vzala vnučku za ruku a vysvetľujúc dcére/neveste, že jedna drzá osoba si dovolila osopiť sa na jej malé dieťa a dnešný svet už nemá vychovanie, odkráčali preč obzerajúc sa k nám a výrazne gestikulúc.
Mne to bolo jedno. Tak či onak, dosiahla som svoje.
Lenže nebolo nám v ten deň dopriate partiu dohrať. Hneď po ich odchode sa k šachovnici dovalila rodina s troma malými deťmi (teda tie deti sa dovalili, rodičia boli distingvovanejší ) a tie to vzali rovno útokom. Figúrky len tak lietali poza lavičky, čo sú okolo hracej plochy.
Vzdala som sa. Vysvetlila sklamanému drobcovi, že budeme hrať inokedy a šli sme na šmýkalky.
Prvá rodina šla znova okolo opačným smerom, a keď videla, ako sme bez boja opustili hracie pole, veselo sa nám prihovorili: Vidíte, že je to pre všetkých, to iba vy by ste chceli mať všetko pre seba, že sa nehanbíte.

Vtedy mi to u detí prešlo ešte ľahko. No po dnešnej ďalšej podobnej menšej príhode sa však drobec vzbúril, prečo on musí byť vždy ten slušný, keď iní nie sú. A ja teraz v duchu riešim, ako ho naučiť rozpoznať situáciu, kedy múdrejší ustúpi a kedy trvať na svojom, aj keby traktory z neba padali (lebo maminka mu nebude stáť celý život za zadkom, aby mu to našepkala). jednoducho, ako ho naučiť slušnosti, ale aj mu ponechať tvrdohlavú bojovnosť.