Ako prežiť materskú dovolenku.

Niekedy dávno, keď som mala ešte menej rozumu ako teraz, som tvrdila "Chcem mať štyri deti, ale po prvom ma to prejde". Aj ma to prešlo aj štyri deti mám. V skutočnosti som mala naplánované dve deti a päť rokov materskej. Ha, ha, ha smejem sa hlasno. Náš rodičovský plán sme prekročili o sto percent a doma som zatiaľ dvanásť rokov. Keď som tak výborne začala, inak to dopadnúť ani nemohlo.

Mala som 23 rokov a končila som jednu veľmi atraktívnu vysokú školu - Elektrotechnickú fakultu, silnoprúd. Bože kde som ja hlavu podela .... Školu som síce zvládla úspešne, ale v závere ma už sprevádzala neskutočná depka, aspoň vysokoškolský život stál za hriech.

A čo myslíte ako sa rieši depresia z blbej školy a štvorročného vzťahu ani s tebou ani zastreliť? No samozrejme to prvé dieťaťom a to druhé šťastnou svadbou, to je jedno v akom poradí. Možno by bolo na mieste zase: Ó bože, kde som rozum podela.

Keď predstava, že držíte v náručí malé krásne bábätko, ktoré budete nekonečne ľúbiť, je tak úžasná. A myšlienka, že vaša láska k nemu vyplní všetky prázdne miesta vo vašej duši je tak naivná. A názor, že starostlivosť o malého anjelika naplní vaše potreby a túžby je úplná sprostosť. Ako sa hovorí, keby hlúposť kvitla, bola by som najkrajšou ružou v záhrade.

Bola som v tom, veľmi rýchlo a úspešne. Zle mi začalo byť až po štátniciach, ale hlavne po promócii, našťastie svadbu som zvládla bez ujmy na zdraví. A bola som najštíhlejšia vo svojom živote.
Na jeden zážitok však nezabudnem určite. Sťahovali sme nábytok zo Sniny odkiaľ pochádzam, do Košíc do nášho dvojizbového bytu. Nábytok naložili do skriňovej Avie a mňa s ním, bola som pri vedomí, ale asi nie pri zmysloch. Keď som po 100km vystúpila celá zelená a otrasená, čudovala som sa, že som ešte tehotná.

Chvíľu som dokonca pracovala, ani za svet som nechcela ostať doma aj keď som už mala byť na materskej. Veď ja som dobre vedela prečo.
Relatívne štíhla som bola aj v 8. mesiaci, niet sa čudovať moja dcéra si strážila líniu namiesto mňa a neskutočne sa tešila na svet. Narodila sa o 5 týždňov skôr s úctyhodnou váhou 1,9 kg a dĺžkou 43 cm. Na úžasne povzbudenie pri pôrode, od milej pani doktorky tiež nikdy nezabudnem: „Vy mi tu nekričte, ale tlačte“ to naozaj poteší vyplašenú prvorodičku . Odplakala som si tri týždne v pôrodnici a netušila, že doma to nebude o nič lepšie.

Aká bola moja Kristínka maličká, taká bola bojovníčka. Začala sa naša I. rodinná vojna a trvá dodnes, len už na iné témy. Vtedy sme sa bili o každú kvapku mlieka, o každú minútu spánku. Spomienky na budenie v noci každé dve hodiny, povinné odsávanie mlieka, lebo slečna sa odmietla prisať a opakované prebaľovanie (posielam veľkú pusu, tomu kto vynašiel jednorázové plienky) ma mrazia ešte dnes.

Začalo sa moje jedenásťročné obdobie úteku z domu (veľmi úspešne už sme sa dvakrát sťahovali). Moja krásavica, alebo filmová hviezda, ako ju zvyknem volať mala energie za desiatich. Spať nemusela, veď načo ešte by prišla o nejaký krásny zážitok. Bola som majster na uspávanky a rozprávky na dobrú noc, ako pokazený gramofón. A ona nič, musela som veľmi pekne spievať, keď sa jej vôbec nechcelo spať. Po hodine som vybehla zo spálne ako besná fúria a poslala tam manžela, on šiel celý šťastný, že mi môže pomôcť.

Jedenie bolo veľmi podobné, s lietadielkami a včeličkami, ktoré letia do pusy a s básničkami sa nám podarilo spapať zopár lyžičiek. Na nočník sme sa učili chodiť s knižkami, čím skôr začneme so vzdelávaním tým lepšie, vôbec nezáleží na mieste. (Toľko energie a fantázie som mala len pri prvom dieťati, na ostatné sa už neušlo.)
Každé ráno som prežívala nočnú moru, keď môj drahý odchádzal do práce a rátala hodiny a minúty, kedy sa vráti. Niežeby bol až taký úžasný, alebo ja tak veľmi zaľúbená, ale samota bola desivá. Aj keď bol so mnou môj anjelik a neporiadok, čo je veľa to je moc.

Aby toho nebolo málo, môj drahý dostal povolávací rozkaz na 5 mesiacov na vojnu. Našťastie mám zlatú mamu, často sme chodili domov. Manžel ako riaditeľ firmy, sám sebe si skončil v Prešove ako veliteľov pisár, či čo a rozdeľoval služby, takže bol každý víkend doma.

Keď mala Kristínka niečo vyše roka bol najvyšší čas začať pracovať na jej súrodencovi. Podarilo sa, na druhé narodeniny Kristínka dostala bračeka Matúša. Bola som šťastná, bol to veľký chlap, žiaden inkubátor, bol hneď pri mne a stále by len papal a papal, z extrému do extrému. Opäť som po nociach nespala, alebo ešte stále.

Začala II. rodinná vojna, mala som doma mladého konzervatívneho muža, ktorí ani za svet nevedel pochopiť, že cumeľ je deravý a treba nový, že prišla jar a v zimnej čiapočke mu bude horúco, a že obed o 5 minút, neznamená umrieť od hladu. On nechcel počúvať moje uspávanky, ani rozprávky, to nie je nič pre chlapa. Ale ja som musela počúvať jeho „mé, mé …“, keď niečo nebolo po jeho vôli. To jeho „mé“ bolo veľmi intenzívne a moje vrieskanie ešte intenzívnejšie. Stávala sa z nás pravá Talianská rodina, pomaly ale isto.

Keď mal Matúš skoro dva roky rozhodla som sa, že pre dobro celej rodiny musím ísť do práce. Matúško šiel do súkromných jaslí, drahý špás, ale čo by môj manžel pre mňa neurobil. A tak sa stalo že z piatich mesiacov čo som pracovala, som štyri bola doma s chorými deťmi. Vzdala som to, žiadna babka nebola po ruke, bola som opäť tam kde predtým, doma.

Spravila som si kurz marketingu, mala som Vianoce uprostred leta. Konečne som chvíľu rozmýšľala nad niečím iným ako sú plienky, varenie, „bordel“ … . Pripadala som si mierne povedané iná, ako moji spolužiaci, všetko zamestnaní ľudia. Už som sa naozaj chystala do práce, ale človek mieni a život mení. Zo samej veľkej lásky a ešte väčšej nudy som bola opäť v tom. Ja čo som tvrdila, že už nechcem žiadne dieťa a môj manžel, že jedno je malo a dve je veľa. Napočudovanie som sa tešila.

K dvom anjelikom pribudlo tretie slniečko Jakubko. Pokračovala som smelo v prebdených nociach, čože je to 7 rokov. Všetci ho zbožňovali, ale stále nás posielali von, aby sa mohli hrať. Tretie bábätko som si už vedela vychutnať, neviem či to bolo praxou, alebo som už konečne dospela. Ešte jeden zážitok sa mi vryl hlboko do pamäte. Ziapala som ako fúria po všetkých, s ktorými som si nevedela rady. Kubko prišiel ku mne objal ma okolo nohy a povedal „Ty si moja najlepšia mamka, ja ťa tak veľmi ľúbim.“ A ja by som sa najradšej od hanby zahrabala pod čiernu zem.

Keď mal Kubko 1,5 roka manžel začal chodiť na týždňovky. Dodnes neviem ako som to obdobie zvládla, bolo to jedno veľké šialenstvo. Zachránili ma priateľky, bez nich by som už relaxovala na psychiatrii. (Zatiaľ len u psychologičky)

Po dvoch rokoch mi môj drahý chýbal už len dva dni v týždni a ja som sa mohla plne realizovať pri výstavbe domu. Našla som sa, aj keď neviem kde som sa stratila. Najväčší problém na stavbe som mala s varením a upratovaním všetko ostatné ma bavilo.

Dom stál, deti r8stli Kristínka mala 11 rokov, Matúš 9 a Jakub 6. Začínala som si hľadať prácu. Toľko firiem sa bilo o to, aby som u nich pracovala, že naozaj som nevedela, ktorú si vybrať. Aby som žiadnu dilemu riešiť nemusela otehotnela som štvrtý krát. Užila som si strastiplné tehotenstvo a na svete je ďalšie slniečko Martinka. Znova ma čaká nočné vstávanie a všetko čo k tomu patrí. Smelo si môžem vychutnávať ďalšiu materskú. Ale veď do dôchodku je ešte tak ďaleko, nič mi neutečie. Možno len zdravý rozum, ak mi ešte nejaký zostal, o sebavedomí ani nehovorím.

Niečo optimistické na záver. Mojich dvanásť rokov doma bolo obdobím márneho blúdenia a únikov do spánku a prejedania sa. Myslím, že to cítili aj moje deti. Niekde v kútiku duše však verím, že to všetko malo aspoň trochu zmysel.
A vďaka čomu som prežila tento čas? A slovo prežila myslím naozaj vážne. Vďaka dvom výborným priateľkám, jednej úžasnej psychologičke a mojej mame.

Milé dámy, ak sa doma trápite ako ja, nebojte sa ísť do práce a deti zverte niekomu, kto sa o nich rád postará. A ak sa trápite ešte viac vyhľadajte pomoc psychológa, alebo aj psychiatra, tu nejde už len o vás, ale aj o Vašu rodinu. Pestujte si priateľstvá sú veľmi dôležité a majte sa radi.