Ako pripraviť dieťa na príchod súrodenca :)

ahoj nepises kolko rokou ma ten tvoj chalanisko,ale ked sa mne narodil druhy chlapec mal starsi 2,5 roka a tiez sme ho na to pripravovali a takisto potom plakal pre postielku atd....ale ked sa maly narodil a manzel zo starsim synom prisiel za nami do nemocnice tak sa starsi tesil dokonca doniesol bratcekovi cukriky co mu dala babka a on ich nechcel spapat lebo ze on ich chce dat bratcekovi ze on si potom od babky vipyta druhe...a doma sme mu povedali ze on je uz velky bratcek a aby malemu nerobil zle dali sme mu ho na ruky,aj tlacit kociar,a kolisat,(samozrejme pod dozorom)....a on mal dobry spanok takze sa v noci nebudil ked mensi plakal

Tej situácii, keď príde ďalšie dieťa do rodiny, sa u nás hovorí, že ten prvý "spadol z lopatky". Musíte prekonať žiarlenie, každá rodina to viac-menej absolvuje. Daj syníkovi pocítiť, že je veľmi dôležitý v Tvojom živote, že bez neho by si napr.nezvládla kúpanie, prebaľovanie, a iné ošetrovanie miminka, nech Ti asistuje pri príprave prádielka, plienočky a ostatných vecí. Nech robí, čo je v jeho silách. Ono sa to časom utrasie a malý nebude mať pocit, že je "odsunutý na vedľajšiu koľaj". Prajem Ti šťastlivé ukončenie tejto etapy života a veľa rodinnej pohody aj s novým členom rodiny. Daj mu pocit, že bez neho to nezvládneš!

Treba sa venovať synovi vždy, keď to pôjde, aby sa necítil odstrčený . Môj strarší mal 3 a po roka, keĎ sa narodil mladší syn. Na jednej strane ho zbožňoval, chválil sa, že má bračeka, kočíkovať chcel len on... a na druhej strane, keď som malého kojila, tak zahlásil: maminka už ho polož , už má dosť a chcel sa so mnou hrať Našťastie bábätko často spinká, tak sa dá venovať i staršiemu súrodencovi. Neboj sa , zvládnete to. Ono sa to samo od seba utrasie. Hlavne treba vypestovať v staršom pocit dôležitosti a zodpovednosti za drobca, aby ho ochraňoval ako starší bráško a učil ho všetko čo vie on. U nás to fungovalo a chalani , aj keď sú už dospelí majú medzi sebou super vzťah. Držím ti palčeky a nech všetko dobre dopadne

Mnnaaauuu, akoby si pisala o nas. My mame dvojizbovy domcek. Spalna, kde vsetci spime a obyvacka s detskym kutikom. My sme malemu dali postel do obyvacky, ale stale spinka s nami, vo svojej posteli len cez den. Spravili sme to tak hlavne preto, ze ked bude babatko plakat, resp. naopak, tak sa MM presunie so starsim do obyvacky do jeho postele. Problem je, ze este nemame dvere . No nechcela by som to takto riesit, to len v pripade nudze. Maly je nauceny spat s nami, tak babatko bude najskor vo svojej postielke a syn s nami vo velkej. Babatko cakame cca.o 3 tyzdne, maly vie, ze mam v brusku babo, vecicky mi pomahal ukladat do komody a vie, ze je to babatkove, aj male plienocky su babatkove a ked mu nieco nedovolim, tak sa pyta, ci je to babatkove. Ked sa ho opytam na babatko, tak povie, ze "tesim", "auto ukazem". No neviem, ci si naozaj uvedomuje, ze pride do rodiny novy cloviecik. Ma len 2 rocky. Ja teraz rozmyslam hlavne nad tym, ci maleho zobrat za mnou do porodnice alebo nie. Deti do 10 rokov, maju vstup na oddelenie zakazany, takze babatko by nevidel, len by sme spolu sedeli na chodbe a to si neviem predstavit ako to zvladneme, ked bude musiet odist domov a ja tam budem musiet zostat.

Ahojki :D Aj my sme tak mali. preštudovala som literatúru " Prvorození - sezazení z trúnu :D a veľmi vtipne písanú knhu Sourozenecké konstelace. To mi pomohlo, len už si nepamätám všetko. Ak ju nájdem, mohla by som ti poslať, chceš ?
ešte jedna vec - Kike doniesol Kubko akože v poridnicu tiež bábatko - bábiku na hranie. Akože aj ona sa má o koho starať - ale pri chlapcoch neviem - vymysli neakú hračku, čo má rád, akože to mu sestrička donesie :D ja som to dala Kike hneDˇkeĎ ma prišla pozrieť do porodnice. A hlavne ak sa da venovat sa viac starsiemu surodencovi, v kazdej volnej chvilke, poriadok chvilku pocka :D
Napriklad dobre bolo z tej knihy, ze som bola pripravena, na akoze "ignorovanie" po prichode z porodnice. predtym akoze stále na mne a potom sa tvarila akoze uz jej na mne tak velmi nezalezi - isla skor k babke, tatikovi ... ale ja som citala ze to zo zmatenia situaiou, ked mama ju akoby Lopustila" ked sla do porodnice ... a treba to prekonat, a stale /aj akoby nasilu/ ju /alebo teda toho starsieho surodenca/ stiskat a tulkat, aby videla ze je vsetko v poriadku, a nemusi si hladat inu bytost na "dovernosti"
KEby som to necitala, iste by som si bola myslela, ako dobre ze ide tak pekne k tatikovi, k babke, mam chvilu pokoj a mozem sa venovat babatku - just naopak.
Inac akoze jasne ze vztah snme posilnovali k tatikovi uz predtym - zacali chodit spolu na plavanie, a take zaujmy, kde boli len spolu - ale toto bolo take ine. Ak to nastane - urcite to zbadas, ale nedaj sa zaskocit.

Aha, a spali sme tak, ze sme postielku Kikunu pritisli k nasej, tam sa dal bok zlozit, a maly spal na druhom kraji.
Inac v noci nebudil, lebo len co sa zacal vrtiet mal strcenz v puse cicik, tak nestihol ani mrnknut. Akurát vecer od pol desiatej do tristvrte maval take revanie, tak som ho neuspaa v detskej, ale v obyvacke, a potom sme sa uz ulozili o desiatej do velkej postele ... Ale si myslim, ze to si spravite podla vas, aká bude situácia :D Nemusíš sa báť, zvyknete si a režim sa postupne skonsoliduje :D

http://www.martinus.sk/?uItem=58085 toto je ona, aj ked ja mám iné vydanie.Ale pozerám je už viac kníh podobných, túto som našla, ak chceš, môžem ti ju poslať a požičať. Dočitovala som ešte v pôrodnici

mnnaaauuu ja mám 4 detičky a zakaždým príchod nového člena rodiny znášali inak. Najstaršia tiež nechcela prepustiť postieľku tak som jej pre začiatok nechala aj posteľ aj postieľku a bábo spalo prvích pár dni vo vaničke s kočíka potom ju sama ponúkla že chuďatko keď nemá a v kočíku som ich vozila spolu manžel prirobil také sedátko teraz sa to dá aj dokúpiť. Na chlapca sa potom veľmi tešili a po pár týždňoch ma posielali vrátiť ho do nemocnice že to stále len reve a nedá sa s tým hrať ale zvykli si...teraz sú už veľký tak najmenšieho prijali v pohode. Čudujem sa ale nočný plač ich nikdy nebudil a to sme boli v jednej izbe aj teraz keď sú veľký máme všetko pootvárane a nikdy nepočujú keď malý plače. U nás v porodnici sme mohli aj bábo zobrať ukázať na chvíľku na chodbu tak chodili aj deti pozrieť

myslim, ze dost zavisi od pristupu rodicov, deti vycitia obavy, precitlivelost...
Ako pise Dalianna, deti reaguju rozdielne, to, ze pride do rodiny surodenec, je sice vynimocna udalost, ale prirodzena a tak ju treba aj brat.
Aj my sme dceru pripravovali, tesili sa spolu, vedela som, co mozem ocakavat, snazila som sa to eliminovat, ale urcita prirodzena ziarlivost prisla, nerobila som s toho vedu, vedela som, o co ide, tak som k tomu aj pristupovala.
Postupne dcera prisla na to, ze jej pozicia v rodine nie je ohrozena, ze ma dostatok lasky a pozornosti ako aj predtym, ziarlivost odoznela.
A k tym navstevam v nemocnici - pre mna bolo podstatne to, ze dcera ma nevidela, ze ONA ma chce vidiet, nie to, ci ja budem potom plakat. Samozrejme, ze za nami aj s tatinom bola, samozrejme, ze sme sa vyobjimali, ukazala som jej braceka, povypytovala som sa jej, ako sa opatruju a slubila jej, ze ryyychlo prideme domov. A ona spokojna aj s tatinom odisla.
Eva

ani u nas v nemocnici nemohli ist deti do 10 rokou..ale ked prisiel za mnou manzel povedal ze nema kde nechat maleho a ze maly chce ist pozriet bratceka tak ho pustily vzdy ked prisly....a maly lucenie bral lepsie ako ja..jasne ze mu bolo luto ale povedala som mu ze zajtra pride zase a ze zachvilku uz pridem domou a bolo to celkom v pohode...a samozrejme manzel podplacal,zakazdym ked odomna odchdzaly tal ho zobral na zmrzlinu alebo do restauracie ako velkeho chlapa na dzus,najest sa atd.....a zakazdym mu povedal ze je uz velky chlap a ze mamina teraz bude potrebovat aby on pomahal okolo babatka lebo tato chodi do prace a on bude chlap v dome atd...tak sa maly citil velmi dolezity a stale chcel pomahat,a dokonca aj z pranim,varenim a upratovanim...daval veci do pracky,obaloval rezne,pokusal sa aj vysavat,a zametat..proste bol zlaty,chcel mamine pomoct zo vsetkym z cim pomahal tato...dokonca ked mu babka dala peniazky na sladkosti tak ich doniesol mne ze tato tiez mne dava peniazky....juuuj ale som sa rozpisala prepacte

Môj prvorodený mal 3,5 roka, keď sa nám narodila Adrianka. A do nemocnice na návštevu som ho nechcela!!! Po prvé preto, že prvé 2 dni som ani ja návštevy nechcela, ani manžela, lebo pri pôrode nastali komlikácie, takže 2 dni som nemohla ani vstať z postele, museli mi dávať krv, proste som bola "nemožná" a neschopná sa pohnúť. Po druhé - s Andrejkom som bola v nemocnici, keď mal 3 roky (mal salmonelu) a keď nás prišiel pozrieť tatino, tak Andrejko strašne vyvádzal a plakal za ocinkom. Takže myslela som si, že keby prídu za mnou spolu do pôrodnice, tak Andrejko by odtiaľ už neodišiel . Dokonca som s ním ani nechcela telefonovať, aby za mnou neplakal - čo oko nevidí,nepočuje, to srdce nebolí ... a on ani nevedel, kedy manžel za mnou bol, pretože manžel za mnou chodil hneď z práce, doma im ukazoval fotky malej. Andrejko si to pozrel a hral sa ďalej - malá ho nejak nezaujala . A akokoľvek som jeho pripravovala na bábätko, tak realita bola aj tak úúúplne iná. Postieľku sme mali v spálni stále, aby vedel, že tam bude spať bábätko a Andrejko už dávno spal vo svojej izbičke na veľkej novej posteli. Takže to pochopil. Ale na čo sme neboli nikto pripravení, bolo to, že Adrianka cca 4 -5 mesiacov mala bolesti bruška, čiže večer aspom 3-hodinový neustály plač, mne non-stop na rukách a cez deň spala po pol hodinách, čiže som sa jej musela naozaj veľa venovať. Väčšinou bol Andrejko v škôlke, ale ak bol doma, tak bol zlatý, hral sa, vymýšľal v norme. Ale akonáhle k nám niekto prišiel na návštevu, tak Andrejko bol neovládateľný, neposlúchol za nič na svete a myslím, že vtedy si vybíjal všetok svoj hnev. Inak si to neviem vysvetliť. Keď pominuli koliky, tak som sa konečne večer mohla venovať malému, keď Adrianka zaspala. Lahol si pri mňa, túlili sme sa . Inak som sa ho celkovo snažila veľmi a veľa túliť, dávať mu najavo lásku, hovorila som mu, že ho ľúbim ... aby vedel, že aj keď máme Adrianku, tak aj jeho ľúbime stále rovnako. A spával vo svojej izbičke aj po narodení malej, ale ocinko sa tam za ním presťahoval, aby sa aspom oni vyspali ako-tak.

Náš Samko má teraz 6 rokov. Máme doma dvojtýždňového drobca Maťka. Musím sa priznať, že tiež som sa toho obávala. Ale on už je rozumný. Od začiatku tehotenstva som mu hľadala na internete, aké veľké je bábätko.... Rátali sme dni kedy sa narodí.
Aj do pôrodnice ma bol s ockom zaviesť. Bračeka chodil pozerať skoro každý deň (na chodbu). Vždy som ho vyobjímala, popýtala sa čo má nové.... On mi zase niečo nakreslil, samozrejme aj bračekovi.
Tých 5 dní sa mali super, tak chlapsky, chodili na pizzu (obed) a pod.
S tým spaním, to je horšie. Nejde ani o to, žeby ho Maťko v noci zobudil. On neplače, len si tak mrnká, a "žaluje sa". Náš Samko už má svoju izbu, je to vlastne len predelená veľká izba, na dve. Jeho a našu. My sme mali aj doteraz problém so spaním, málokedy prespal celú noc vo svojej izbe sám. Keď sme prišli domov, tak prvý týždeň spal vo svojej izbe, a potom to začalo, vždy sa v noci dotiahne do našej postele. Zatiaľ to neriešim, nechcem ho odstrkovať. Len srandujem, ešteže nás nie je viac....

čauko, nečítala som, čo písali baby... my máme čerstvé bábo (6m.) a 4-ročného (už takmer 5) junáčika a bolo to všelijaké. ja som vsadila na to, že je pomocník a že ho veľmi potrebujem, nikto mi nepomáha tak dobre ako on; doruška má najradšej jeho pesničky a básničky (to je pravda ), stále mu ďakujem za každú prinesenú plienku, krémik, hrkálku atď. ale žiarli strašne, aj hnusné veci povie na sestru, na druhej strane jej sám od seba hráva divadlo s panáčikmi, kreslí jej obrázok, vystrihne hračku pre ňu... v noci k nám chodí spať (spáva v malej postieľke a bábätko je s nami v manželskej - pomaly chodí menej často a dorík asi pomaly začnem presúvať do malej, takže sa to celkom dá... keďže kojím, bolo pre mňa neúnosné vstávať každú hodinu a pol a vyberať bábätko z postieľky a zas vkladať... atď. takže nám nevadilo, keď kubi prišiel a on zas zistil, že vo svojej izbe mu je lepšie ako tlačiť sa v malej, kde mu už nôžky trčia z mreží )...
3 roky je kritický vek, no myslím, že dieťatko rozumie viac, ako si myslíme. a ešte by som dávala pozor na to, aby sa na staršieho nezabúdalo - napr návštevy sa vrhnú na bábätko, donesú mu darčeky a starší sa bude cítiť odstrčený, lebo doteraz bol on ten, o koho sa všetci zaujímali. ja som aj starých rodičov poprosila, aby sa najprv venovali jemu (pozdravili, vyobímali), až potom bábo. bábätku je to jedno a kubinkovi to pomohlo preklenúť ťažké obdobie. a teraz už aj keď sa vrhnú na dorotku, už mu to tak nevadí.

...ale s malou ho skoro nikdy nenechávam samého v izbe. občas mi ju pomôže postrážiť, ale fakt len sekundy. nikdy nevieš, čo takého žiarlivého súrodenca napadne...

čo ešte? od začiatku sa hrávam s ním (kocky, puzzle, lego) a máme pritom poblíž aj dorot - v kresielku, v šatke. alebo skáčeme na fitlopte - najprv ja s dorkou a potom dorka pozerá a skáčem s kubkom alebo mu pomáham pri jeho skákacej aktivite. snažím sa venovať mu proste veľa veľa času aj na úkor neumytého riadu a neopraného prádla a pod... lebo doteraz sme tu všetci boli len pre neho a stále, tak aby to nebola až taká zmena.

takže my sa celé dni len hráme a bavkáme a táááák. a je to super

Ešte mi napadol jeden Jakubkov milý výrok k Vianociam:
No teda, veď som skoro vôbec neposlúchal, ako to, že mi Ježiš doniesol toľko darov?
(dlhé zamyslenie)
Aha, asi vidí, ako Dorku stále pozorujem.
Ja: "Pozorujes???"
Nevieš? Veď stále ti na ňu dávam pozor. Aj ju niekedy zabávam. Určite si to Ježiš všimol.

Moje nervy...taký pekne dlhý komentár som mala napísaný a vyhodilo ma tak len tak v rýchlosti...myslím, že sa tým moc zapodievaš-nechaj to plynúť a uvidíš, že to zvládnete ľavou zadnou...malého by som rozhodne nenechávala doma...myslím, žeby mu nebolo dobre, keby mamu nevidel pár dní...a Ty to musíš zvládnuť aj bez slzičiek-teda pred malým...potom v nemocničnej izbe si poplač...ale "neodstrkuj" malého od seba, len preto, že budete mať druhé dieťa...neviem nájsť "krajšie" slovo, prepáč...verím tomu, že Tvoj starší cíti tvoje obavy-preto sa takto chová...držím palce...som rada, že už finišujete

Ešte mi nedá... že každé dieťa je iné a inak reaguje na "rivala"...áno, to je pravda...a ani nechcem, aby si si myslela, že Ťa odsudzujem, že nechceš, aby malý za Tebou a súrodencom chodil do nemocky...ako písala Geo-ako si urobíte, tak budete mať...len tu my ešte prichádza na rozum jedna otázka:aj keď už budete doma, tak starší bude bývať u starých rodičov, lebo bude(alebo je)extrémne žiarlivý?!...myslím, že to treba riešiť už teraz...a verím, že keď ho budeš už teraz zapájať do vecí okolo súrodenca, tak si zvykne...možno to nebude hneď, ako u nás-ale zvládnete to a ešte jedna rada...ak ho budeš stále takto "obraňovať", že je strašne žiarlivý a budeš ho držať "ďalej" od prípadného "rivala", tak to nebude dobré hlavne pre neho

Za seba môžem napísať, že mi vyše 2 ročná Kika vtedy vlastne veľmi zdravotne pomohla, lebo keď mi asi na tretí deň sedela na kolenách a mechrila sa, po návšteve som ľahla do postele a z cis. rezu sa mi začala liať krv - a to bolo vraj moje šťastie, že sa mi to vylialo von a nie do brušnej dutiny, lebo mi vlastne tie injekcie proti zrážaniu robili to, že mi tá krv trčala niekde medzi zošitými vrstvami :D
Teraz pri Margaretke ma nebol pozriet nikto, lebo bolo chripkové obdbie a mama mala deti, muz bol chory a ked sa vyliecil mi doniesol vodu a toaletny papier :D
Ale to je už iná téma, bo tí moji majú už 8 a 10 rokov