Už niekoľko dní sa budievam na stuhnutý krk a boľavý chrbát a tupú bolesť v zátylku a presne viem, že takto sa mi odpláca stres, ktorý si nechávam prenikať pozvoľne do života. Nie je to viditeľné, hmatateľné, nie je to jeden veľký problém... sú to stovky malých problémov, ktoré sa mi bodavo dostávajú pod kožu. Ja si za to môžem sama... neselektujem, nevyraďujem "blbosti", ktoré nijako neovplyvním len sa tým zbytočne trápim, nechám si na seba nakladať a nakladať, kým sa nezačnem budiť s mojimi známymi bolesťami a už viem, že je zle-nedobre.
Už len taká dovolenka... človek si ide oddýchnuť, načerpať síl a už počúva "kňučanie" troch detí... potom prídu mamy, ktoré sme pozvali a ďalšie požiadavky a sťažnosti na počasie, zdravie, a rýchlo poďme tam a sem, aby sme stihli. Ak by bolo málo problémov, tak manžel objaví ďalší, nepozdávajú sa mu kolesá na aute, tak po pár hodinovom vzdychaní a krúžení okolo auta a kradnutí kľudu skontaktuje servis a aj tak mu je to trt platné a tak sa ide s malou dušičkou domov a kolesá na aute sú bezo zmeny ďalšie tri týždne v pohode... hlavne, že sme sa mali stresovať... ja povinne... ale to som ešte odolávala, lebo dovolenka a ja sa nenechám vykoľajiť.
Po dovolenke si treba vyhrnúť rukávy a porobiť dlážku v izbe... manžel a ja, lebo syn pracuje a keď mladý robí je moc unavený a keďže je to náš byt my sa máme činiť... a popri tom piecť a variť a... výbuchy zlosti narušia radosť z novej izbičky. Ale zas čo chcem, ja som si naplánovala, ja som si na vine...
Ak by mi nestačilo, tak popri sťažnostiach jednej alebo druhej mamy na počasie, zdravie, na ceny liekov, ceny v obchodoch, popri lustrovaní ako často chodíme do kostola, čo robia deti, prečo neposielajú dlhé sms-ky babkám, kedy prídu na prázdniny, kde sa aj tak nudia, popri sťažovaní sa najmladšej na nudu, riešení zdravotných "problémov", ktoré nie sú vážne, ani akútne, ale treba mi o nich hovoriť priebežne každý deň v tú najnevhodnejšiu chvíľu.... popri tomto chaose ešte "musím" skĺbiť dve oslavy, nakúpiť darčeky, presunúť oslavy k nám, prichystať tortu, občerstvenie, rešpektovať priania oboch oslávencov, riadiť to... a vyčerpaná padnúť do postele, aby ma prebudili tie moje staré známe bolesti.
Ignorujem ich a púšťam sa do surfovania na internete, lebo veď svet je omnoho väčší a komplexnejší, ľudia majú omnoho viac problémov a tie treba vypočuť a riešiť, nie? A tak zabŕdnem do ekológie, a zisťujem, že napriek mojej snahe odľahčiť prírodu od všetkého sajrajtu, som len neúspešný amatér vydaný na posmech... pozvoľna prejdem k témam o utečencoch a k diskusii, po prečítaní ktorej mám pocit, že koniec sveta sa blíži, lebo politici a zapredané nadácie... a nás zahltia nielen moslimi ale aj Somálčania a my sa môžeme tomu maximálne len tak prizerať, lebo politici už dávno rozhodli za nás a mňa obchádzajú mdloby.
Ak by mi nestačilo, tak môj prostredný pecivál sa rozhodol zliezť z postele a vyjsť si s kamarátmi von. Jesť nechcel, že si kúpi. Po 6 hodinách mu volám, mobil vypnutý. Po hodine hľadania v daždi a rozbehnutej súkromnej pátracej akcii mi volá najmladšia, že výletník je doma. Odplatou na môj takmer hysterický výstup je flegmatické: A kde som si mal nabiť? Nevadí, hlavne, že je v poriadku...moje nervy už nie.
Vypnem internet, začítam sa do časopisu a tu hľa článok o Bangladéži a výrobe textilu a oblečenia. Mám odsledované dokumenty s touto tématikou a nejak sa ma to znovu dotklo... apel autorky, aby sme si vyberali drahšie a tým pádom aj kvalitnejšie oblečenie a nekupovali tak veľa lacného. No môj vystresovaný mozog začal záchranu aj v tomto smere a už som uvažovala, ako nakúpiť oblečenie rýchlo rastúcim deťom... Kupujem aj takto väčšie, ale zas o tri-štyri čísla skočiť už nemôžem... a ako to finančne zaplátať, keď tričko za 10 € je zdieranie tretích krajín, ale zas pre 5 člennú rodinu nakupovať kúsky po 30 € a to som ešte bola len v oblasti tričiek, čo potom také blúzky, svetre, mikiny, nohavice, šaty.... veď my by sme chodili nahí.r
Pár týždňov som sa snažila zachrániť svet a skončila som so seknutým krkom a frustrovaná. Začala som mať pocit, že stále málo robím, málo snažím, málo počúvam, málo pomáham... ale prišla som nato, že pomaly prichádzam o zdravý rozum.
Posledný víkend bol naprosto vyčerpávajúci. Oslava, výlet,zachrániť vymknutú maminu, vypočuť si problémy jednej blízkej osoby, riešiť výsev na koži u ďalšieho člena rodiny, riešiť problémy s autom, zreferovať mame čo sa za 24 hodín odkedy sme sa s ňou nevideli stalo a čo som podnikla a kedy čo kúpila ma už viedli k naprostej explózii... skríkla som dosť, už stačilo, riešte si svoje problémy sami, nechajte ma na pokoji... ja už nezachraňujem, ja už tiež chcem mať svoj pokoj, ja už nechcem byť stuhnutú zo stresu.
Prepáčte, ale aj toto virtuálne vyžalovanie sa má na mňa terapeutický účinok, pretože sa snažím v reále nikomu a na nič nesťažovať... radšej si to odnesiem sama so známou bolesťou... asi som sa nenaučila myslieť inak... neriešiť, nepripúšťať si.
Ďakujem, dulka, veľmi potešilo a zahrialo na duši.
Osobne som sa naučila vypínať svet, nezahrabávam hlavu do piesku, ale stačia mi krátke strohé fakty, bez vrtania sa ..., lebo mi bohate stačí to čo mám.
Veď to vypínanie sa musím naučiť. Príliš si nechávam všetko vliezť pod kožu, mysliac si, aká som silná, ako to zvládnem... a nakoniec ma to položí. Na jednej strane potrebujem harmóniu a neznášam nespravodlivosť, na strane druhej sa nechávam tou disharmóniou a nespravodlivosťou zvalcovať... hold váha znamením aj správaním zrejme.
myslím, že to všetky dôverne poznáme.
Tri a pol roka dozadu som stále mala pocit, že musím všetko riešiť. každému pomáhať. Všetkých vypočuť. Všetko premyslieť a nalinkovať. Zvoliť vždy najideálnejšiu cestu. Pre všetkých. U mňa sa stres vždy prejavoval bolesťou medzi lopatkami. Dlhé roky.
Ale toto bolo iné. Deň po mojich 49 narodeninách. Pozvala som rodinu a ani netuším, jak som tie obrátené rezne dorobila. Na druhý deň som usúdila, že zápal pľúc. A že musím predsa len po 10 rokoch k lekárke. ešte stále som si nepripúšťala že je to vážne. Poslala ma na príjem do nemocnice. Tak ma skúmali, skúmali, dávali lieky, nezaberali. Až ma došifrovali na oddelenie. Na ďalší deň pri vizite zrazu primár zavelil - preklad na jis. A už to išlo. Už som nemôhla nič. Len ležať. Že to je infarkt som im neverila. Potom preklad do špecializovaného ústavu. Stále som bola presvedčená, že sa pomýlili. No tu sa to potvrdilo. Rozprávali o 25 %. Ja reku fajn, no to mi ešte 75% ostáva. Figa borová. Bolo to naopak.
A ja som stále nemala dosť. Nepochopila som. Stále som riešila a mala snahu riešiť problémy za iných. Ďalšieho pol roka prišlo pritvrdzovanie. Bolo horšie a horšie. Až som celé dni len sedela a sedela. A čakala, čo ďalej. Najhoršie bolo, keď chodil okolo mňa syn a pýtal sa: Mama, kedy už budeš mať energiu?
Ďalší skoro rok som sa zbierala.
Dalo mi to veľa. Už neriešm problémy iných. Čokoľvek sa stane, nepovažujem rovno za katastrofu. Ale napríklad za možnosť nového začiatku. V podstate robím, čo chcem. Už som sa prestala hnať za tým, aby sme vždy urobili všetko, čo som vymyslela, nalinkovala. Aj volnejšie je to dobre. Úplne sme skresali v rodine darčeky, oslavy. Nie je to jednoduché, stále je pred nami dlhá cesta. Napríklad dnes som si uvedomila, že na jednej strane zbieram na ulici odpadky, triedim. Na druhej strane nemam problém pustiť dnes sušičku. Takže tiež je to také dvojtvárne.
Dosť nam pomohlo nechať niektoré veci plynúť. Syn vždy hovorí: Mama nerieš. A storočný starček zase hovoril: Najlepšie bude, keď bude tak, ako bude....
nie je to ľahká cesta, ale dá sa
Je to fascinujúce - tí starečkovia a starenky - nemajú potuchy o internete, globalizácii, najbližším zdrojom informácií je suseda odvedľa a vesmír sa končí tam, kde je "svätý za dedinou" - ale tej múdrosti, čo sa skrýva v ich výrokoch - vždy znovu a znovu ma to udivuje.
Dedov som si nepoznala, obaja umreli, keď boli ešte moji rodičia mladí, ale obe babky boli presne takéto ...
Teraz som si poriadne prečítala tvoj nadpis a musím povedať toto - kto ste viedeli inštruktáž v lietadle, tak viete, že kyslíkovú masku si má najskôr nasadiť matka a až potom má nasadzovať masku dieťaťu. veľmi dobre vedia, prečo.
Asi si to vycapím na dobre viditeľné miesto. Taktiež odkladám svoje trápenie, starosti, nezverujem sa, aby sa iní kvôli mne netrápili a potom pôsobím dojmom silnej a vyrovnanej, na ktorú sa môže naložiť. Až posledný výkrik pomohol k prebraniu sa. Mala som pocit, že šťastie ostatných je v mojích rukách a tak som ich zhýčkala, až sa prestali snažiť a nemali ani potrebu vypočuť si mňa. Mala som pocit, že keď odsuniem na chviľu dieťa, manžela, mamu na vedľajšiu koľaj, aby som si dopriala oddych, aby som sa zresetovala pri nejakom koníčku, že budem krkavčia matka, manželstvo dostanem do krízy, budem nevďačná dcéra. Nechala som sa dirigovať a pritom len donedávna som bola tá, čo si určovala prioritu, ktorá riadila a stopla, keď bolo niečoho priveľa... A budem musieť znovu stúpiť na brzdu a delegovať povinnosti na okolie, nemať pritom výčitky a nenechať si svoje zdravie ničiť kvôli malichernostiam. Ja viem, čo by som mala... len ešte stále neviem ako nato.
Ďakujem za povzbudivé slová. Kým som doteraz mala pocit, že som sama na "pustom ostrove", vidím, že na tom ostrove sme viaceré a pomáhate mi... ďakujem.
tak, tak, treba delegovať. A občas prijať aj horšiu alternatívu, ako tú čo vymyslíme my same. Nakoniec sa ukáže, že aj to stačí... Hlavne nestresovať. Ani seba, ani okolie.
Áno, viem to a musím sa s tým zmieriť, že nezachránim svet, ani sa kvôli mne nezačnú diať zmeny vo svete. Tie zmeny sa musia týkať mňa... mňa a môjho postoja. Kým budem dávať a nesťažovať sa, bude každý prijímať a možno si ani neuvedomí, koľko úsilia ma to stálo. Prvý krok u mňa bude, že sa nenechám zaťahovať do každého problému a jeho riešenia... poradia si a možno aj natlčú tak ako kedysi som si ja musela/vedela poradiť. Bude ma to určite aspoň chvíľu trápiť, pretože zvyk je železná košeľa, ale vďaka nastavenému zrkadlu od vás vidím, že netreba prepínať sily v jednom momente, ale rozložiť si ich na dlhšie. Určite nemusím byť dokonalá a ani zďaleka nie som, ale nemusím zato mať pocit zlyhania. Tuším, vlastne viem, že som pre "šťastie" mojich blízkych prestala vnímať vlastnú frustráciu, až kým sa bolestne neprejavila v stuhnutosti krku. Už viem, aj keď sa vždy takémuto poznaniu bránim... Nemusím zachrániť svet, nemusím byť vnímavá ku každej nespravodlivosti, nemusím riešiť každú krivdu, nemusím... už viem.
Inak včera som tú naštvanosť plnú bolesti vypustila von a: manžel akosi nechtiac zavtipkoval a až keď som sa naštvaná otočila, pochopil, že nezľahčujem ako inokedy. Maminu som stopla v jej kontrolovaní a sťažnostiach a urazene mi zložila telefón... to nič, prejde ju to. Syn nepochopil včera, ale dnes sú obaja ako baránkovia. Keďže neskáčem okolo nich, pochopili, že je to so mnou inak.
Ďakujem za dôveru.... budem musieť
.
"Keď sa bude každý starať o seba, o všetkých bude postarané." - učím sa podľa tohto hesla fungovať..
Tak moja máš to za sebou, prišla si na to a ja posielam veľké
, myslím že niet človeka ktorý by neprešiel aj touto etapou svojho života.
Veru pochopila a nie prvý raz... už len sa konečne poučiť.