Deti by mali chodiť do školy podľa bydliska

ja mám už decká dospelé (synátor toho roku maturuje) ale nepáči sa mi to ! (ako väčšina vecí, čo sa v tomto štáte deje)
Pomaly sa už človek nebude môcť sám slobodne rozhodnúť čo chce, čo je pre jeho dieťa (alebo pre neho samotného, najvýhodnejšie, najlepšie...) ale bude mu to nariaďované (a pod vyhrážkou pokuty ako aj napr. čipovanie zvierat, žiadna slobodná voľba v očkovaní a pod. ...) hmmm toto sme chceli? Lebo ja nie

Tak ja sa zmôžem len na jediné...napadajú ma rôzne hovorové prirovnania, ale hryziem si do jazyka a cápam sa po rukách a píšem teda slušne: absolútny nezmysel. Nikto ma nedonúti dať moje deti na školu, na ktorú budú musieť chodiť peši viac ako 3km, ktorá vedie po hlavnej ceste bez chodníka, cez rieku a potom cez železničné priecestie! Inak sa nedá, len ak by šli autobusom do mesta a z mesta späť! A predsa mi to nedá: na tom ministerstve sa asi s koňom zrazili....

Moje deti chodia do školy tu cez cestu... Nie je to bohviečo, ale zdá sa mi nezmyselné prevážať ich cez pol mesta v rannej špičke a poobede trieliť pre nich. Myslím, že nápad, aby deti chodili do školy v mieste bydliska, nie je až taký "od veci", ALE treba domyslieť detaily... Keby to tak bolo, asi by boli výsledky škôl v prospechu trochu vyváženejšie, medzi najhoršou a najlepšou by neboli také priepastné rozdiely. Teraz rodičia tlačia múdrejšie deti do škôl, kde majú dobré výsledky. OK, každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie. Priemerné a tie horšie deti alebo deti s poruchami učenia chodia do školy, kde bývajú. takto sa môže ľahko stať, že jedna učiteľka má v triede aj 2-3 deti s poruchou učenia, niekedy aj viac, ktorým sa predsa len musí venovať individuálne. A šikovnejšie deti môžu byť trochu bokom. (Väčšinou učiteľky tým šikovnejším, aspoň v našej škole, dajú pracovný list navyše). Škola by aj otvorila viac tried, ale vzhľadom na počet žiakov nemôže. Napr. v ročníku staršieho syna je dokopy 47 detí a sú 3 triedy. On chodí do triedy, kde je 13 detí, z toho 2 sú integrované a v ďalších dvoch triedach je to tak isto. Je pravda, že tie lepšie deti ovplyvňujú pozitívne tie horšie, snažia sa im vyrovnať, dokázať to, čo tí lepší. Nemyslím, že by sa lepšie/múdrejšie/šikovnejšie deti pri tých priemerných a podpriemerných "pokazili". Veď aj ja som chodila do školy, kde sme mali v triede deti, čo ledva vedeli čítať, opakujúce ročník. V piatom ročníku k nám pribudli deti z jednotriedky z dediny a veru s jedným chalanom sme stále súťažili kto je lepší. Asi polovica z tej triedy skončila VŠ... Nadané deti môžu chodiť na krúžky, do umeleckých škôl a pod. Ale často mám pocit, že ambície niečo dokázať majú viac rodičia ako ich deti (veď natlačiť 4-ročného krpca na tanečnú a vytýkať učiteľke, že tance sú málo náročné, sa mi zdá divné).

Ja som ten clanok zaregistrovala a vytocila sa . A vcera to rozoberali i v televizii.

Dala som si zalezat, kam syn pojde do skoly. Bola som si pred zapisom pozriet moznosti a na zapis som sla na istotu. Je bystry, rozhladeny a velmi zvedavy - veeeelmi zivy. Kvoli jeho povahe, som hladala skolu, kde nebude 22 deti v triede, kde bude mat rovnake moznosti a vybavenie, ako vo velkej skole a kde bude prijemna atmosfera. Som velmi spokojna ako som vybrala. Mame skolu 500 metrov od domu, velku sidliskovu. Drobec ale dochadza do dedinskej, kam ide jeden autobus rano("skolsky", spravi si zachadzku na sidlisko) a poobede jeden naspat. Chodi tam takto asi 30% deti ci z mesta, alebo sidliska. Maju informatiku, maju anglictinu, prostredie je skvele. Skola sa velmi snazi, aby mohla fungovat(i na plese, nimi organizovanom som bola ). je ich v triede 10, takze aj keby mali ziakov s problemami - spravanie alebo prospech, da sa to krasne zvladnut. (Pani ucitelka ho hned odhadla, sedi v prvej lavici , no skor preto, ze je velmi aktivny, obcas ho musi usadit aby mohli odpovedat aj ostatni .) Je tam samozrejme i nevyhoda, ked chcu divadlo, musia si ho sami nacvicit . Deti v meste absolvuju divadlo ci koncert 2-3x do roka. Na kruzok ho 2x do tyzdna vozime do mesta.

Ani my s bratom sme nechodili do skoly na sidlisko, ale do mesta(kazdy do inej dokonca), po skole sme chodili k mame do prace a potom spolu domov. Este aj za sociku to neriesili prikazom ako teraz planuju .

Určite by mala byť zachovaná sloboda výberu, aby sa človek mohol rozhodnúť kam dá svoje dieťa do školy, bez ohľadu na to, aký má na to dôvod.

Moje staršie deti chodili do mestskej školy. Po presťahovaní sa som dala najmladšieho syna do dedinskej školy. Je to rozdiel. Tu som omnoho spokojnejšia. Je ich v triede 13, majú takú učiteľku akú som za celé tie roky pri veľkých nestretla, má čas sa im venovať. Je to tu také komornejšie ako v tej obrovskej mestskej škole. Na krúžok chodíme do mesta 2x do týždňa. To na margo mestská a vidiecka škola...(taká je moja skúsenosť)

A nepáči sa mi, že by mal niekto rozhodnúť kam bude moje dieťa chodiť do školy ...

Takže ak teraz je veľa škôl, ktoré akoby zaspali dobu, tak odteraz sa už môžu všetky vykašlať na akúkoľvek snahu. Veď svojich žiakov budú mať istých, tak načo organizovať nejaké akcie, krúžky, čokoľvek nad povinný rámec. Som presvedčená, že je to veľký krok späť a s úrovňou škôl to pôjde dole vodou Jediný, kto z toho získa budú tie súkromné a cirkevné školy.

U nás bol takýto pokus už vlani. Dosiahli jedine to, že rodičia prehlasovali deti na trvalý pobyt fiktívne na adresu, ktorá bola bližšie k nimi zvolenej škole, ku známym, starým rodičom a pod. Napokon sa zapisovali deti na školy podľa výberu rodičov.

už im švitorí, podľa mňa to je diskriminácia

Určite sa nedá rodičovi prikázať,aby nechal svoje dieťa na škole v mieste bydliska, ak má inú predstavu. Teraz trochu hovorím sama proti sebe, lebo učím na malotriednej škole v našej obci, kde máme spojené ročníky a tiež sme v tomto šk. roku zaznamenali pokles žiakov spôsobený tým, že rodičia zapísali prvákov v meste. Prekáža mi ale, ak rodič nič o podmienkach na škole nevie, len si myslí, že malá dedinská škola je v porovnaní s tou mestskou akási "zaostalá" / v našom prípade dali preč deti privydaté mamičky, ktoré vyučovanie na podobnej škole nazažili, mnohé majú skôr s cestovaním detí problémy/. Ja už roky pracujem takmer denne s interaktívnou tabuľou, v triede mám vizualizér, pripojenie na internet. V triede sú síce 2. ročníky, ale také počty detí,že každé dostane priestor na každej hodine, šikovnejší prváci čo to pochytia od druhákov. Obe moje deti absolvovali prvý stupeň na našej škole, syn je dnes na prestížnom bilingválnom gymnáziu, tak si myslím, že základy tu dostal dobré . Potvrdilo sa nám, že deti, ktoré boli šikovné u nás, nemali problém si udržať svoje kvality aj na druhom stupni, pritom 5 ročník je naozaj zlomový. Jediný problém vidím s mimoškolskými aktivitami, cestovať do ZUŠ , či CVč-ka je komplikovanejšie.
V jednotriedke -triede s viac ako 2 ročníkami si neviem predstaviť učiť, nieto tam nechať svoje dieťa.

Ja nemám slov čo všetko v našom štáte riešia.To je už naozaj ne/sloboda vo všetkom

Mňa to úplne dorazilo...ako som sa nad tým zamyslela, najskôr to bola cesta k čo najväčším slobodám /slobodná voľba školy, lekára, zdravotnej poisťovne, atď./ a keď sa to už dosiahne tak sa točíme a ideme späť k rozhodovaniu o nás - bez nás...
Ja ako matka chcem mať voľbu vybrať pre svoje dieťa to /podľa mňa najlepšie/ a hlavne to platí aj pri výbere školy, veď dieťa ju má navštevovať 9 rokov, zverím ho cudzím ľuďom na 4 - 7 hodín denne na 5 dní v týždni, majú mu dať základy vedomostí do života a ja by som nemala mať možnosť ovplyvniť, kto "to" bude robiť, akou formou, v akých priestoroch a pod.? Nerobím pritom rozdiel medzi školou na dedine a v meste, ale medzi kvalitou škôl. My sme malé mestečko, ale máme tu 3 základné školy + 1 cirkevnú. Do jednej z nich my chodili obaja chlapci /mladší dokonca ešte chodí/ a to som aj na jeho želanie mala snahu školu v minulom roku zmeniť, pretože som nebola a ani teraz nie som spokojná s prácou a prístupom niektorých pedagógov. So známymi sme viedli debaty o školách, ktoré navštevujú ich deti, hodnotili to síce len zo svojho uhla pohľadu, ale aj tak...okrem cirkevnej a školy, kde sa dokonca pravidelne objavujú nožíky pri bitkách ešte stále mám na výber, kam najmladšiu dať...a tohoto práva sa budem držať zubami - nechtami.

Je to o obmedzení slobody, najbližšie si už ani toho lekára nebudeme môcť vybrať. Buďme radi, že Č. má dosah iba na školstvo.
Nechcem sa zapojiť do debát, ktorá škola je lepšia, je to individuálne, každému vyhovuje niečo iné. Ide tu ale o princíp. Ak žijeme v demokracii, tak by sme mali mať aj právo výberu. Ak ho nemáme, nežijeme v demokracii.

tiež som proti, rodičia by sa mali sami rozhodovať, kam deti dať a kam nie

Tak ja neviem, mne dal starosta na výber, kvázi, či do obecnej, alebo budem dochádzať do mesta, len tie časy mi nevyhovujú. Kým družina od polsiedmej do štvrtej, to nemám šancu sa z mesta preklopiť do 30 minút a vyzdvihnúť si dieťa. Mesto je 12 minút, ale keď napočítam, ráno o polsiedmej už byť pri dverách, vychystať, utekať k autu, dopraviť sa do mesta na siedmu, nájsť miesto na parkovanie, dobehnúť do roboty... no niesom superžena a to isté opačne, o polštvrtej skončiť robotu, modliť sa, aby neboli zápchy po trase a dopraviť sa do štvrtej do družiny nehrozí.

Jednoducho mne je ľahšie byť na polsiedmu v meste, vyhodiť bandu, na siedmu naklusať do roboty, a poobede je družina do 16:30, takže mne to viac vyhovuje.

To je také organizačné, na margo obecnej a mestskej družiny. Nejak úroveň výučby neriešim , čo ale riešim je, že ZUŠ-ka v priestoroch školy je pre mňa jednoznačne top-ten, aby som to dieťa nechala v meste.

V obci to vyzerá asi tak, že to CVČ-ko založím asi ja. Prenajmem kulturák a vymyslím aktivity. Aká som vtipná.

Nie, vážne, teraz. Nepáči sa mi to a neschvaľujem to.

Tento problém je tak trochu mimo mňa v tom, že deti v tom veku UŽ nemám a vnúčatá EŠTE nemám.
Ale - čo sa týka vzdelania, som tvrdá elitárka, aj keď to možno nie je celkom fér. Lenže ja som to svoje elitárske cítenie získala ešte v hlbokomm socíku - a ak som vtedy mala možnosť (áno, ja, hoci som bola dieťa, ale bola som to ja, kto si nie u úradov, ale u rodičov musel vybojovať to privilégium) chodiť do výberovej školy, tak nevidím dôvod, prečo by takú šancu nemali mať deti dnes.
Určite nie vždy a za každú cenu, sama som dosť tvrdo s najstaršou bojovala ohľadne 8-ročného gympla, lebo som bola presvedčená, že to NIE JE tá lepšia možnosť a myslím, že keby to dnes mala hodnotiť, tak by to aj ona brala ako dobré rozhodnutie.
Pri zachovaní slobodného výberu by som tiež vždy brala do úvahy názor dieťaťa, neskonale ma rozčuľuje rozhodovanie "o nás bez nás", aj keď samozrejme dieťa nie je tak celkom "kvalifikované", ale treba si ho minimálne vypočuť a vysvetliť mu, prečo to naše rozhodnutie je lepšie ....

Toho roku sme Maťa zapisovali do prvého ročníka. Na výber sme mali školu o ulicu od našeho bydliska, ktorá kvalitovo je na špici v regione. No parada. Blízko škola, plus kvalita vzdelania, ktorú má šancu dosiahnuť. Zápis bol vyhlásený na dva dni, miest na 3 triedy. Najprv som si hovorila, že však stačí aj na druhý deň ísť, ale potom som si spomenula na zápis v škôlke a davaj hneď v ten prvý deň. Na rad sme sa dostali v poslednej polhodine po 3 hodinách čakania. Podotýkam, že zápis mal začať o 14tej a my sme došli 14,25. Po našom zapísaní bolo na rade asi ešte 6 detí a pán riaditeľ skonštatoval, že má v podstate takmer plný stav, ak všetky detičky budú prijaté. Na druhý deň asi ani nezapisovali. Nemali miesto.
Z rozhovorov ( však čo by som robila tri hodiny, komunikujem aj s rodičmi, čo so mnou strávia nejaký čas) som sa dozvedela, že viacerí sú ani nie, že z okolia, ale "medzimestskí". S podobnými argumentmi, aké ste tu písali ( družina pred a po vyučovaní sa nedá zladiť s pracovným časom). Ja to chápem. Veľmi dobre to chápem a určite by mi to neprekážalo KEBY. Keby som ako najbližšiu školu k mojemu bydlisku mala garantovanú alebo aspoň by som bola uprednostnená pred ľuďmi, ktorí dieťa vezú hodinu do a zo školy.
Pretože takéto riešenie ... urbanizácia, miesto modernizácie na dedinách ... je podľa mňa nedobrý.
Či sa mi to páči, že dieťa bude MUSIEŤ chodiť do školy, ktorú mu vyberie štát? Nie. Nepáči. Ale nepáči sa mi ani to, že sa nesnažíme vylepšiť situáciu, kde to nie je aspoň v priemerných podmienkach.