...V dvadsiatich ma opustil manžel...našiel si inú...
Vtedy to bolelo...
Sama s 8-mesačným dieťatkom...
Ked mala Terezka 3 rôčky osud mi úplnou náhodou poslal Cibka...mojho manžela...
Dnes sme sa ráno pobozkali a zaželali sme si krásne výročie...
Sme spolu 9ročkov, a bolo to to najlepšie, čo sa mi mohlo stať:o)
tak nech vam to vydrzi fakt cely zivot.
(brokenheart) áno,zažili sme bolestné päťročné obdobie,keď nám ochorel prostredný Mário na rakovinu,prišiel o nohu a nakoniec zomrel.Veľmi sme ho ľúbili ,tak ako aj Aďka a Tomina,ale toto bolo trošku iné.Ako sa ľudovo povie-pre iných bol mrzák,ktorý to ale všetko úžasne zvládal do poslednej chvíle,no my sme boli naňho hrdí,keď som s ním išla na vozíku do mesta-je to asi čudné,ale mňa napĺňala pýcha naňho.Bol to výnimočný chlapec a veľmi nám chýba.Tretieho decembra budú štyri roky čo nie je medzi nami.Mal by krásnych šestnásť.
Betana, Daisy-bol to osud a asi to tak malo byť..., ale ste velmi statočné, žiadna mamina by takéto zažiť nemala...oproti vaším bolestiam, sú tie moje zanedbateľné
a ešte niečo,keď zomrel,áno,bola to aj úľava,že sa už netrápi,že je to tak lepšie.Lekárka nám vtedy povedala,že by to bolo od nás trošku sebecké,aby takto žil,že on by to možno nechcel.No neviem...
zenicky puka mi srdce ked citam tieto pribehy(brokenheart) ...ani neviem co by som k tomu dodala...hadam len to ,aby takejto bolesti bolo na svete co najmenej,alebo nebolo vobec... ...prajem vela sil a zdravicka...
...dnes je tomu 12 rokov čo zomrel môj milovaný dedulo ...a zmieriť sa s tým je dodnes ťažké.
betana,
neviem, co dodat...vela, vela podobneho...
su veci, ktore bolia aj po 20 rokoch...
tiez som prisla k poznaniu, ze to, co bolo, malo byt tak, ale preco za cenu takej obrovskej bolesti...?
Eva
betana ja len tolko.. prezila som nieco podobnee..piisem o tom tu.. http://www.nanicmama.sk/my-skoro-dokonale/moj-smutny-pribeh
zelaam vsetkyym mamaam ktoree prezijuu rozne trageedie vela vela sily v zivote...
..betana...zivot nam postavi do cesty..niekedy velmi tazke rozhodnutia...zrejme..aby sme nieco pochopili a posunuli sa dalej....niekedy je to krute...ale ber to tak...ze to tak malo byt....tazka prekazka....ale zda sa..ze si uz pochopila....zelam ti aby tie dalsie prekazky uz neboli tak krute a aby si uz bola v zivote stastna a tesila sa z toho ...co mas...
aj rozhodnutia, aj zazitky, ale o tomo je zivot a stale sa posuvame dalej ... a ja osobne napriek vsetkemu s usmevom na tvari.
..vyborne betana...aj ja chodim s usmevom na tvari...ked sa ma niekto pytal..ako sa mas..?..dobre...nech mi "zavidia"..ked poviem zle..aj tak mi nikto nepomoze...kazdy si musi pomoct sam..!
...este nieco tu chcem dopisat....su ludia..co sa radi dennodenne stazuju../mala som kolegine/..robili stale dusno okolo seba..bolo to deprimujuce..a jednotvarne ...a pri tom nic neriesili..roky rokuce tak zili...myslim...keby ludia pochopili..ze usmev ma carovnu moc...je nakazlivy..dokaze vycistit priestor..ludia by mohli byt stastnejsi...aj ked mozno neni pre niekoho jednoduche nahodit usmev..ale potom keby aspon mlcali ..hlavne v kolektivoch...kazdy predsa ma aspon jedneho cloveka..ktoremu sa mozu zdoverit....alebo..sup sem na tuto stranku...vyliat si srdiecko....a urcite sa mu dostane dost tej podpory..a na konci sa usmeje...jasne..pokial mu niektora z nas neda nejaku"ranu pod pas"..ale snad s tym tiez kazda pocita..pred tym jak zacne pisat....pretoze nie sme rovnake.....
Dnes som sa hneď ráno stihla tak hrozne rozčúliť,že ma až hlava bolela.Sadnem k počítaču,čítam a slzy mi tečú nad tým čo píšete...ja mám tiež niekde v nebíčku troch maličkých súrodencov,narodili sa oveľa skôr,ako mali.Moja mamka si pamätá každý jeden dátum,kedy to bolo a vždy im zapáli sviečku.Ja som to ako malá nechápala,ale ako mama som zistila čo cíti.
A teraz aj vidím ten môj ranný problém úplne ináč...
čo nás nezabije to nás posilní...ale tiež dúfam,že bude,čo najmenej takýchto tragédii...sme siláčky, a naši anjeličkovia nás z nebíčka chránia, a raz sa s nimi opäť stretneme
Je to veľmi smutmé.Niekedy je život fakt nespravodlivý.Žiaľ nie je v našej moci tomu zabrániť.Betana,Daisy,Fantika...
Dnes je to presne dvadsať rokov, čo som prišla o svoje dieťa. Porodila som ho nečakane a predčasne a bol to chlapček. Veľmi som sa trápila, prečo sa mi to stalo a veľa rokov som v tento deň akoby držala smútok, až do času, kým sa mi po rokoch znova ozval jeho otec a všetko sme si dopovedali, čo ostalo visieť vo vzduchu, lebo keď som o toto dieťa prišla, zrušila som svadbu a nechala som odísť azda najlepšieho muža, akého som mohla mať (to mi povedala jedna numerologička, že keby som vtedy a vtedy uzatvorila sobáš, bol by to ideál na celý život - a to vtedy bolo, keď som si mala brať práve tohto chlapca). Prečo som cúvla? Pretože to bolo moje druhé dieťa s ním a znovu bolo mongoloidné. Asi nám nesedeli gény, vyšetrení som sa bála, tak som to rovno sekla. Niekedy nám život spôsobí jednu bolesť, aby nás ušetril inej, možno väčšej a dlhšej bolesti. I keď mám priateľku, ktorá takéto dieťa má, a hoci má veľa starostí, to dieťa jej zároveň svojím pohľadom na svet dáva aj veľa radosti. Stalo sa Vám to niekedy tiež, že ste zažili niečo bolestné, s čím ste sa ťažko vysporiadali, ale časom prišlo poznanie, že to tak bolo lepšie? Myslím, že sa to stáva bežne. Preto hovorím, že život je napokon spravodlivý a ten hore vie, čo a prečo robí... Prajem Vám dnes naozaj pekný deň.