fyzicke alebo psychicke tresty na detoch.

a priori som zasadne PROTI akejkolvek forme nasilia - nielen na detoch, ale vseobecne.
Bit deti, ponizovat, psychicky im ublizovat je velmi zle a podpisuje sa to zasadnym sposobom na osobnosti dietata.
Eva

to určite nie, fyzické a psychické tresty, mne by sa tiež nepáčilo keby ma niekto bil alebo psychicky týral, určite sa to musí odraziť aj na psychike toho dieťaťa

Som absolutne proti násiliu fyzickému aj psychickému nielen voči deťom ale vo vzťahoch vôbec.
Na deti najviac platí záujem, pozornosť , pochvala, zdravé hravé súťaženie , určite nie krik a tresty. Tie buď spravia z dieťaťa ustráchaného zakomplexovaného alebo naopak agresívneho nezvládateľného človeka.

V prvom rade, je rozdiel medzi trestom a ublizovanim alebo totez neni totez.
Co si predstavujes pod pojmom "zatvaranie deti"? Lebo u nas to funguje takto....ked robia cirkus (rozumej revu, buchaju dvermi, robia veci napriek v hneve alebo niekoho udru), tak ich pekne odvedieme do samostatnej miestnosti a povieme "ked sa ukludnis,mozes prist a porozpravame, ja teraz zatvorim dvere". A zatvorim (dieta). No a potom uz riesime, co sa stalo, co kto spravil, ci to bolo spravne a pod.....
No a samozrejme aj u nas sme uz deti capli po zadku.

kamaratka, ktora nedostala "na zadok" nas ostatnych (uz dospela) dostavala do slamastiky. proste nema "klapku". pud sebazachovy. nezazila, ze niektori ludia maju len jedny nervy a ze banda opitych rybarov sa s papulnatou "aj ja mam pravo" dlho prekarat nebude. jeden priklad za mnohe

nie som si 100% ista, ale eniXelka, snad nie je u vas za kazdymi dverami temnica

rosnicka mas deti? moje nazory na vychovu a vychova sa menili tak, ako cas plynul. som opatrnejsia na niektore slovne spojenia a nazory.

Môj názor je, že trest je vždy, vždy, vždy ubližovanie silnejšieho slabšiemu, hoci len pacnutím po ruke alebo krikom. O to predsa ide z definície, spôsobiť nepríjemné pocity aby sme spôsobili zmeny v správaní a dokonca niekedy v prežívaní (!).

Osobne mi také niečo újde len keď už naozaj neviem čo spraviť, a myslím že rodičia to majú rovnako. Nikto na to nie je hrdý. I keď niektorí to spätne obhajujú, je to ľahšie než sa pozrieť vlastnému zlyhaniu do očí. Pre mňa je to dôvod vrátiť sa k tomu a spätne to riešenie nájsť. A samozrejme otvorene o tom s dieťaťom hovoriť dodatočne, keď sme kľudní obaja. Aspoň videlo že aj dospelí sú len ľudia, lebo občas sa tvárime pred deťmi že sme nad-ľudia. alebo aspoň nad-deti. Myslím, že pri výbere výchovných metód je kľúčová otázka: čo z nich chcem mať v dospelosti?

No a problém je aj to že existujú teraz iné metódy, skvelé metódy, ale málo sa o nich vie a nikto z nás s nimi nemá veľkú skúsenosť- nezažili sme ich sami na sebe. Ale to nie je dôvod sa nesnažiť:) Koľkí by sme chceli, aby sa naši pestúni boli bývali snažili miesto toho čo občas robili... . Už vidieť to by bolo zadosť učinením.

mamamata Ono problém je v tom, že každý si to slovo zadefinuje svojim spôsobom. Keď počujem trest vo výchove, nenapadlo by mi žiadne fyzické násilie, psychické už vôbec nie. Je to iba následok toho, ako sa deculo zachovalo. Príklad - klbčia sa o nejakú hračku, graduje to do pre mňa neprijateľných decibelov, najprv ich žiadam, aby sa dohodli, ak to nedokážu, hračka mizne z ich dosahu, bodka. Je to pre mňa forma trestu za nevhodné správanie, učia sa, že si budú musieť s okolím vedieť veci vykomunikovať slušne.
Stotožňujem sa s tým, čo napísala Ariesa, je to proces, učím sa aj ja. Zlyhania patria k tomu, podstatné je potom dodatočne s dietkom všetko spolu prebrať, vysvetliť si. Viem, že existujú účinné a skvelé metódy, v praxi ale niečo aplikovať na 100% je niekedy zložité, to pochopí mama dvoch až viacerých malých detí, ktorá okrem ich výchovy vedie domácnosť. Argumenty, typu všetko vždy nechať tak a venovať sa iba im sú celkom nezmyselné, lebo veď jesť potrebujú tiež, čisté oblečenie a domov a tak podobne, to predsa patrí tiež k výchove príkladom, tak ako ja robím veci, tak to zrejme budú robiť ony.
Navyše, tiež si myslím, že je to pre ne pohľad na tú druhú stranu mince, temnejšiu stránku osobnosti rodiča (zvýšený hlas, nezvládnutá nervozita všetko v rámci prijateľnej normy, žiadne extrémy)...to je predsa prirodzenou súčasťou nášho bipolárneho sveta. S láskou vychovávané deti znesú aj toho nedokonalého rodiča, ktorému občas rupnú nervy a zvýši hlas.
Násilie tam, samozrejme, nemá čo robiť. Len opäť: čo je ešte v poriadku, čo je už násilie. Napr. prílišné usmerňovanie (až dotláčanie) dietka k záujmom, prípadne k výberu školy, budúceho povolania, športu. To ja považujem za násilie a podstatne deštruktívnejšie pre budúcnosť decka, ako zľahka capnutá po zadku v situácii, keď už všetko zlyhalo, dieťa besnie a trebárs ako píše enixelka, ohrozuje samo seba. Podotýkam, že nie som zástancom cápania, len to akosi nevidím až tak tragicky, ako sa to momentálne všade prezentuje.
Otázka pre autorku blogu: Zaujímalo by ma, čo ťa viedlo k založeniu témy.

Ivan, píšem Vám / ti odpoveď dolu, strácam prehľad .
Slovo pobúrila nie je správne. Prekvapila. Táto definícia ma nikdy nenapadla.
Inak som sa zamýšľala nad tým trestom.
Napr. moje deculo chodí do školy. Už je relatívne veľký, takže sa učí sám. Niektoré dni odflákne prípravu a dostane zlú známku. Keď sú napr. tie 4ky za sebou tri, tak už ma to napáli, z pozície silnejšieho si pokričím, že len na TV čumákuje a nariadim TREST. Šupom dupom sa učiť do kuchyne so mnou. Koniec koncov som "vytrestaná" aj ja, lebo príprava do školy sa pre neho premení na zábavu ( však učíme sa hrou a aj to lepšie ide do hlavy, keď sa nejaké srandičky pripoja) a pre mňa o povinnosť naviac. Ale absolútne konečný výsledok je skvelý, lebo zažijeme príjemné popoludnie, nasmejeme sa a na druhý, tretí či štvrtý deň sa to prejaví aj na známkach.
A čul - bol to teda trest?
Pre koho to vlastne bol trest?

nazory na vychovu a vychova sa menili tak, ako cas plynul. som opatrnejsia na niektore slovne spojenia a nazory.

toto som napisala a to je stale odpovedou na tvoj povodny prispevok.

kebyze ma vidis, ako vleciem uziapane dieta do sprchy a pustim vodu, je to pre teba nepripustne ponizujuce spravanie. vies co vidim ja? ak to v jacani zacyklene dieta neukludnim, dostane znovu epi zachvat. spravila som to raz. ak by bolo potrebne, spravila by som to hocikedy inokedy.

ked vidis, ako rodic trva na zjedeni polievky, ze vladne nervozita pri stole ... mozno nevidis to, ze dieta ma problemy so stolicou a predist bolestiam bruska je vyhodnejsie, hoci i s tym cirkusom v restauracii.

je dobre, prinosne, ze sa v tejto oblasti vzdelavas, zaujimaju ta nazory a skusenosti.

cojaviem ... 5 rokov dozadu, by som povedala, ze jedna na zadok je vychovna. uz to tak nevidim, je to vyhrotenie situacie, uznavam. tiez zle znasam rozne zazite ci medializovane pripady nasilia. ale neda sa vsetko hned pausalizovat. zivot a par skusenosti naucia pokore na ukor vyhranenych nazorov.

hmmm....nebudem sa tu rozpisovať o výchove, písaného bolo dosť, každý si niečo vyberie, s niečím súhlasím, s niečím nie...mám 30-ročného syna a myslím, že je vychovaný dobre...len ma napadlo, že inšpiráciou je film "Kúzelná opatrovateľka", ale nestačí ho len pozrieť, treba sa aj zamyslieť....rodič by mal byť prísny a láskavý zároveň-len tak môže byť pre svoje dieťa oporou a dočasným partnerom ...

Naozaj neviem suhlasit alebo nesuhlasit ,zavisi to od situacie.Ja som syna nebila len raz som mu svacla po zadku ked sa vytrhol a skoro ho presiel mercedes ale to som bola v soku aj ja,bolo to mechanicke.
Raz som ale bola svedkom ked znama vytala 15 rocnej zaucho,Bolo mi luto znamej ,lebo viem ,ze normalne by nikdy take nieco nespachala .To dievca ju vytacalo dobru hodinu .Znama sa snazila ,vysvetlovala potom uz a jej vyletela ruka mechanicky.Mile dievcatko od tejto udalosti nikdy viacej nevystraja akoby dospela ci co a mama je pre nu hrdina .

podla mna kazdy chape bitku inak, podla mna je po zadku jasne ze nie z celej sily ale len tak tapnum urcite vychovne do urciteho veku, neuznavam bitie po hlave a po chrbte to je hrozne a zalezi kolko ma dieta rokov a co chape ako trest ale urcite nie bitka, ale rozumny clovek vie odhanut situaciu snad