hmmm

možno aj mne poradíte, ma ukludníte, ale možno aj odsúdite.....napriek tomu, že svoju mamu milujem a denne na ňu myslím.....už viac ako rok s ňou nekomunikujem. Hanbím sa, je to moja mama, ale nedokážem chodiť domov a pozerať sa na ženu, ktorá.....sa zapredala alkoholu. Vzmýšlala si rozne diagnozy, len aby bol dovod na fľašu, veď o chvílku zomrie. Neraz, keď som jej v dobrom dohovárala, že má cukrovku a stav sa jej može velmi alkoholom zhoršiť, otvorila mi dvere a povedala, že to je jej chalupa a mne keď sa nepáči, možem ísť....a ja sa trápila, plakala, ja ju prosila o odpustenie na druhý deň. Ale vyvrcholilo to tým, že si na prázdniny zobrala moju dcéru, ja ju doviezla aj s nákupmi a....dva dni mama bola zamknutá v izbe, ani sa o vnučku neobzrela a dokonca nielen že nevie, kedy som ju bola zobrať, ale ani doteraz sa nespýtala, či vobec odišla domov.....Myslíte že som zlá dcéra? Skúšala som liečenie, nechce si priznať že to potrebuje, reaguje na to podráždene a aj vulgárne. Milujem ju, vyplakala som potoky slz, keby mi povedala mrzí ma to, nosila by som ju na rukách .Myslíte že naozaj mám žiť vo výčitkách?Chýba mi, chýba mi rodičovský dom, práca v záhrade, ale nedokážem sa pozerať na trosku, hanbím sa pred dcérkou, veď ona si ju tak ako ja - najfantastickejšiu ženu na svete, s nežným pohladom, mlým úsmevom a nežným pohladením-memože pamätať.....