chcela by som, keby si napisala, co je pre teba dolezite.
pises, ze aby bolo zase dobre. to ale nie je hodnota. to je zelanie. zatial zbozne, dufam, ze raz skutocne.
kto je pre teba dolezity? co je dolezite? ak robis nejake veci, co ta naplnaju aspon nejakou spokojnostou, pre koho to robis? hlavne pre seba? hlavne pre partnera? ...
mna nenaplna nic pri nicom nepocitujem nieco ako uspokojenie vsetko je jak stroj bez citu! Ja v zivote mam len tie zelania ine nemam nic a co robim pre seba ci ma naplna? Podaktore ma oznacili ze som zamilovana sama do seba a pritom sa najradsej sama ani nevidim ked nieco robim tak hlavne pre maleho a pre rodinu ale dobry pocit s toho teda nemam a oni ci im to nieco dava neviem
trosku tvojim pocitom rozumiem. zazila som pri oboch detoch, kedze sa narodili cisarskym a prve tri dni som ich nevidela, rovnake pocity. je to velmi cudne prebrat sa na operacke s tym, ze tehotenstvo je prec. bolo zvlastne. akoby som zlozila skusku a hura prazdniny, volnost, sloboda. nejak sa vo mne nepreberal ziaden euforicky materinsky pocit. o to vacsi sok bol, ked som sa na ne po troch dnoch sla pozriet. divala som sa na ten uzlicek akoby to bolo dieta sestry kamaratky mojej kamaratky. proste nic, ani tuk. nula bodov. a k tomu velmi zmiesane pocity z toho - toto nemyslite vazne, ze ja sa teraz vzdam svojej slobody a budem 24 hodin denne venovat svoj cas dietatu?! na toto ja veru nie som zvyknuta. toto teda nie. vezmite si ho a doneste ho az bude mat desat, dobre?
A prve dni s babatkom boli velmi divne. akosi som sa nevedela vzit do ulohy matky, bola som prekvapena, ze ma to vsetko okolo neho skor nudi, ako tesi (ked som si citavala predtym v casopisoch o materinskych pocitoch, tak to boli vecne len fontany a gejziry stastia a slasti a lasky a slz dojatia a vobec. a ja nic.) Takze spociatku som sa starala, lebo to proste muselo byt, nejaky ten pocit zodpovednosti ma dvihal v noci z postele, hoci najradsej by som si dala vankus na hlavu a hladne plakanie ignorovala. Nosila som ho na rukach, ked plakalo, tisila, mojkala (to sa s citovym chladom nevylucuje), krmila, hrala sa s nim (a priserne sa pritom nudila). A potom to nejak postupne pri tej starostlivosti preslo samo. Nejak sa tie lady roztopili a asi po mesiaci bolo vsetko ok. tazko povedat preco. stalo sa mi to obidvakrat. ci zato mohli tehotenske hormony, ci fakt, ze som si nemohla pri cisarskom vytvorit vztah k babatku hned, ze mi boli dopriate tri dni pocitu, ze to bol len sen a ziadna zodpovednost na mna neciha. neviem.
preto skus prekonat sama seba a pohlad ho, ked spi. nemusis do toho vkladat milujuce srdce, ked to tak necitis. vloz do toho to, co citis. aby si bola sama k sebe uprimna. a skus pomaly pridavat. mozno zistis, ze ta to az tak nedesi. mozno zistis, co konkretne ta naozaj na tom celom znepokojuje. mozno to nie je len obava, ze sa zase citovo priputas a budes nanovo sklamana. mozno naozaj potrebujes len krocik po krociku budovat svoje puto. mozno je to neochota niest tu zodpovednost a starostlivost, ked si si zvykla o maleho sa nejak vyrazne nestarat, kedze tu zodpovednost prevzali za teba rodicia (co nevylucuje, ze ho mas rada a bojovala by si o neho, hoci to navonok posobi protikladne).
vies, ked chces, aby sa ti tie zelania naplnili, musis preto nieco urobit. zazraky, ze sa objavi niekto, kto z teba snime tu tarchu a ty zase budes s chutou vstavat do noveho dna, sa konaju zriedka a tebe sa uz jeden taky stal. mozno si si vycerpala kvotu a dalej sa musis uz sama pricinit. ved druhy sa uz viac menej deje, len ho nevnimas. ale ked preto budes po trosickach nieco robit, urcite sa jedneho dna prebudis a povies si: hura, novy den. tak ako o tom snivas.
Barborka,
Da sa ťa pochopiť,musíš si sama uvedomť že co bolo sa späť nevrati...Vidís je ti luto ze nemas tych svojich,čo si mala najradšej pri sebe...Už len preto musíš mysliet nato,že ak malý stratí lásku k Tebe ,ako ju potom budeš chcieť dostat ty od neho späť.(čo verím,že po čase ti bude aj to luto,co teraz o nom pises,ako si k nemu nemôžes najsť lasku alebo cestu ).Zamyslí sa nad tým,aky ty maš teraz postoj voči svojim rodičom,a tiez skoro podobne podotykam skoro podobne co sa tyka citov si zazila ty,tiez ti lasku neprejavovali..a ako ti bolo?a vlastne teraz je?Tak bude aj tvojmu synovi...Už len je niečo v tebe,kedže je stale pri Tebe...Mas ho rada urcite,len asi to nechceš prejaviť ...Skús si pri pomysleni na neho stale sama pre seba povedať:Ako mne je teraz co citim k svojim rodicom..Behaju ti hlavou zle myslienky a uvedom si,že aj syn sa bude tak cítíť a neskor tym aj trapiť...Hore hlavu dievca,čo sa chce to sa zvladnut vie....dufam,že to dokažes..Držim palce.
Barborka, bojíš sa prejaviť niekomu lásku, lebo sa bojíš, že ho potom stratíš? Odpustila si svojmu milému, že Ťa navždy opustil?
Veď Ty máš v sebe toľkoooo lásky, prečítaj si svoje vyznanie, len sa ju bojíš prejaviť 
hodnoty? mojou prioritou a hlavnou životnou hotnotou je mať kľud...k tomuto som dospela vlastne až v posledných mesiacoch prehodnocovania priorít....a tejto najvyššej hodnote sa snažím podriadiť všetko ostatné
Moje hodnoty? Ja neviem ja nic nechcem chcem zazit len to co som zazila ked som bola mladsia. Zobudit sa rano a tesit sa na den tesit sa na ludi s ktorimy mi je dobre a na ktorych mi zalezi. Ale ja sa budim v podstate preto ze musim kazdy den je taky isty a stale len tie iste pocity. Chcela by som sa napriklad tesit uz len s toho ze mi mali nakresli nieco s toho ze mi povie mami s toho s coho sa tesi asi kazda co ma dieta! Ale ja to nedokazem. Kolko krat stojim u maleho v noci pri postielke pozeram na neho a chcela by som mu ukazat co k nemu citim chcela by som aby to citil.Stojim tam pozeram sa na neho pohladim ho a zrazu sa ako keby zlaknem a radsej odidem prec. Chcela som aby ostal u mojich rodicov kde v podstate prve dva roky vyrastal bezo mna viac menej. Ale ked som sa dala dokopy s mojim priatelom chcel aby som si ho zobrala. Nechcela som ho stratit a viac menej preto ze som musela som si zobrala maleho k sebe. Mozno chcel dosiahnut to ze ked s nim budem sa ta materinka laska vyvynie ale nie. Staram sa o neho co je nutne ale viac mu dat nedokazem aj keby som chcela. Asi je to tak ze ja skutocne nepoznam co to je dostat lasku a tak ju davat kedze moji rodicia na mna naozaj doslova kaslali ked som bola dieta a moj brat u neho to nebolo inak pre nich bola dolezita pracha zhrnat proste peniaze. Preto sme mali s bratom taky vztah aky sme mali on bol vsetko co som mala ja a naopak. Potom prisiel frajer v 14tke a ja som zazila 4 nadherne roky kde som sa tesila na kazdy den kazdu minutu co som stravila s nimy a chcela som to tak mat navzdy ale niekto iny nechcem a neni to teda tak. Ja som sa s tym ani cez psychologa nevyrovnala a neviem ci sa niekedy vyrovnam zatial niesom ani v stadiu ist na cintorin. ANO za 5 rokov som tam nevkrocila ani raz! Tiez som tam chcela uz tolko krat ist spravit skrt za minulostou rozlucit sa ako to niektory nazvu ale nemozem tam ist mam s toho panicky strach presne ako ten strach zo straty milovanych ludi! Na otazku ako mozem milovat partnera a nenarodene dieta? Neviem neviem ani skutocne povedat ze je to laska a bojim sa ze to tak neni. Bojim sa ze on to raz zisti a opusti ma a bojim sa ze voci mojej dcere budem mat ten isty pristup ako voci malemu. Je to akasi samoochrana alebo ako to nazvat a je to pravda je to egoisticke a ja si to uvedomujem ale co s toho ze vsetko viem kazdu chybu co robim si hned uvedomim ale nedokazem ju zmenit? Nic len triznenie. Jak jedna veta: Ako zobrak dolu v meste ani on nevyhol sa svojej ceste. Ja som sa mojej nevyhla a aj to ze raz stupa a raz klesa lenze moja klesa od mala potom stupla na chvilu a teraz spadla na uplne dno. A aj k tomu ludi pohana zazrak menom srdce a ja to srdce mam a chcem ho pocuvat dala by som vsetko zato moct vyjadrit ludom co citim ako k nim stojim hlavne tym na ktorych mi moc zalezi! Ale to moje srdce sa zabalilo do niecoho s coho uz nevie von a ta ochrana nechrani ale rani! Moje hodnoty? Su to hodnoty? Neviem! Viem len ze by som dala vsetko uplne vsetko za to mat moznost milovat a ukazat to!