Ja som asi fakt NANIC MAMA... :(

Nelly v živote je väčšinou všetko tak ,ako má byť. Možno neskôr zistíš, že je dobre že sa tak stalo a že je všetko tak ako má byť. Veľa vecí sa udeje, a človek nevie prečo, načo, má naplánované niečo iné a myslí si, že je šťastný, spokojný a zrazu sa stane niečo čo si nevie vysvetliť a rozmýšla prečo? Naruší mu to život a až časom zistí, že vlastne je všetko v poriadku a že to čo sa deje má vlastne svoje dôvody, ktoré mi veľakrát nevidíme, nepočujeme. Držím ti palce, aby všetko dobre dopadlo a aby si bola šťastná

Súhlasím s ludkou, raz zistíš, že to, že si otehotnela, bola tá najlepšia vec v živote, ktorá sa Ti mohla stať. Poznám to z vlastného života, niekoľko krát sa mi stali veci, kedy som mala v danom momente pocit, že to je tá najhroznejšia vec a prekazenie všetkých plánov a zničenie všetkého čo som dovtedy budovala, a časom, väčšinou o niekoľko rokov, keď som sa na to spätne pozrela, som ďakovala Bohu, že to tak bolo, lebo cesta, po ktorej som predtým šla, nebola správna a ani pre mňa dobrá.
Uvidíš, bude lepšie. Každopádne si myslím, že je veľmi dobré, že si vieš sama pred sebou priznať svoje pocity. Za tie nemôžeš, proste také sú. Na Tvojom mieste by som sa asi nesnažila ich siliť, tie správne "mamičkovské" prídu v pravý čas a potom z toho budeš mať oveľa väčšiu radosť.
Prajem Ti, aby prišli čím skôr a Ty si sa nemusela zožierať pocitmi viny a nespravodlivosti.

Všetko má svoje dôvody, ktoré vidíme až oveľa neskôr.

Súhlasím s Ludkou . Všetko sa nám v živote prihodí z určitého dôvodu.

Ale na druhej strane chápem tvoj šok , ak je to tehotenstvo neplánované a necítiš to tak... Ja som otehotnela nechtiac ešte počas vysokej školy, navyše som ešte lietala ako športový pilot - no proste mala som úplne iné plány. Život sa nám niekedy zamotá a obráti všetky naše predsavzatia a sny hore nohami. Keď som sa spamätala zo šoku a všetko som si nejako zrovnala v hlave a hlavne, keď som videla ako sa všetci okolo mňa na moje bábo tešia , začala som sa tešiť aj ja . Teraz si už absolutne neviem predstaviť , že by som ho nemala.
Druhý krát som bola v šoku , keď som otehotnela pričom som mala danu - ďalšie neplánované tehotenstvo mala som skvelú prácu - riadenie letovej prevádzky, super partiu i výborný plat a opäť úplne iné plány.
Ale to sme už s MM brali s humorom . Teraz mám dvoch super chalanov a nikdy som neľutovala ani sekundu, že ich mám.

Držím ti palce, keď to predýchaš a spamätáš sa , uvidíš, nakoniec sa budeš tešiť aj ty a to bábätko budeš milovať. Nie si "nanič mama" len si mala iné predstavy a potrebuješ sa s tým zrovnať

Tvoje pocity sú preto také aké sú, lebo sa v každom z nás bijú dva svety - vnútorný a vonkajší...srdce a ego. Pokiaľ nie sú v rovnováhe, máme výčitky, pocity viny, stavy neistoty, depresie,....
Všetko sa deje tak ako má a tretie tehotenstvo je tvoja lekcia, ktorú si si vopred vybrala.
Nič v živote nezmeškáš...Daj maličkému od začiatku pocit, že nie je "navyše" a teš sa z neho. Radosť okolia teraz nevníma...ale tvoju pohodu áno.
Tvoji blízki a najbližší hrajú vo tvoj prospech....tak klud, pokoj, rozvahu a pohodu....

Napíšem najprv trochu o sebe. Každé svoje tehotenstvo (4x ) som znášala inak. Ale všetky mali niečo spoločné. Prišli úplne "nevhod" - vždy sprevádzané nejakou zlomovou situáciou v mojom živote. Prvé tri som si jednoducho nedokázala užiť, riešila som kopec dôležitých problémov, náročnú prácu, vzťahy. Až pri poslednom bolo všetko OK, som si myslela, že si to konečne užijem. Ale nie, prišla som na to, že jednoducho nie som ten typ, pre mňa dieťa prichádza až keď ho reálne držím v náručí . Nikdy som sa s dieťatkom nerozprávala, kým bolo ešte v brušku - prišlo mi to umelé a divné. S druhým som dokonca ani prvé týždne veľa "nenakecala" - pri tom s ostatnými sa mi ústa nezavreli . Chcem tým povedať, že rob všetko tak, ako to momentálne cítiš. Nemusíš sa POVINNE tešiť na dieťa. Ani zahodiť všetky plány do budúcnosti, lebo si tehotná. Máš už dve deti, to tretie sa pri nich "stratí",10 ročná dcéra ti už dosť pomôže. Uvedom si, že ide len o 2-3 roky, zbehne ti to ani nevieš ako. Držím palce, nech nájdeš rovnováhu v duši aj v srdiečku

Ako píšu dievčatá,teš sa z toho čo príde.Ja mám 4 deti.Keď mali dievčatá 8,7 rokov porodila som dvojčatá-chlapčatá čo budem písať bolo to najťažšie,ale zároveň najkrajšie obdobie.Tiež mi urobili sterilizáciu a vôbec neľutujem,s nikým to nerieš iba s manželom,to je vaša vec,ale hlavne tvoje zdravie a tá pohoda potom však uvidíš odporúčam.Nechcem zachádzať do detailov,ale je nejaký zákon že musíš mať žiadosť niekoľko mesiacov pred zákrokom,aby ti ju urobili.Jedna známa bola na operácii a hoci splňala nejaké kritériá,ale nemala žiadosť v predstihu tak jej ju nespravili?????!!!!!Na to sa treba spýtať.Želám všetko len to dobré,neboj ste na to dvaja a keď sa aj detičky tešia,zvládnete to.

Tak, akoby si práve opísala môj príbeh spred 4 rokov...dve deti, práca, ktorá ma bavila a tehotenstvo, ktoré som ani netušila ako a kedy sa "pritrafilo" . Moje pocity boli podobné Tvojim: strach, obavy, odmietanie, neistota...na rozdiel od Teba som na začiatku teoreticky zvažovala aj umelé prerušenie , našťastie len teoreticky a tak dlho, kým nebolo neskoro. Všetci okolo boli pozitívne naladení, len ja som to stále odmietala .
Zmena nastala pred koncom tehotenstva, zdravotné problémy, intrigy v práci, strach o maličké /maličkú - moje jediné dievčatko, o ktorom som už vedela, že bude babuľka /, to všetko vo mne prebudilo tie najlepšie pocity a vieru, že to zvládnem. Prvé týždne mesiace a rôčky s maličkou boli a sú tými najkrásnejšími, spontánne som si ich vychutnala a akoby nás všetkých viac spojila, všetci sa viac zapájali do chodu domácnosti...ako zvyknem hovoriť: "Toto dieťatko nám Pán Boh naplánoval . Tie predtým sme si naplánovali my".

Najlepšie to napísala aj tak tá, ktorá podobné zažila na vlastnej koži....Skúsenosti sú neprenosné

Nelly, určite to všetko zvládneš a všetko bude v poriadku, ani si nevieš predstaviť ako veľmi, by som chcela byť na tvojom mieste, aj teraz keď toto píšem sa mi tisnú slzy do očí,ale začnem od začiatku, môj syn sa mi narodil, keď som mala 21 rokov a o tri a pol roka nato aj moja dcérka, dnes už majú 14,5 a 11 rokov.Vždy som si moje detičky užívala a milujem ich nadovšetko, no deti rastú a mamu už tak nepotrebujú, už sú samostatnejšie a samozrejme v ich veku si lepšie rozumejú s kamarátmi ako s rodičmi, viem, že ma ľúbia,a musím napísať, že mám dobré deti, aj keď aj im sa sem- tam vytrčia rožteky Neviem ako to napísať, aby ste ma pochopili,neviem či to tak prežíva každá mama, ktorej deti pred očami dospievajú a ona by chcela vrátiť ten čas, keď boli malé, a zrazu som pocítila obrovskú túžbu mať ešte jedno dieťatko, lenže v živote naozaj nie je nič jednoduché a môj manžel bol proti tomu celkom ho chápem,tiež máme hypotéku, ktorú budeme ešte dlho splácať,nechce vymeniť kľud za detský plač a ja som cítila prázdnotu a bolesť a potichúčky som plakávala a morila sa sama, deň čo deň. Snažila som sa vypĺňať dni prácou a mojím koníčkom sa stalo pečenie tortičiek, no ani tak tá moja túžba neustala. Prišla som o prácu, firma kde som pracovala sa rozpadla. Novú energiu do života som dostala, keď ma kamarátka oslovila, či by som jej neopatrovala dcérku.Maličká má teraz dva roky, opatrujem ju od septembra a ja sa teším na každé ráno keď mi ju donesie, veľmi som si ju obľúbila a aj ona mňa a celú rodinu. Moja dcérka má od narodenia na nôžke névus- znamienko, ktoré má na celej ploche lýtka, od narodenia nám lekárka hovorila, že sa to môže operovať len po 18.roku života a teraz nás poslala na kožné, kde lekárka usúdila, že najlepšie by to bolo vyoperovať, lebo presne toto znamienko nemá ohraničenie a že tieto bývajú nádorové,a že to treba urobiť čím skôr, viete si predstaviť, čo všetko mi preblesklo hlavou??? Tento týždeň sme cestovali za dvomi plastickými chirurgami na konzultácie, keďže znamienko má veľké rozmery(19X17cm), tak aj operácia by bola komplikovaná,ak by ho vyberali postupne-tak by to trvalo aj 15 rokov.Bojím sa toho zásahu do znamienka,aby sa to nezvrhlo,takže starostí vyše hlavy a v stredu keď sme cestovali za doktorom, som si v aute uvedomila, že mi to už 4 dni mešká, pritom môj cyklus funguje ako hodinky, potichúčky som sedela a len tak do blba pozerala von auta, myšlienky v mojej hlave sa miešali, strach o dieťa, ktoré už mám a milujem a teraz keď sama neviem čo bude ďalej, teraz budem tehotná???? Alebo je to len stres???Pomaly som sa oddávala pocitu, že áno, neplánovali sme to a stalo sa to, budeme mať ďalšie dieťatko prešiel 5., 6. deň a stále nič,môj manžel nebol nadšený, ale celkom to zvládal a zvykal si na túto novú situáciu,ja som tomu už celkom uverila a moje ruky inštinktívne hladili moje bruško.A moje srdiečko sa tešilo a veeeeľmi.Predstava ako v brušku rastie, ako kopká, či to bude chlapček, či dievčatko.... No na siedmy deň poobede, sa všetky moje predstavy o vytúženom bábätku celkom rozpadli. Nie, nebola som tehotná,menštruácia mi meškala, určite v dôsledku stresu a starostí.Ja som na pár dní uverila, že ešte sa mi moja obrovská túžba splní a aj keď už teraz viem, že tam ten maličký človiečik vôbec nebol, aj tak cítim, že som stratila niečo vzácne a veľmi to bolí. Prepáčte, že som tak veľa napísala, ale chcela som tie moje pocity dostať von zo seba a možno sa mi uľaví v