Kde som spravila chybu??????????

Ahojte MAMY,

pôvodne som chcela napísať naničmamy, ale zmenila som to. NANIČMAMA mi prirástla k srdcu odkedy o nej viem.
O čom vlastne chcem písať. Prepáčte mi, že hneď prvý krát sa vám vyplačem a bude to dlhé. Ale nie je nikto nikde kto by ma mohol lepšie pochopiť ako vy.
Asi to bude znieť ako sťažovanie, ale nebojte sa záver bude pozitívny. Rozmýšľam, či to vôbec zverejním, ani neviem prečo...
Som obyčajná žena, ale často som mala pocit, že možno ja som tá chyba alebo za "TO" môžem. V skratke, rodičia sa zoznámili, zobrali a stala sa prvá a najväčšia chyba. Osobne si myslím, že z otcovej strany to bol flirt a som si istá, že z matkinej útek z domova. Prečo "matka"? Neviem, či to je len tým, že môj brat je prvorodený alebo je muž, ale v jej živote existuje len on a vždy to tak bolo. Stvorila monštrum a ja som bola vždy za akýchkoľvek okolností na druhej koľaji a "tá zlá". A asi tušíte, že som to vždy chcela nejako dohnať a doteraz sa mi to nepodarilo. Odmala si toho pamätám málo a aj to nie je veľmi pozitívne. Nebolo to fyzické násilie (otec a starká ma chránili), ale bolelo, keď som vedela, že nikdy nebudem dosť dobrá... Dvakrát som to už chcela aj "skončiť", ale ako čítate, nepodarilo sa... Skrátka skoro si rodičia prestali rozumieť a nevysvetlené omyly sa nahromadili na výšku Everestu, stále sa to zhoršovalo. Buď sa hádali alebo v lepších časoch sa bavili málo. A obaja hovorili, že ostali spolu kvôli deťom. Aká fraška... Nechápte ma zle, ale závidela som deťom s rodinami, kde mali pekné vzťahy a aj tým bez rodičov.
Dosť dlho som s nimi žila a striedala neperspektívne a nezaujímavé zamestnania. Chlapci boli, ale nič moc. V najhoršom ma teta vytiahla na univerzitu. Nemáme bohvieaké vzťahy, ale bola som jej zato vďačná, lebo to bolo ďaleko. Vyštudovala som, osudovo sa zaľúbila a práve on ma najviac zosmiešnil a potom odkopol. Nechápem ako som vtedy urobila skúšky. Potom som znova putovala, aby som bola preč. A tak som pri ďalšom nezaujímavom zamestnaní natrafila na môjho terajšieho. Zlatý človek, ale má svoje "muchy". Na začiatku som nevedela, že je odlúčený a má deti. Potom som sa snažila pomôcť a išlo to so mnou dolu z kopca. Dávala som do nich všetky peniaze aj energiu, až nám potom po jednom výstupe ich matky ostali. Jej boli na príťaž. To už mi došli peniaze aj energia a vrátili sa depresie. Začali sa kopiť dlhy, lebo on ani nepije, nehrá a pod., ale jeho podnikanie veľmi nefunguje. S dcérou sme si nikdy ani nesadli, nebola som ochotná len dávať a nechať ju žiť tak ako chce, veď to ani sama nevie. Syn je milý, pozoruhodne prispôsobivý, ale tiež to ťažko nesie. Matka sa o nich vôbec nestarala a záujem prejavila tak raz za dva mesiace, aj to telefonicky. Rozvod a "hra" o deti trvá na súde tretím rokom. Až tak pred dvoma rokmi som otehotnela, čo je vzhľadom k môjmu zabitému sexuálnemu apetítu a početnosti zázrak. A ocino nám znova nasľuboval ako sa bude starať... To preto lebo som povedala, že sa malej vzdám. Žiaľbohu nezabralo a platenie každomesačných nákladov bola nočná mora. Navyše mne sa nedarilo pracovne, párkrát za sebou mi dali výpoveď v skúšobnej dobe.
Asi sa pýtate, prečo som bola s ním. V niečom mi pripomínal otca a stále som mu kvôli niečomu čo racionálne nechápem, dávala šancu.
A tak po dlhom trápení som sa aj s dcérou a jeho synom vrátila späť, lebo som mu chcela dať poslednú šancu ešte nejako niečo napraviť. Naozaj to už vypadá, že by sa to snáď mohlo podariť po pár rokoch. Lenže ja už k nemu necítim lásku, tú zabil tým, čo na mňa naložil a napriek môjmu ateistickému postoju žijem ako mníška, neviem "sa" nájsť. Ako asi chápete, určité puto nám zostalo. Stále po láske túžim, ale teraz si rozumne dávam "ozdravovacie obdobie", potom uvidíme.
Ale tá vojna, ktorú rodičia viedli pokračuje, aj keď kvôli malej (môjmu pokladu) ju zmiernili. A tak ma zase pravidelne ničia a ja často rozmýšľam ani už neviem nad čím všetkým a v akom poradí. Hlavne ako z toho von, ale východisko nevidím. Malú nemôžem ešte dať do škôlky a roboty je tu mizerne málo a materská mizivá.
A teraz konečne pozitívny záver. Chvalabohu existujú dobré duše a akurát v tom najhoršom sa ozvali, takže mi vrátili úsmev a nádej. Tak dúfam a ďakujem...
Záver je "uvidíme... musím nad tým porozmýšľať a hlavne popracovať".
Ďakujem vám, že ste tú moju story dočítali prajem vám len to NAJ... Prosím držte mi palce. Martina B.