No začnem povestnou vetou, ktorú mi moja prvorodená (podotýkam, o mesiac bude mať štvrťstoročnicu) stále opakuje: "Deti sa nemajú klamať!"
Paradoxne - nehovorí mi ju preto, že by ma niekedy prichytila pri nejakom klamstve, boli to skôr také veci, čo na ne naďabila niekde sama - jedna čo si pamätám najviac (to snáď aj plakala vtedy) - zistila, že ježkovia si vôbec ale vôbec nechodia zbierať jabĺčka a hruštičky a hríbičky, nenapichujú si ich na pichliače a nenosia si ich do svojich domčekov. Pritom, nešlo o niečo, čo by som jej ja nejak nalievala do hlavy, ale vlastne kdekoľvek sa pozrieš do knižky pre deti, všade vidíš ježkov takto zobrazených, kým ona neodhalila pravdu, aj ja som vlastne myslela (a teda aj verila), že to tak je. Brala som to ako fakt a neoverovala som to ďalej.
Klamala by som, keby som povedala, že som svoje deti nikdy neoklamala, ale bolo to skôr takým štýlom, že som buď niečo zatajila, alebo sa vyhla odpovedi - ALE! nikdy nie na nejaké zásadné otázky. Čo chceli vedieť, potrebovali vysvetliť - na to dostali odpoveď a snažila som sa aby bola vždy podľa môjho najlepšieho vedomia a svedomia (ale viď príklad ježka, zrejme sa tam občas nejaká nepravda vlúdila).
No a Ježiško, Mikuláš, Veľkonočný zajko, Zúbková víla a podobné bytosti - celá táto veselá kompánia je u nás doma doteraz, my sme ich vždy brali nejak tak ako iné rozprávkové bytosti - nejak to prirodzene a plynulo prešlo zo štádia, kde ich možno brali ako "reálne" až do toho terajšieho - vieme, že neexistujú ale je to také fajn hrať sa, že áno. Možno som mala šťastie a tí moji neboli nijak veľkí filozofi, lebo napríklad (a to už vôbec nemá súvislosť s tým, že Ježiško nosí darčeky) spomínala mi priateľka - jej vnučka mala chaos z toho, že v kostole pri jasličkách bol Ježiško a jeho rodičia - Mária a Jozef ale na druhej strane, Ježiškovým otecko je predsa pán Boh .... No deti dokážu pripraviť horúce chvíľky, ale úprimnosť sa opláca, aspoň vám nebudú musieť vyhadzovať na oči tú Barčinu vetu čo som spomínala na začiatku 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
je vitana aj u nas a rozne ine dobre a mile bytosti. Zasadne veci - zasadne pravda, alebo aspon to, co za pravdu povazujem a hlavne spolu s tym aj poucenie, ze aj tak moze byt vsetko uplne inak a priestor na pochybnost je treba mat stale 
.
.
Milé žienky,
inšpirovala ma diskusia o výchove detí a v hlave mi začalo víriť množstvo otázok na túto tému.
Diskutovali sme o vysvetľovaní tém, ktoré niektorým mamám robia problémy, sú pre ne chúlostivé, nevedia o nich hovoriť tak otvorene ako o iných, možno bežnejších.
Zaujíma ma: klamete deti, svoje či iné, aby ste ich odbili, keď sa vám nechce vysvetľovať, alebo nepoznáte odpoveď? Myslíte si, že deti sa dajú vychovávať aj bez klamstva? Pripadá vám pravda príliš krutá alebo zložitá? Ako odpoviete, keď klamať nechcete, ale úplnú pravdu z nejakého dôvodu tiež nemôžete povedať?
Pristihli Vás deti pri klamstve? Ako ste sa cítili?
Čo Ježiš(ko) či Santa Claus, ktorí nosia darčeky po celom svete a stihnú to, sú medzi vami aj také, ktoré odmietli klamať deti týmto spôsobom?
Teším sa na vaše názory