Laska mojho zivota...

Ahoj, nedá my nereagovať na tvoj skvelý článoček. Keď som sa zoznámila z mojím manželom tak som doslova lietala v oblakoch. Hovorila som si, že tak toto je naozaj tá celoživotná láska, ktorú som dovtedy poznala len z filmov, rozprávania .... Po čase sme sa vzali a narodila sa nám dcéra. No a tá láska bola ešte väčšia . Z malou spíme od jej narodenia v jednej posteli. Muž je "odstavený nie na druhej ale aspoň na desiatej koľaji" . Ten nádherný pocit, že sa k vám túli malý drobček, ktorý keď spinká je taký zraniteľný. Muž časom pochopil, že je nadruhom mieste, no vysporiadal sa s tým a žijeme si v pokoji, v pohode a šťastne. Takže láska k dieťaťu je iná a u mňa silnejšia ako k manželovi.

Mys mužom sa tiež veľmi ľúbime,keď som sa s ním spoznala,tak to bol prevrat,hneď som vedela,že je to on.A keď sa nám narodil prvý syn,tak sa to ešte upevnilo a keď sme sa o tom rozprávali,tak aj on mi povedal,že na prvom mieste je syn,aby som sa nehnevala.Ani nevedel,ako ma tým potešil. Bála som sa,že keď sa narodí druhé dieťa,či ho tiež budem tak ľúbiť a či nebudem jedného menej a druhého viac.Nie,nie je to tak,oboch ich ľúbim tou čistou nezištnou materinskou láskou a som za to veľmi vďačná.Lebo asi len svoje dieťa môže človek ľúbiť viac ako seba,v každej inej láske je trocha/ aj keď len malá štipôčka/ sebeckosti,len v tejto jedinej nie.

No, dievčatá, neviem, podľa mňa porovnávate neporovnateľné. Partnerská láska a láska k dieťaťu sú podľa mňa dva druhy lásky - tak ako sú hrušky a jablká dva druhy ovocia. Ďaľšie druhy ma napadajú láska k rodičom, k súrodencom, láska k bohu, láska k vlasti, k poznaniu a určite by sa dali pridať ďaľšie. Každý druh lásky má pre každého človeka svoj význam a myslím, že tak je to v poriadku. Pre každú normálnu ženu je láska k dieťaťu veľmi silný cit a tak to pociťujem aj ja, ale nikdy ma nenapadlo porovnávať, či viac ľúbim svoje deti, alebo partnera, alebo rodičov, alebo súrodencov atď. Každý z nich má v mojom srdci svoje špeciálne miesto a nemám pocit, že by sa niekomu z nich nedostávalo odo mňa lásky - len každý z nich dostáva iný druh - jeden jablkový, druhý hruškový, tretí marhuľový atď.

ano georgina ,spravne si to popisala,aj ja to takto podobne prirovnavam....aj ked nas tatinko obcas ziarli,lebo my sme s dcerkou tiez take cicinky a od kedy sme prisli z porodnice aj spinka medzi nami,ale laska sa nasobi nie deli ,laska k dietatku je uplne ina cista,nezna,bezprostredna,miestami az neopisatelna,to sa da ozaj len precitit a k polovicke,je ta laska ina,je tam vasen,je tam pocit ochrany ,atd atd....ale obaja su premna doleziti,su moja rodina a susucastou mojej osoby a stastia,oni sumoj ZIVOT,takze tak v skratke...

KED SA STANES MAMOU, ROZSVIETI SA SVET.
Mam rozpisany clanocek s takymto nadpisom, neviem kedy a ci vobec sa mi podari ho dokoncit. Lebo vystizny sa mi zda len ten nadpis. Ten obsahuje vsetko. Nuz a to o com vy tu pisete ja zazivam trojnasobne, tie starosti, ale aj radosti. Pretekaju sa o to, kto viac ma lubi, su to velmi vrucne a spontanne deturence, rozsvietili moj svet. Naucili ma spontannosti a otvorenosti, pred tym, nez som sa stala mamou som bola skor rezervovana, zakomplexovana a zila viac vo svojom vnutri ako navonok. Ale deti ta dokopu k tomu, aby si sa aj ty prihovoril cudziemu cloveku, s ktorym sa ony daju spontanne do reci... deti ta naucia prekonat sameho seba. Vela vela krat mi vykonali strasidelne lapajstva, vela vela krat mi bolo zufalo, ale staci jeden usmev... a vrucny detsky pohlad... vsetko sa roztopi. Milujeme ich obaja s manzelom, clovek by za nich obetoval vsetko aj vlastny zivot. Zivot bez nich by bol hrozne nudny a fadny, bol by bezfarebny, nemal by stavu, vonu, nic. Moja najhorsia nocna mora je predstava, ze by sme o niektore z nich prisli...
Este nieco mi tie moje detvaky dali - kedze nesu v sebe nase geny, vdaka prostrednemu synovi dokazem chapat svojho muza, lebo je jeho vernou kopiou, jeho povaha je zlozita a tazka, ale nadovsetko citliva. Vdaka najstarsiemu synovi mam pred ocami samu seba - akoby som sa zhovarala sama so sebou, vidim na nom vlastne chyby, vlastne reakcie... viem presne co a ako pocituje. Nelka je tiez z rovnakeho cesta (a je to prvy clovek s ktorym sa verne podobam). A predsa je kazdy iny aj povahou aj vyzorom. Tiez som velmi zvedava, ake bude toto stvrte babo a ci sa niektore z mojich deti budu na seba podobat :)
Takze tak je to, ked sa stanes mamou, rozsvieti sa svet. A partner je ten, s ktorym mozes to obrovske stastie a radost zdielat. Lebo nie je dokonalou radostou ta, o ktoru sa nemas s kym podelit. Juj veru kolko krat sme si vymenili pobavene pohlady ponad kuchynsky stol a len sme sa na seba ticho usmiali...

som v papradí

Ahoj, pekný článoček...moja 60 mesačná LÁSOČKA je ako klon mojej takmer 16 ročnej LÁSKY a obe sú pre mňa životne dôležité ako voda ktorou sa v rámci pitného režimu denne zvonku zvnútra nalievam Môj dvojmetrový LÁSKO ma denne Xkrát pobozká, aj keď ho zlostím a môj 118cm LÁSOČEK sa na mňa s objatím v pusách vrhá, až mi praštia reumatické kosti Nevymenila by som ich oboch za nič na svete a dúfam, že aj napriek letiacemu času -"naklonujeme" ešte jedného LÁSOČKA

A čo tak LASOČKU?

Ja som to chcela tak isto,dvoch synov,pretože podľa mňa sa majú muži lepšie a keď sa narodil druhý syn,tak každý ma ľutoval,akože chudera,no nevyšlo to dievčatko a keď som povedala,že som chcela syna,tak každý na mňa pozeral,že však čo už má povedať.

Orsolina krásne.
Aj tie komentáre sa dajú čítať len s úsmevom na perách. Hneď mi je krajšie na svete.

Ako píše Georgina- tieto dve lásky sú neporovnateľné. Ale ja rada a často hovorím- najviac na svete milujem svojho manžela. Dcéra mi je teraz možno prvoradá, ale čas letí tak rýchlo a napokon mi zase zostane "iba ten môj starý dedko a jemu jeho stará babka". Deti vyrastú a hoci nás budú potrebovať celý život, budú žiť život vlastný. A tak ako mi máme svoje "najväčšie" lásky- partnerov, tak to budú prežívať aj naše deti. A aby sme boli všetci šťastný, musíme seba aj ich naučiť, že kolobeh života je práve o tomto. Aby sme neboli nešťastný a "nepotrebný", ako život pôjde ďalej.
ČiČi náš život spojilo- nie papierom, nie slovom, nie bozkami. Spravilo z nás rodinu a dalo šancu niečo v živote dosiahnuť- vychovať dobrého, milujúceho, chápavého, ľudského, úctivého a tolerantného človeka. Ukázalo nám, aký je pocit zadosťučinenia keď po prebdenej a preplakanej noci sa mu na tvári objaví úsmev. Spojilo nás, už "nehľadíme jeden na druhého, ale jedným smerom". Prežívame SPOLU každý úder či pád a tešíme sa, že zase víjde slniečko.
A chcela by som dodať aj to, že nikto sa "mamou" nestáva tým, že porodí dieťa- stáva sa ňou vtedy, keď sa o dieťa bojí keď je choré, keď s ním prežíva prerezávajúce sa zúbky, keď ho učí byciklovať a keď počuje slovo "mama"- preto milé snažilky, po svete behá veľa detičiek, ktoré na svoju mamu čakajú a možno, možno aj to vaše. A verte- tá láska bude o to väčšia, lebo bude vybojovaná. Veci, ktoré prídu ľahko sa rýchlo stávajú prirodzenými.